Kovergencie: Jozef Lupták a Avi Avital
23. 3. 2025
Bratislava, Moyzesova sieň
Jozef Lupták, Avi Avital
Godár – Bach – Sollima – Bloch
Pri vstupe do Moyzesovej siene som sa sám seba pýtal, čím to je, že majú Konvergencie takú špecifickú atmosféru. Odpoveď som dostal už o pár chvíľ, keď sa miestnosť začala napĺňať. Väčšinu koncertov „vážnej“ hudby sprevádza istá vážnosť, pocit rešpektu, kultivovanej strohosti a obradnosti, pokiaľ ide o vysoko profilované podujatia, snáď aj snobizmu. Keď prídete na Konvergencie, dostane sa vám mimoriadne priateľskej, rodinnej a neformálnej atmosféry, ktorú vyžaruje jednak dobroprajné publikum, ale najviac organizátor a v prípade tohto večera aj interpret Jozef Lupták. Táto žoviálnosť by mohla pôsobiť i provinčne, keby nebola spojená s náležitou profesionalitou. Sólistický ročník festivalu okrem tradičnej interpretačnej kvality v kontexte pôstneho obdobia i spoločenskej klímy pôsobí na dôvažok aj citlivo a vkusne.
Program večera niesol zvlášť sakrálny nádych. Otvoril ho triptych Vladimíra Godára O, Crux, Passacaglia a Pieta pre sólové violončelo, pričom záverečný prírastok zaznel premiérovo. Tri skladby vznikali priebežne od r. 1999 a fungujú veľmi dobre samostatne, ale aj funkčne ako trojčasťový celok. Godár je kompozične konzistentný, prakticky využíva melodický i harmonický potenciál violončela, no technická stránka tu ustupuje vehementnej symbolike v hudobných motívoch a kontemplatívnemu variačnému vývoju. Lupták, ako skladateľov dvorný interpret, pokiaľ ide o violončelové skladby, sa zhostil interpretácie typicky zápalisto a farebne, čo sa k charakteru diela hodí.
Druhú polovicu svojho hodinového recitálu naplnil Lupták Bachovou Suitou pre sólové violončelo č. 6 D dur. V minulosti som mal možnosť vypočuť si jeho interpretáciu vybraných tancov z prvých troch Bachových suít, no jeho naštudovanie ma aj tak v mnohom prekvapilo. Rozhodne nešlo o sterilnú, klasicky uhladenú a „čistú“ verziu diela; nonšalantný a hlboko osobný výraz s mimoriadne expresívnou intonáciou spôsobili, že sa známe dielo zmenilo takmer na nepoznanie. Podobne ako pri iných interpretoch, ktorí si v minulosti zvolili svojský výklad tradičného barokového repertoáru, aj v tomto prípade to mohlo zapôsobiť nešťastne, no publikum Luptákovu víziu akceptovalo a obdarilo nadšenými ováciami.
Po prestávke pokračoval koncert sériou skladieb v podaní známeho izraelského mandolinistu Aviho Avitala. Do bulletinového textu organizátori zaradili citát z etablovaného periodika Gramophone: „Je tu hudobník, ktorý nepozná žiadne hranice, okrem hraníc dobrého vkusu...“ Čo sa týka voľby výrazu a technických zručností interpreta, je použitý citát presný, no pri pohľade na usporiadanie skladieb sa konzervatívnejší milovník klasickej hudby musel cítiť ohľadom otázky vkusu mierne rozpačito. Rozhodnutie rozdeliť päť tancov z Bachovej husľovej Partity č. 2 d mol a vsunúť medzi ne dve modernejšie skladby pôsobí ako podcenenie pozornosti súčasného poslucháča, ktorého koncentrácia nevydrží počas trvania celého diela. Okrem tejto mierne kontroverznej voľby však nemožno recitálu nič vytknúť. Príjemný kontrast vytvorila Avitalova úctivá adaptácia barokovej skladby so strhujúcim Prelúdiom Giovanniho Sollimu a kompozíciou Baal Shem Ernesta Blocha. Po vytrvalom potlesku spojil sily s Jozefom Luptákom, aby spolu zahrali tri krátke tance Bélu Bartóka. Najväčšiu odozvu však mala neohlásená skladba, ktorú Avital zahral ako druhý prídavok. Propagátor mandolíny v nej predviedol rozličné techniky hry a virtuózne majstrovstvo, ktoré si vyslúžilo záverečné ovácie v stoji od celého publika.