Košice, Dom umenia, Jiří Rožeň, Jakub Čižmarovič
Beethoven – Pejačević
Sychravú predčasnú zimu v novembri na východe čiastočne vyvážil program aktuálneho koncertu B cyklu košických filharmonikov. Ocitli sa na ňom dve mimoriadne vzdialené osobnosti z obdobia klasicizmu, resp. z prelomu 19. a 20. storočia. Beethovenov Klavírny koncert č. 4 G dur bol dokončený v r. 1806 a je pravdepodobne najčastejšie hrávaným dielom svojho druhu od svojho (v tom čase už nepočujúceho) tvorcu. Reprezentuje nielen iskrivý vzlet, brilantnosť a obvyklú formovú dokonalosť, ale chvíľami aj lyrickú kontempláciu a dramatické hĺbky.
Ujali sa ho dvaja pomerne mladí, ale zrelí umelci: slovenský klavirista Jakub Čižmarovič a český dirigent Jiří Rožeň. Čižmarovič výdatne čerpal zo svojho obrovského arzenálu mladíckej energie, vďaka čomu skladbu okorenil neúnavnou dynamickosťou a sympatickým temperamentom. Okrem toho však preukázal aj rovnako silný zmysel pre poéziu, kultúru tónu a ušľachtilosť vo vedení fráz (pozri prídavok: Chopinovo Nokturno cis mol op. posth.). Klavirista takisto dokázal schopnosť dramaticky „priškrtenej“ meditácie v druhej časti, no rovnako čaroval s trblietavým množstvom farieb. Predovšetkým však hral uvoľnene, spontánne a suverénne a, samozrejme, že aj precízne. Klaviristovi vďačne pomáhal aj zredukovaný orchester, ktorého zvukovosť síce neašpirovala na svetové parametre, ale to ani nikto nemohol očakávať. Slovom, orchester podal solídny a spoľahlivý výkon, ako (takmer) vždy.
V druhej polovici sme sa mohli tešiť na ďalšiu mohutné a rozsiahle (trištvrte hodiny trvajúce) dielo. Tentokrát od chorvátskej skladateľky Dory Pejačevićovej, ktorá sa v posledných rokoch stáva čoraz známejšou v celosvetovom kontexte. Narodila sa v Budapešti v rodine chorvátskeho guvernéra a mala šľachtický pôvod. Jej Symfónia fis mol vznikla v časoch prvej svetovej vojny, keď autorka dočasne pôsobila ako zdravotná sestra. Symfónia bazíruje na tradičnom štvorčasťovom cykle (rýchla – pomalá – scherzo – rýchla) a je ovplyvnená nanajvýš rôznorodými zdrojmi z obdobia neskorého romantizmu. Skladateľke sa však podarilo nájsť vlastný, originálny jazyk, čo ju radí k priekopníkom novodobej chorvátskej hudby.
Skladba je plná vášnivej, gesticky účinnej, emocionálne plnokrvnej hudby a najmä posledná časť dobýva extatické výšiny. Charakterizuje ju permanentná evolučnosť, rapsodickosť, dômyselná motivická práca a mnohé prekvapujúco moderné harmonické zvraty, ktoré však nespochybňujú tonalitu. Skladba je inštrumentovaná s dôrazom na orchestrálne pleno, z ktorého len miestami „vyčnievajú“ sólistické pasáže. Okrem toho je v nej prítomné aj časté výrazové temno a neskororomantický svetabôľ.
Čo sa týka interpretácie, košickí filharmonici sa pod vedením Jiřího Rožňa veľmi statočne popasovali s nepochybne náročnou a komplikovanou partitúrou. Chýbala mi však väčšia dynamická a výrazová diferencovanosť: v popredí jednoznačne stáli burácanie, agresivita a hlučnosť, ktoré potlačili mnohé subtílnejšie výrazové polohy a nálady. Pravda, po troch skúškach nemožno čakať zázraky, najmä keď ide o novú, nepoznanú a zložitú partitúru.
Koncert bol nielen výnimočnou ukážkou interpretačných kvalít mladých umelcov, ale aj dôkazom, že filharmonický program dokáže ponúknuť atraktívne a zároveň menej známe diela, ktoré obohacujú obzor poslucháča. Napriek drobným rezervám v interpretácii druhej polovice večera išlo o hudobný zážitok, ktorý zahalil chladný novembrový večer do tepla tónov a emócií.