Košičania v Brucknerovej Ôsmej

26. 3. 2026

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice, Tomáš Brauner

Bruckner 

Veľkolepé symfónie Antona Brucknera sa z času na čas objavujú v dramaturgii košickej filharmónie. Každý rok aspoň jedna. Súčasťou koncertného cyklu A aktuálnej sezóny sa stal „opus magnum“ veľkého kvázi neskorého romantika, posledná dokončená symfónia s poradovým číslom osem, a síce jej prepracovaná verzia. S výzvou jej interpretačnej reflexie sa popasoval často sa vracajúci hosť ŠFK, český dirigent Tomáš Brauner. A hneď na úvod dodajme, že sa popasoval naozaj úspešne. Aj keď o vypredanej sále, žiaľ, hovoriť nemožno, auditórium bolo svedkom zriedkavej udalosti. Tentokrát bez sólistu, bez pauzy – jedna monumentálna symfónia v trvaní hodiny a dvadsiatich minút sa postarala o koherentný a majestátny zvukový zážitok, na ktorý sa tak skoro nezabudne.

Na pódiu Domu umenia sa hráči trochu tiesnili, veď obsadenie Brucknerovej Ôsmej je priam gigantické. V štyroch častiach ponúka „cestovanie časom i priestorom, v ktorom sa spájajú historické, estetické aj duchovné dimenzie“, ako uvádza Peter Katina v bulletine. V prvej časti sa už od úvodných taktov potvrdila monumentálna, a pritom mimoriadne ucelená koncepcia dirigenta. Tomáš Brauner pristúpil k partitúre s evidentným nadhľadom a s jasným vedomím architektonickej výstavby diela. Dlhé oblúky zneli prirodzene a plasticky a smerovali k frapantným vrcholom. Rešpektovanie extrémnych dynamických kontrastov organicky zapadalo do toku hudby.

V druhej časti, v scherze, sme si mohli vychutnať ostrý kontrast v podobe divoko cválajúceho rytmu, ktorý si zachoval presnosť i energiu bez straty kontroly. Tempá neboli hnané do extrému, no napriek tomu mali potrebný ťah a pulz. V triu (a nielen v ňom) sme naopak mohli obdivovať nežnú, až žiarivú vrúcnosť, pričom sláčiky hrali s kultivovaným spevným tónom a citlivým frázovaním. Tento protiklad medzi dravosťou a lyrikou bol jedným z najpôsobivejších momentov večera.

Adagio, srdce celej symfónie, ešte viac umocnilo hlboké pochopenie pravdivej a úprimnej sily Brucknerovej hudby. Tajomný mysticizmus pôsobil ako prirodzený výraz vnútorného napätia a kontemplácie. Gradácie boli budované s mimoriadnou trpezlivosťou a v súvislostiach, čím získali na presvedčivosti a emocionálnej expresivite. Vrcholné momenty vyzneli majestátne, no zároveň pokorne – v tejto kombinácii skromnosti a výrečnosti sa ukázala ozajstná interpretačná zrelosť dirigenta.

Finále pôsobilo ako prudké vyslobodenie z dovtedajších bojov a vypätia najmä vďaka neskutočne katarzne znejúcej hlavnej téme. Brauner dokázal udržať efektívne napätie počas celej rozsiahlej časti a doviesť ju k veľkolepému, doslova elektrizujúcemu záveru. Opäť sa ukázala jeho schopnosť pracovať s veľkými formami vrátane zmyslu pre symetriu a vyváženosť jednotlivých tematických a stavebných prvkov. Orchester podal sústredený a disciplinovaný výkon, najmä plechové dychové nástroje zneli kompaktným, no nie preexponovaným tónom, pričom treba zvlášť pochváliť aj homogenitu a mäkkosť sláčikov. Azda v niektorých detailoch sa žiadala dôslednejšia dynamická drobnokresba, najmä v partoch drevených dychov.

Štátna filharmónia Košice pod vedením Tomáša Braunera predviedla výkon hodný tohto monumentálneho opusu – výkon, ktorý neohromoval len svojím rozsahom a nárokmi na výdrž, ale najmä vnútornou presvedčivosťou a umeleckou integritou.