Konvergencie

15. 10.–21. 10. 2025

Jarovce, Design Factory, 

Bratislava, Kostol Cirkvi bratskej, Moyzesova sieň

Tomáš Jamník, Stanislav Gallin, Jozef Lupták, Nora Skuta, Branislav Dugovič, Viliam Vojčík, Nikola Adamcová, Martin Zajac, Eva Šušková, Zemlinsky Quartet, Ronald Šebesta, Daniel Rumler, Martin Ruman, Ivica Gabrišová, Michaela Hrubá, Zuzana Máliková, František Kovár, Cansona Neosoliensis, Lydia Kavina, Matúš Veľas, Olli Mustonen, Igor Karško

Martinů

Už celé štvrťstoročie dokazujú Konvergencie svoju životaschopnosť, a to aj v období demontáže štátnej podpory kultúry, ktorú zvlášť v podmienkach chýbajúcej tradície súkromného mecénstva, aké poznáme zo západnej Európy, v tej či onej forme pociťujú mnohí z nás. Konvergencie však pokračujú, dokonca s povzbudzujúcim zápalom. Dýchal aj z 26. ročníka, mapujúceho komornú hudbu Bohuslava Martinů, na ktorého sa pozornosť organizátorov upriamila ani nie tak pre uplynulý Rok českej hudby, ako skôr pre pozitívny vzťah českého skladateľa k slovenskému folklóru. Ako už býva zvykom, dramaturgii festivalu dominovali diela pre sláčiky, ale zastúpená bola aj vokálna tvorba a popri obligátnom klavíri nevyšli naprázdno ani dychové nástroje, bicie či dokonca elektronika. Vyváženú dramaturgiu šiestich koncertov doplnili sprievodné podujatia – tradičná čítačka, výstava kresieb Martinů, prednáška riaditeľa Inštitútu Bohuslava Martinů Aleša Březinu, premietanie filmu a majstrovské kurzy troch zahraničných interpretov.

Kulisou prvých dvoch koncertov boli elegantné, no akusticky nepríliš vhodné priestory jarovskej Design Factory. Ten úvodný (15. 10.) sa po ohlásenej zmene v poradí skladieb začal takpovediac od konca – poslednými dielami v skladateľovom katalógu. Otvorila ho Skladba pre dve violončelá H 377, ktorá zaznela hneď dvakrát. Akoby sa počítalo s tým, že výmena partov medzi Jozefom Luptákom a Tomášom Jamníkom spôsobí, že zaznie celkom iná hudba a možno práve preto bola v programe uvedená ako Dve skladby. Zvyšok prvej polovice patril Luptákovi, ktorý spolu s Norou Skutovou pokračoval dramatickou Sonátou č. 1 pre violončelo a klavír H 277. Pri všetkom úsilí vyznela dosť plocho, čo už menej platilo o Variáciách na slovenskú ľudovú pieseň H 378, ktorej predchádzalo sólo Evy Šuškovej, predstavujúce zdrojový materiál – ľudovú pieseň Kebych já vedela, kde môj milý kosí. Úvodný „cimbalový“ incipit klavíra presvedčivo nastolil atmosféru skladby, Variácie prekypovali zemitým šarmom, no zdalo sa mi, akoby ani jeden z interpretov v ten večer akosi nebol vo svojej koži.

Po prestávke sa na pódiu opäť objavil Tomáš Jamník. Doteraz rád spomínam na jeho nezabudnuteľný debut s Ivom Kahánkom spred takmer dvoch dekád, ktorý z tvorby Martinů obsahoval jeho neskorú Sonátu č. 3 pre violončelo a klavír H 340 (na tohtoročných Konvergenciách zaznela na záverečnom koncerte). Oboch inštrumentalistov spomínaná nahrávka prakticky za noc vystrelila medzi interpretačnú špičku novšej českej hudby. Novoobjavená Romanca pre violončelo a klavír H 186bis bola slovenskou premiérou a umožnila obdivovať lahodné, lyricky mäkké pianissimá Jamníkovho violončela. Jeho hlboký vhľad do diela Martinů očaril v strhujúcej violončelovej ekvilibristike Variácií na Rossiniho tému H 290 i v závažnejšom obsahu Sonáty č. 2 pre violončelo a klavír H 286. Jasná a zreteľná artikulácia, pôsobivý dynamický rozsah, v druhej časti sonáty prízračné pianissimá, vynikajúca intonácia a nosný uhladený tón, to všetko je len zopár napochytre pozbieraných atribútov, ktorých výslednicou bola farebná sýtosť a emocionálna hĺbka. Jamníkov partner za klavírom, zodpovedne pripravený Stanislav Gallin, mu bol stabilnou a spoľahlivou, hoci trochu chladnou oporou.

V záverečnom, neobyčajne inštrumentovanom Kvartete pre klarinet, lesný roh, violončelo a malý bubon H 139, ešte z parížskych rokov, bolo cítiť zjavný vplyv Stravinského, no občas sa v ňom zaskveli aj odlesky Milhaudovho Stvorenia sveta. V ansámbli sa popri Branislavovi Dugovičovi, Viliamovi Vojčíkovi a Martinovi Zajacovi predstavila mladá violončelistka Nikola Adamcová, ktorá ako Luptákova odchovankyňa a Jamníkova budúca poslucháčka prepojila oboch protagonistov úvodného koncertu. Zvuk kvarteta bol nevyrovnaný, hlavne dielom neopatrnosti malého bubna a nízkej intenzity violončela, no vnímavosť a jemnosť mladej interpretky bolo možné badať aj napriek tomu, že v dôsledku oslepujúceho reflektora, namiereného z pódia priamo do tvárí publika, a prievanu, ktorý sa šíril z intenzívne pracujúcej vzduchotechniky, išlo o posluch s príchuťou výsluchu…

Vo štvrtok 16. 10. večer už vzduchotechnika pracovala účelnejšie a reflektory smerovali tam, kam mali – na členov pražského súboru Zemlinsky Quartet (František Souček, Petr Střížek, Petr Holman a Vladimír Fortin). Koncert otvorila poslucháčsky atraktívna, jasom martinůovského neoklasicizmu prežiarená Serenáda č. 2 pre 2 huslí a violu H 216 z raných 30. rokov minulého storočia. Navodila príjemnú atmosféru, vyvažujúcu náročnejší a temnejší obsah nasledujúcich dvoch kvartet. Úvodné Allegro bolo akýmsi „zahrievacím kolom“, po ňom už boli interpreti dostatočne rozohraní a pripravení na rytmicky pregnantné Sláčikové kvarteto č. 2 H 150. Zaznelo nezvyčajne – a u nás premiérovo – v prvej verzii, príliš zjavne prezrádzajúcej vplyv Stravinského. Ako spresnil Aleš Březina v úvodnom rozhovore, práve to bolo dôvodom, pre ktorý ho neskôr Martinů upravil do jeho súčasnej podoby. Kvarteto malo energiu i ťah, no zdalo sa mi, že hráči sú viac „doma“ v experimentálne ladenom Sláčikovom kvartete č. 3 H 183, prekvapujúcom svojím progresívnym jazykom na hranici atonality, pre Martinů dosť netypickým. Ani tu sa to však nezaobišlo bez občasných intonačných zaváhaní a drobných problémov so súhrou. K interpretačnému rukopisu Zemlinsky Quartet, ktoré inak hudbu Martinů interpretuje „rovno“, iba s ojedinelými náznakmi vibrata, akoby patrilo zameranie sa na živelnú energiu, spontánny prejav a makroperspektívu.

Príjemným prekvapením bola záverečná Serenáda pre 2 klarinety a sláčikové trio H 334 z počiatku 50. rokov. Po experimentátorskom hľadaní 20. rokov sa dal očakávať prejasnený tonálny jazyk plný hladko plynúcich synkopovaných melodických línií. V podaní konvergenčného ansámblu (Branislav Dugovič, Ronald Šebesta, Daniel Rumler a Jozef Lupták) zaznela v excelentnej interpretácii, plnej farieb, života a nákazlivej radosti, ktorá sa z hudby Martinů cez interpretov preniesla i na publikum.

V sobotu 18. 10. sa po piatkovej hudobnej prestávke koncertné dianie prenieslo do bratislavského Kostola Cirkvi bratskej. Hovorím o večernom koncerte, ten popoludňajší, pripravený pre detské poslucháčstvo, sa mi v dôsledku iných povinností nepodarilo navštíviť. Večer sa pozornosť sústredila predovšetkým na ženský zbor Cansona Neosoliensis z banskobystrickej Akadémie umení. Z Tří zpěvů H 338 odzneli len prvé dva, zvyšok tvoril výber z Českých říkadel H 209. Nebola to len intonačná neistota a zvuková nevyrovnanosť, čo skalilo výkon súboru. Z hlasového zafarbenia zboristiek príliš výrazne vystupovala skúsenosť s domácou folklórnou tradíciou, čo celkovému vyzneniu síce dodalo charakteristický rustikálny nádych, no martinůovskému, kozmopolitnejšie štylizovanému folklorizmu to príliš nepristalo.

Sólistka v druhej časti Tří zpěvů, Bolavé srdéčko, svojím výkonom navyše predviedla, ako to v ten večer mohlo vyzerať na pódiu bratislavskej Novej scény. Výber z Českých říkadel bol oproti tomu štýlovo čistý, no opäť zvíťazila spomínaná dynamická nevyrovnanosť, spojená s forsírovaním niektorých hlasov.

Vokálna časť koncertu bola preložená inštrumentálnymi vstupmi. V Madrigalovej sonáte pre flautu, husle a klavír H 291 flautistka Ivica Gabrišová upútala širokým plným tónom, jej spoluhráčka, huslistka Michaela Hrubá sa zo zvukovej stránky držala skôr v úzadí. Klavírny sprievod Nory Skutovej vyznel pomerne ťažkopádne. Oproti tomu Duo č. 1 „Tri madrigaly“ pre husle a violu H 313 (Michaela Hrubá, Martin Ruman) oplývalo nenútenou, priam vivaldiovskou nonšalantnosťou; škoda, že aj tu bol subtílny tón huslí mierne pohlcovaný výdatným, sýtym tónom violy.

Ťahákom večera bola jednoznačne záverečná kantáta Otvírání studánek H 354, kde zbor pod vedením Veroniky Veverkovej spolu s inštrumentalistami po rozpačitom úvode konečne podal solídny a kultivovaný výkon. Úsilie vložené do prípravy bolo naozaj citeľné, no napriek tomu záverečný „klíč od domova“ v parte barytónu (Gregor Zubek), sémantický vrchol jednej z významových vrstiev kantáty, zanikol vo zvyšku hudobného diania. František Kovár, ktorý sa z akéhosi dôvodu ocitol v role recitátora, deklamoval, rozomieľajúc rytmus básnického textu na hranicu zrozumiteľnosti, charakteristickým kazateľsko-zaklínačským spôsobom v štýle rozhlasových hier domácej proveniencie z polovice minulého storočia – spôsobom, ktorému navyše nechýbal nepríjemný podtón akejsi ospalej žiadostivosti. Naozaj nedokážem pochopiť, prečo padla voľba práve naňho, keď existujú osobnosti, ktorým by táto úloha pristala ako uliata, napr. Ján Gallovič, Ľuboš Kovačech… Počúvajúc Kovára, Burešov text a mladé zboristky stojace pred oltárom v sakrálnych priestoroch – skrátka, mal som zmiešané pocity…

Posledné dva koncerty sa uskutočnili v Moyzesovej sále, ktorá z akustického hľadiska tiež nie je ideálna, no v porovnaní s predchádzajúcimi priestormi bola doslova balzamom na uši. Možno k tomu prispel aj fakt, že bol konečne k dispozícii poriadny klavír – veľké koncertné krídlo Fazioli. V nedeľu 19. 10. zaznelo Duo č. 2 pre husle a violončelo H 371 (Igor Karško, Jozef Lupták), prinášajúce zopár zaujímavých momentov, ale nadšenia ani sviežosti sa nedočkalo, až bolo ťažko ubrániť sa dojmu, že ide o „povinnú jazdu“. Veľmi som sa však potešil, že som si znova, po rokoch, mohol vypočuť Sláčikové trio č. 1 H 136. Ide o skladbu z parížskeho obdobia, z 20. rokov minulého storočia, nadlho stratenú, ktorú som od slovenskej premiéry, odkedy ubehlo už takmer desať rokov, naživo nepočul. „Pod rukami“ predchádzajúcej zostavy posilnenej o violu (Martin Ruman) pôsobila táto hudba zrnito a uvravene, k čomu azda prispela aj občasná nesúhra, nejasnosť jednotlivých fráz, jedným slovom, nemal som pocit, že Trio je tým médiom, ktoré by interpretov dokázalo podnietiť k vzájomnej komunikácii.

Celkom inak to bolo v nasledujúcom Klavírnom triu č. 2 d mol H 327 (Martina Rumana na viole vystriedala Nora Skuta na klavíri), pre mňa jednoznačne vrchol večera. Je príkladom vyzretého kompozičného jazyka, s jasnosťou a nadhľadom úročiaceho vlastné špecifiká. Bolo koncentrované, zvukovo vyvážené, dynamicky pôsobivo vystavané a vyznelo elegantne a ušľachtilo. Zvlášť v pomalej časti prinieslo záblesky v tejto dobe prepotrebnej útechy.

Zvedavosť publika však najväčšmi upútal program po prestávke. Patril nástroju z prehistórie elektronickej hudby, ktorého zvuk mnohí poznajú z filmov, kde plynulé glissandá thereminu sprevádzajú pristávanie mimozemských vesmírnych lodí či scény salónnej nekromancie. Ako vyplynulo z rozhovoru so sólistkou Lydiou Kavinou, priamou pokračovateľkou tradície hry na tomto nástroji, tiahnucej sa priamo od jeho vynálezcu, pre nástroj existuje množstvo zaujímavejšieho repertoáru než spomínaná filmová hudba. S tým možno len súhlasiť. Nie som si však istý, či práve toto je prípad Fantázie pre theremin, hoboj, sláčikové kvarteto a klavír H 301 (k menovaným sa pridal Matúš Veľas na hoboji, Daniel Rumler a Michaela Hrubá na husliach). Bez ohľadu na nesporné kvality, ktoré toto dielo má, neveľmi dobre zostarlo a dnes pôsobí rozpačitým dojmom akejsi antikvovanej predstavy o budúcnosti. Publikum to tak nepociťovalo a vášnivé ovácie, ktoré si skladba v podaní konvergenčného ansámblu vyslúžila, Kavina odmenila prídavkom v podobe témy Dvořákovho Larga. Mimochodom, bol to jediný koncert z celého festivalu, ktorý zaplnil sálu do posledného miesta.

Tí, ktorí sa už v utorok 21. 10. neukázali, mali čo ľutovať, pretože Martinů, aký zaznel na záverečnom koncerte, si tak skoro nevypočujú. Začalo sa to hneď úvodnou Sonátou č. 3 pre violončelo a klavír H 340, zrelom diele z raných 50. rokov minulého storočia, kde bol partnerom Jozefa Luptáka fínsky klavirista Olli Mustonen. Bratislavu si evidentne obľúbil, na jar tu uviedol kompletné sonáty Sergeja Prokofieva. Od prvých taktov sonáty bolo evidentné, že pôjde o neobyčajný večer. Mustonenov iskrivý tón a mrazivo precízne frázovanie, v tretej časti v zábleskoch pripomínajúce hru francúzskych clavecinistov, tvorili pôsobivý kontrast k difúznemu tónu Luptákovho violončela. Tretiu sonátu som vždy vnímal ako „jesennú hudbu“ a takou aj bola, ibaže prežiarená jasnými slnečnými lúčmi, ktoré však už nehrejú. Nebyť nešťastnej straty koncentrácie violončelistu v druhej časti sonáty, celkový dojem by bol takmer dokonalý.

V nasledujúcej Fantázii a tokáte pre klavír H 281 sa znova potvrdilo to, čo bolo jasné už od začiatku: že Mustonen je typom disruptívneho umelca, ktorého prenikavá predstavivosť narúša zažité interpretačné vzorce. Svojou otvorenosťou nielen vo Fantázii ukázal univerzálnosť hudby Martinů, perfektne fungujúcej aj bez zdôrazňovania folklórneho elementu charakteristického pre ustálenú interpretačnú tradíciu. Sviežo vyznelo aj „Martinů Pasticcio“, výber Igora Karška z diel pre husle a klavír. Priznám sa, nemal som od neho veľké očakávania, ale mýlil som sa; „suita“ pôsobila organicky a prepojene. Isto k tomu nemalou mierou prispel aj fakt, že jednotlivé skladby boli vybrané s ohľadom na preferencie oboch interpretov.

V záverečnom Klavírnom kvintete č. 2 H 298 sa pod Mustonenovým vedením sústredila koncentrácia celého konvergenčného ansámblu (Igor Karško, Daniel Rumler, Martin Ruman, Jozef Lupták). Po „klamnom“ závere Andante zo Sonatíny pre husle a klavír H 262 z Karškovho výberu, ktoré vraj znelo na poslednej rozlúčke so skladateľom, bolo Kvinteto na záver festivalu skvelou, premyslenou voľbou. Skladba z vojnových rokov z tesného susedstva Tretej symfónie nepredznamenáva jej intenzívnu expresívnosť, skôr je plná akéhosi tichého nepokoja, vyvažovaného prechodným upokojením, azda i opatrným optimizmom. Vyrovnanosť, zvuková i emocionálna, klasicizujúca senzibilita, úprimnosť a opäť Mustonenova nekonformnosť, tentoraz zdieľaná celým ansámblom, pripravila momenty, ktoré človeka na okamih vytrhnú z ubíjajúcej šedi beztvarej každodennosti.

Sedel som v zadných radoch a vychutnávajúc si Largo, otvárajúce poslednú časť Kvinteta a znejúce ako konzort starých viol, som si nevdojak spomenul na slová Mortona Feldmana, že je spokojný, keď môže v starej izbe neustále presúvať ten istý nábytok, a že keby našiel dostatočne pohodlnú stoličku, mohol by konkurovať hoci aj Mozartovi.

Zdá sa, že Martinů sedel na veľmi pohodlnej stoličke…

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 11/2025.)