Komponovanie – spôsob ako čeliť svetu

IDIN SAMIMI MOFAKHAM, iránsky skladateľ, improvizátor a muzikológ, je dnes už známym a inšpiratívnym hlasom na poli súčasnej komponovanej a experimentálnej hudby – autorom, ktorý kliesni cestu novým intonačným perspektívam a otvára priestor na hlbšie prepojenie medzi zvukom, pamäťou a identitou. Dodnes mám v živej pamäti svoje prekvapenie, keď som v roku 2017 po prvý raz počul jeho Klavírny koncert. Sám seba som sa pýtal, prečo by sa niekto z takej vzdialenej krajiny identifikoval s európskou kompozičnou tradíciou. Dnes si už naplno uvedomujem, že táto moja predpojatosť mohla vychádzať len z nevedomosti – a možno aj z istého kultúrneho ignorantstva.

Aká silná je tradícia západnej klasickej hudby v Iráne?

Do Iránu prenikla západná klasická hudba približne v roku 1850 a už začiatkom 20. storočia poskytovali inštitúcie formálne vzdelávanie v perzskej aj v západnej hudobnej tradícii. V roku 1979, teda po islamskej revolúcii, však nastal zlom. Dovtedajší rozmach bol náhle prerušený a na niekoľko desaťročí prakticky utíchol. Hudobné vzdelávanie sa obnovilo, hoci len opatrne, až v 90. rokoch minulého storočia. Západná „klasická“ hudba je teda v Iráne aj dnes pomerne mladá, hoc prešla už zložitým a predovšetkým nerovnomerným vývojom. 

Navzdory obmedzenej inštitucionálnej podpore sa čoraz viac iránskych hudobníkov presadzuje na medzinárodnej scéne – ako skladatelia, interpreti alebo dirigenti. A to svedčí o odolnosti iránskej umeleckej komunity. Napriek tomu zostáva popularita klasickej hudby u širokej verejnosti dosť nízka. Prístup k nej je obmedzený – mainstreamové médiá, štátom financované kultúrne priestory a umelecké programy jej takmer vôbec nevenujú pozornosť. Irán na verejných školách dodnes nemá systematické hudobné vzdelávanie. To znamená, že väčšina detí vyrastá bez toho, aby vôbec zistila, či má hudobný talent. Som však presvedčený, že štát má povinnosť zabezpečiť pre všetkých prístup k umeniu. No za uplynulé desaťročia sa iránske vlády venovali všetkému možnému, len nie rozvoju kultúry a umeleckého vzdelávania.

O týchto „dynamikách“ píšem v štúdii s názvom From Dar ol-Fonun to the Tehran Contemporary Music Festival, v ktorej skúmam prepojenia medzi politikou, ideológiou a vzdelávaním, ako aj vplyv historických udalostí, akými boli druhá svetová vojna, islamská revolúcia či iránsko-iracká vojna, na hudobný život v krajine.

Ktoré kompozičné trendy dnes v Iráne prevládajú vzhľadom na spomínaný nerovnomerný vývoj hudobnej scény?

V posledných rokoch si medzi mladšími iránskymi skladateľmi získala výraznú pozornosť spektrálna hudba, zároveň v radoch nastupujúcej generácie rastie záujem o mikrotonalitu. Ten je inšpirovaný bohatým dedičstvom starých (klasických) modálnych systémov Iránu. Výsledkom sú vzrušujúce a originálne prístupy, v ktorých sa spektrálna paradigma stáva nástrojom opätovného prepojenia s tradičnými systémami ladení, namiesto toho, aby len reprodukovala pôvodnú francúzsku školu. Výskumníci ako Arshia Samsaminia, Saman Samadi a ja sám sa snažíme tento posun podporiť hlbším skúmaním tradičných iránskych mikrotonálnych systémov práve cez optiku spektrálneho myslenia. Sú však medzi nami aj takí, ktorí ostávajú v medziach francúzskej školy.

Presuňme sa teraz k tvojmu osobnému príbehu. Čo podnietilo tvoje prvé kroky k vlastnej hudobnej ceste?

Ako tínedžer som netušil, že raz budem hudobným skladateľom. Mojím snom bolo stať sa spisovateľom a hudba bola len mojím koníčkom. V tom čase som počúval heavy metal, najmä Sepulturu, Slayer a podobné kapely. Doma sme mali rozbitú klasickú gitaru a ja som si vybavil súkromné hodiny. Chcel som sa naučiť hrať metal, ale učiteľ súhlasil len s podmienkou, že sa najskôr naučím hudobnú teóriu, niečo z klasického repertoáru a základy jazzu. Táto cesta ma postupne priviedla k úplne iným druhom hudby, než som pôvodne zamýšľal.

Nakoniec som sa prihlásil na štúdium klasickej gitary na Konzervatóriu v Teheráne a okolo roku 2000 som založil svoju prvú experimentálnu kapelu Migraine – a bola to pestrá zmes! Hrali sme všetko: od jazzových štandardov cez pomalý rock až po raného Philipa Glassa. No tie najintenzívnejšie a najautentickejšie momenty prichádzali počas improvizácií. Vtedy sme ešte ani len netušili, čo je to „voľná improvizácia“ – jednoducho sme to robili intuitívne, izolovaní od širšieho sveta. Z konzervatória som napokon odišiel. Tamojší študijný program neuspokojoval moju zvedavosť a nakoniec som si uvedomil, že mi klasická gitara nestačí. Keď sa dnes obzriem naspäť, tak za všetko vďačím práve tej rozbitej gitare a učiteľovi, ktorý ma nasmeroval k hlbšiemu vzťahu k hudbe.

Ale toto nebude koniec príbehu…

Vôbec nie! V roku 2005 som odišiel do Arménska študovať kompozíciu a muzikológiu na Štátne konzervatórium v Jerevane nesúce meno Komitasa Vardapeta. Zostal som tam do roku 2011. Po návrate domov som sa naplno zapojil do hudobného života – spoluzakladal som Oddelenie kompozície a hudobnej teórie na Univerzite aplikovaných vied a technológií a neskôr aj Teheránsky festival súčasnej hudby spolu s mojou manželkou a spolupracovníčkou Martynou Koseckou a dvoma blízkymi priateľmi. Festival mal nakoniec štyri ročníky a bol zameraný na novú a experimentálnu hudbu.

V roku 2019 som sa presťahoval do Nórska, kde študujem na doktorandskom stupni na Nórskej hudobnej akadémii v Osle. Zameriavam sa na aplikáciu starovekých iránskych systémov ladení do súčasnej hudby. Pôsobím tu ako skladateľ, výskumník a interpret na voľnej nohe a veľkú časť času venujem praktickému skúmaniu týchto ladení, či už ako skladateľ alebo ako člen SpectroDua, experimentálneho zoskupenia, ktoré sme s Martynou založili v roku 2013.

Ako sa všetky tieto línie spájajú v tvojej súčasnej skladateľskej práci? 

Momentálne sa venujem viacerým komorným dielam pre menšie ansámble. Moja hlavná pozornosť, ako som už naznačil, smeruje k skúmaniu mikrotonality, konkrétne k integrácii starovekých iránskych systémov ladení a modálnych štruktúr do súčasných kompozičných rámcov. Okrem ich technického uplatnenia je moja tvorba ovplyvnená aj širším filozofickým skúmaním – čerpám najmä z postštrukturalistických mysliteľov ako Gilles Deleuze. Zaujíma ma najmä to, ako sa pojmy ako mnohosť, premenlivosť či deteritorializácia vzťahujú k intonačným postupom mimozápadnej tradície – najmä k tým, ktoré vychádzajú z prirodzeného ladenia a klasických mikrotonálnych tradícií Iránu.

Táto priesečnica mi umožňuje vnímať ladenie nielen ako zvukový jav, ale aj ako konceptuálne pole – také, ktoré narúša pevne dané hierarchie a otvára priestor pre fluidné, nelineárne hudobné formy. V tomto zmysle sa moja skladateľská prax stáva zároveň umeleckým aj filozofickým skúmaním identity, pamäti a politiky zvuku.

Na Teheránskom festivale súčasnej hudby si hostil mnohých európskych umelcov a skladateľov. Ako reaguje iránske publikum na súčasnú estetiku?

Iránske publikum je mimoriadne zvedavé – často ešte viac než to európske. Tento hlad po novom pravdepodobne pramení z desaťročí umeleckej izolácie. Iránci v sebe majú skutočnú túžbu objavovať a konfrontovať sa s neznámym.

Ani na jednom ročíku festivalu sme v hľadisku nemali menej než 100 až 200 ľudí. Platilo to bez ohľadu na repertoár – či už išlo o európsku avantgardu, domácich skladateľov alebo dokonca tvrdý industriálny noise. Takéto nadšenie je zriedkavé a svedčí o širšom hlade po kultúrnom prepojení a novosti.

Vzhľadom na tvoj pôvod a súčasné globálne napätie, najmä vo východných regiónoch – myslíš si, že hudba má reagovať na politické dianie, alebo by sa od neho mala držať ďalej?

To je veľmi osobná a zároveň zložitá otázka. Myslím si, že hudba môže byť politická – a v niektorých prípadoch aj taká musí byť. Pre mňa kompozícia neznamená útek zo sveta, ale spôsob, ako mu čeliť – s nástrojmi, ktoré mám k dispozícii. Umenie má schopnosť osvetľovať, vzdorovať, smútiť či uchovávať pamäť. To je obzvlášť dôležité v regiónoch, kde sú dejiny umlčiavané alebo prekrúcané.

Na druhej strane si nemyslím, že každé hudobné dielo musí niesť otvorený politický odkaz. Niekedy je už samotný akt tvorby v represívnych podmienkach politickým gestom. Pre mňa je výzvou zostať úprimný voči materiálu a kontextu – nech už to vedie k abstrakcii alebo ku konfrontácii. V posledných dielach sa venujem témam straty a spomínania – nie ako heslám, ale ako meditáciám. Hudba sa tak pre mňa stáva priestorom, kde sa stretáva politika, metafyzika a osobná pamäť; síce potichu, ale silno.  

Idin Samimi Mofakham (1982, Teherán) je iránsky skladateľ, improvizátor a výskumník. Jeho tvorba čerpá z tradičných hudobných systémov Iránu, ktoré

prepája s mikrotonalitou, čistým ladením a spektrálnym myslením. V r. 2023

obhájil doktorát na Nórskej hudobnej akadémii. Je spoluzakladateľom Spectro

Centra pre novú hudbu a spolu so skladateľkou Martynou Koseckou tvorí experimentálne zoskupenie SpectroDuo. V r. 2015–2019 bol hlavným kurátorom

Teheránskeho festivalu súčasnej hudby. Jeho hudba zaznela alebo bola nahraná orchestrami a súbormi, ako Nórsky rozhlasový orchester, Islandský symfonický orchester, Národný symfonický orchester Uzbekistanu, Klangforum Wien, Microtub, POING, NyNorsk Messingkvintett, Explore Ensemble, Black Page Orchestra, AuditivVokal Dresden, Ostravská banda, Štokholmské saxofónové kvarteto, Oslo Sinfonietta, Abyss Quartet, a v Iráne najmä súbormi Nivak Ensemble a Nilper Orchestra.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 05/2025.)