Komorný večer flauty medzi Amerikou a Európou

9. 12. 2025

Košice, Dom umenia 

Janka Jámborová, Miroslav Greman, Máté Soós, Peter Zwiebel, Ivana Boggerová

Vu – Iorio – Reger – Debussy

Niekoľko dní pred sériou už tradične vypredaných vianočných koncertov si tí praví fajnšmekri v Košiciach konečne mohli užiť aj čosi z neprávom zanedbávaného žánru komornej hudby. Nie je totiž bežným zvykom, aby sa vybraní členovia Štátnej filharmónie postavili na pódium v úlohe sólistov. Hrdinkou koncertu sa stala prvá flautistka ŠFK Janka Jámborová, ktorá si poctivo „odfúkala“ vyše hodinový náročný program, zostavený zo skladieb súčasných amerických autorov komponujúcich v dobre stráviteľnom „retro-štýle“ Patricka Vua a Michaela Ioria, ako aj diel skladateľov pôsobiacich o dobrých 120 rokov skôr Maxa Regera a Clauda Debussyho. V prvej, americkej polovici sa k Jámborovej pridal vedúci skupiny bicích nástrojov Miroslav Greman, ktorý čaroval rôzne súzvuky na marimbe. Okrem nich sa svojmu domácemu publiku predstavili: koncertný majster Máté Soós, rodák z Transylvánie, vedúci skupiny viol Peter Zwiebel a dlhoročná harfistka Ivana Boggerová.

Americkú časť večera otvorilo dueto Pigeon Pair Patricka Vua, pôsobiace skôr ako komorná miniatúra než ako efektné koncertné číslo. Hudba sa pohybuje v mierne modálnom priestore, s dôrazom na spevnú, prirodzene plynúcu melodiku flauty, ktorú marimba obklopuje mäkkým, farebne diferencovaným harmonickým podložím. Vu nepodlieha pokušeniu lacnej efektnosti; skôr stavia na kultivovanom dialógu nástrojov a na jasne čitateľnej formovej logike. Ide o skladbu príjemnú, invenčnú a poslucháčsky vďačnú, hoci bez ambície prekračovať hranice remeselnej brilantnosti. Rozsiahlejšia kompozícia Isle of Skye Michaela Ioria už pracuje s výraznejším programovým podtextom a posúva ťažisko z melodiky k rytmu. Marimba tu zohráva aktívnejšiu, miestami až motorickú úlohu, zatiaľ čo flauta reaguje kontrastnými gestami a farebnými nuansami. Aj tu ide o hudbu nápaditú a inšpiratívnu, ktorá funguje presne v tom priestore, do ktorého mieri – bez potreby deklarovať nadčasové umelecké ambície.

Zásadný kvalitatívny posun priniesla Serenáda G dur pre flautu, husle a violu Maxa Regera. Elegantný neskororomantický opus predstavuje hustú sieť extrémne častých tonálnych premien, precíznu motivickú prácu a vysoké nároky na súhru i technickú istotu interpretov. Reger tu zostáva čiastočne verný tradícii, no rozvíja ju do maximálnej komplexnosti; serenádna ľahkosť je len zdanlivá, pod povrchom sa skrýva mimoriadne náročná partitúra, ktorá preverí nielen prsty, ale aj muzikantskú inteligenciu. Záver večera patril Sonáte pre flautu, violu a harfu Clauda Debussyho. Je to dielo, ktoré sa s tradíciou už otvorene lúči. Fragmentárna motivika, celotónové a modálne myslenie, rafinovaná práca s farbou a časom vytvárajú hudobný svet, v ktorom nejde o tematický vývoj v klasickom zmysle, ale o neustálu premenu nálad a zvukových odleskov. Debussyho impresionizmus (z konca života!) tu zaznel v plnej autentickosti a nadčasovej sviežosti.

A napokon k interpretačnej stránke. Janka Jámborová potvrdila, že patrí k výrazným osobnostiam orchestra: jej flautový tón je lahodný, plný a kultivovaný, frázovanie plastické a sugestívne, muzikalita prirodzená a presvedčivá. V každej skladbe bolo cítiť rešpekt k textu i empatiu k jeho výrazovým nárokom. Ivana Boggerová na harfe síce ostala mierne v úzadí, vizuálne aj akusticky, no jej výkon bol technicky suverénny a štýlovo vycibrený. Máté Soós a Peter Zwiebel presvedčili o svojich vyzretých muzikantských kvalitách, spoľahlivej súhre a citlivom komornom geste. Koncert tak pripomenul, že aj komorná hudba – hoci bez lesku veľkých sál a masového publika – dokáže ponúknuť hlboký a koncentrovaný zážitok.