Klangforum Wien, Fraser, Poppe, Pražská jar
1. 6. 2024
Praha, Centrum súčasného umenia DOX
Klangforum Wien, Juliet Fraser, Enno Poppe
Pražská jar
Saariaho – Saunders – Sloboda – Urban Hvozdíková – Klusák – Indra – Wróblewski
Bezprostredne pred svojím záverom pripravila Pražská jar špeciálny víkend venovaný súčasnej hudbe v kultovom Centre súčasného umenia DOX pod názvom Prague Offspring. Sobotný večer bol venovaný dvom významným skladateľkám a mladej skladateľskej krvi. Všetko v réžii rezidenčného súboru Klangforum Wien.
Koncert otvorila pocta pred rokom zosnulej hviezde fínskej hudby a jednej z najuznávanejších skladateľských postáv prelomu 20. a 21. storočia Kaiji Saariahovej. Jej skladba Solar pracuje s momentom svetla, stelesneného stále prítomnou, resp. vracajúcou sa harmonickou štruktúrou, ktorú autorka považuje za obrazotvornú a pripisuje jej akési gravitačné vlastnosti. Farebná kompozícia kombinujúca elektroniku s akustickou zostavou troch sláčikových nástrojov, štyroch dychov, harfy a dvoch akustických i elektrických klavírov poskytovala dramaturgický kontrast k temnej skladbe Nether od druhej skladateľky, Britky Rebeccy Saundersovej (1967), ktorá bola na festivale viacnásobne zastúpená ako rezidenčná umelkyňa. Škoda však umiestnenia oboch skladieb do vzdialených končín koncertného programu – jednej v jeho úvode a druhej v závere, a to ešte s prestávkou, pretože časová vzdialenosť znemožnila percepčné vnímanie súvislostí. Navyše, Saariahovej kompozícia vyžadovala sústredenie, na ktoré sa ťažšie nalaďovalo hneď v úvode koncertu.
Obe skladby renomovaných autoriek oddeľoval blok festivalových objednávok mladým (či mladším) českým a slovenským autorkám a autorom. Zadanie zmestiť sa do 4 minút z neho urobilo kaleidoskopický bleskový showcase. Sled rýchlo sa striedajúcich krátkych skladieb pripomínal laboratórium, prehliadku v poučenom internom prostredí, no ťažko povedať, akú informáciu prinášal festivalovému publiku, ktoré v momente, keď sa už-už preladilo na inú hudobnú reč, bolo vzápätí konfrontované so závermi jednotlivých skladieb. V každom prípade, prítomnosť kompozícií dvoch slovenských autorov bola dôvodom na radosť z osobnej účasti na koncerte.
Zdá sa, že vnímanie hudobného času je zaujímavou témou dnešných autorských hľadaní, a vidíme to aj v tvorbe mladých slovenských autorov, vrátane dvojice Matej Sloboda (1988) a Tímea Urban Hvozdíková (1998). Zatiaľ čo v Slobodovej skladbe 60 noch kleinere Orchesterstücke, odkazujúcej na Schönbergových šesť klavírnych miniatúr z op. 19, dochádzalo k totálnej až punktualistickej fragmentarizácii reči, čo evokovalo zrýchlenie, Hvozdíkovej psychologizujúci štýl v skladbe microdot navodzoval pocit zastavovania času. Najmladšia, len 26-ročná účastníčka objednávkového projektu, tu pokračuje v „‚orchestrácii‘ medziľudských väzieb v reálnom čase“, všímajúc si akoby bezčasové momenty komunikácie – od dotyku cez pohyb až po očný kontakt.
Príspevky troch českých autorov demonštrovali rôznorodosť pracovných metód i inšpiračných svetov. Michal Indrák (1982) pracoval v skladbe Generated Answer s myšlienkou pretvorenia zdroja, pracovného materiálu až na nepoznanie. Zážitky z field-recordingového projektu, na ktorom sa v prírodnom prostredí opájal konkrétnymi zvukmi rozozvučanými vetrom či doliehajúcou sirénou, spracoval Martin Klusák (1987) v kompozícii In D: Ozvěny Bukové hory. Sonórne plochy skladby Durée Michala Wróblewskeho (1988) riešili opäť čas – tentoraz nielen hudobný, ale z filozofického uhla, s odkazom na francúzskeho filozofa Henriho Bergsona. „Vytvorenie diela ako obrazu, s minimálnym naratívom a dramaturgiou...“, toto autorské vysvetlenie zapadlo do obrazu jedného zo súčasných trendov.
Vrcholný zážitok poskytlo stretnutie so skladbou Rebeccy Saundersovej Nether, a to jednoznačne vďaka vkladu britskej sopranistky Juliet Fraserovej. Fenomenálna interpretka nielen Saundersovej kompozícií vytvorila fascinujúci psychologický divadelný obraz. Slovo nether evokuje niečo „nižšie“, spodné, kdesi v podvedomí. Skladba pojednáva o stave na pomedzí bdelosti a spánku. Text z monológu Molly Bloomovej z Joyceovho Odyssea má pretŕhané slová a z tejto fragmentarizácie vytvára autorka nielen zvukomalebnú koláž. Roztrhané slová evokujú príznačné záblesky zvyškov dňa, navzájom tu presakujú rôzne svety. Neprekáža, že nerozumieme manipulovanému textu, expresivita hudby a strhujúca interpretácia sólistky s plnohodnotným hereckým prejavom nás nenechávajú na pochybách, o čom je predvádzaná hudba. Fraser dokonale ovláda všemožné rozšírené techniky a zároveň oplýva krásou hlasového materiálu v klasickom ponímaní. Spieva, deklamuje, a to často v nádychoch, kričí, šepká, pracuje s mikrofónom, tlmí zvuk vychádzajúci z úst dlaňou, čím bravúrne evokuje úzkostné pocity. Doslova sa transformuje na materiál, ktorý interpretuje, raz sa v extáze oddáva prichádzajúcemu spánku, inokedy bojuje s morami. Horor prichádzajúcej noci nielen počujeme, ale aj vidíme.
Klangforum Wien pod vedením Enna Poppeho dokonale naplnilo očakávania, a to vrátane citlivej práce s elektronickým a amplifikovaným zvukom. Prominentné teleso špecializujúce sa na novú hudbu tohto roku uzavrelo na festivale trojročnú rezidenciu, v rámci ktorej nielen uviedlo viacero koncertných programov, ale najmä pracovalo s mladou skladateľskou generáciou. Napríklad na tzv. Reading Lessons, keď verejne naštudovávalo diela študentov kompozície a jedného z nich vybralo ako adepta na festivalovú objednávku v ďalšom roku. Takto sa k tohtoročnej objednávke dostal Matej Sloboda. Azda netreba ani hovoriť o tom, aké cenné skúsenosti získavajú mladí skladatelia v kontakte so špičkovými interpretmi-špecialistami. No aj súbor Klangforum Wien označil spoluprácu s Pražskou jarou za úrodné tri roky a cenné kontakty s miestnym prostredím. Je naším šťastím, že sa za toto prostredie ešte stále tak trochu považuje aj slovenský kultúrny priestor, lebo slovenské štátne festivaly v porovnaní s českými zostávajú neustále žalostne finančne podvyživené.