Kiril Stoyanov
Keď som študoval na konzervatóriu v Sofii, učiteľ literatúry, ktorého som zrejme opäť niečím „pobavil“, mi povedal: „Vieš, kto hrával v dedine na tupane? Vždy ten najväčší tupoň!“
Tupan [t:pan] je veľmi starý tradičný bubon používaný všade na Balkáne. Je to s ním podobné ako s musakou – aj Gréci, aj Bulhari tvrdia, že ide o ich národné jedlo. Podobné bubny však nájdete na každom kontinente, čo je krásnym príkladom toho, ako je svet prepojený. Na Balkáne sa používa najmä pri hraní nepravidelných rytmov rôznych tancov. Hrať na ňom je celkom ťažké – tempá a údery musia byť veľmi presné, pretože treba byť úplne zosúladený s tanečníkmi. Zvukovo je to mimoriadne silný nástroj a nepotrebuje žiadne ozvučenie, preto je obľúbenou súčasťou svadieb a ľudových tancov.
Tupan vyzerá ako veľký obojstranný bubon, ktorý sa nosí zavesený krížom cez rameno a môže mať rôzne priemery od 16“ po 22“. Na jednej strane má tenkú blanu, na ktorú sa udiera veľmi tenkou paličkou šibučicou, vydávajúc vyššie frekvencie. Druhá ruka hrá hlbšie frekvencie na opačnej, hrubšej blane väčšou paličkou, nazývanou kijak. Obojstranným hraním nepravidelných 7/8, 11/8 alebo 13/8 metier na rôznych blanách vznikajú frekvenčne aj rytmicky zaujímavé zvukové efekty. Pôvodne mával tupan blany zo zvieracích koží, ktoré sú veľmi náchylné na zmenu pnutia a zvuku pôsobením vlhkosti či teploty, a preto sa dnes často nahrádzajú plastovými blanami. Zvuk je však potom už trochu iný.
Hra na tupane je v Bulharsku súčasťou výučby hry na bicích nástrojoch. Existuje učebnica hry na tupane, v škole sme mali tupany rôznych veľkostí. Tento nástroj sa využíva aj v komponovanej hudbe. Pred pár týždňami sme s Luciou Harvanovou premiérovali skladbu Slnovrat Konstantina Ilievského, ktorej jedna časť je napísaná pre husle a tupan. Aktuálne sa často využíva aj v etno jazze.
Hrať na tupane pre mňa znamená cítiť kontakt s mojou rodnou krajinou. Môžem byť kdekoľvek na svete, v Nemecku, v Amerike, na Slovensku, ale keď počujem jeho zvuk, niečo vo mne sa v tom momente prenesie domov, do hôr, k moru… Chcel som si dať vyrobiť nástroj vyslovene pre mňa a dostal som od môjho učiteľa v Sofii tip na Vasila Ilieva. Keď som k nemu prišiel do dielne, mal práve vyrobený iba jediný kus. Trochu ma to mrzelo, lebo to bol menší, 18-palcový tupan, a mne sa zdalo, že bude znieť slabo. Ale keď mi na ňom Vasil zahral, bola to láska na prvý „buch“. Mal neobyčajne silný a prenikavý zvuk a dodnes som rád, že mi takto osud prihral menší bubon, pretože by sa väčší do auta k marimbe a vibrafónu ani nezmestil…