Kapuletovci a Montekovci po prvý raz v Bratislave

4. 10. 2026

Bratislava, Reduta

BHS

Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, Gianluca Capuano, Jana Kurucová, Simona Šaturová, Santiago Ballerini, Marko Mimica, Jozef Benci

Bellini

Opera má v dramaturgii Bratislavských hudobných slávností pevné miesto. V minulosti boli BHS úzko späté s divadelným životom v SND – prvá premiéra sezóny zvykla patriť práve najvýznamnejšiemu domácemu hudobnému festivalu. Súčasťou festivalovej dramaturgie boli scénické produkcie SND i hosťovania zahraničných operných súborov. V posledných rokoch sa opera na BHS vracia už len v koncertnej podobe. A hoci som zástancom názoru, že opera patrí na javisko, nie na pódium, predsa len vítam iniciatívu dramaturgie festivalu zaraďovať každoročne do programu uvedenia titulov, ktoré sú na Slovensku raritou. 

Po Čajkovského Jolante, Szymanowského Kráľovi Rogerovi, Smetanovej Libuši a Massenetovom oratóriuMária Magdaléna sa svojho prvého uvedenia v Bratislave dočkala aj opera Vincenza Belliniho Kapuletovci a Montekovci. Libretista Felice Romani vychádzal z talianskych literárnych spracovaní príbehu Romea a Júlie, predovšetkým z drámy Luigiho Scevolu. Belliniho opera sa tak v niektorých dejových okolnostiach odlišuje od známej Shakespearovej tragédie. Jej komorné obsadenie tvorí päť sólových postáv a zbor.

Za dirigentský pult sa po prvý raz na Slovensku postavil Gianluca Capuano, taliansky dirigent špecializujúci sa predovšetkým na historicky poučenú interpretáciu barokovej a klasicistickej opery. O to väčšmi prekvapila jeho koncepcia Belliniho romantickej opery. Už predohra, vedená v rýchlom tempe, bez výraznejších agogických odchýlok či náznaku rubata, naznačila charakter celého naštudovania. Capuanovo dirigentské poňatie kládlo dôraz na rytmickú presnosť a zvukovú intenzitu, no bez potrebnej výrazovej flexibility. Orchester i zbor zneli prevažne vo forte až fortissime. Zbor sa prezentoval zvukovo vyrovnaným a plným prejavom, chýbala mu však výrazová plasticita a citlivejšie modelovanie hudobných fráz. Belliniho partitúra tak zostávala ochudobnená o jemnejšie dynamické odtiene a nuansy, ktoré sú pre romantické belcanto charakteristické. Osobitne však treba vyzdvihnúť harfové a violončelové sólo, ktoré dokázali naplniť interpretáciu opusu citom a lyrikou. Všeobecnú dynamickú jednotvárnosť naštudovania však zmierňovali najmä vstupy sólistov, ktorých spevácke frázy prinášali do hudobného toku potrebnú plasticitu a výrazové kontrasty. 

Postavu Romea skomponoval Bellini pre mezzosoprán. V interpretácii Jany Kurucovej vynikla predovšetkým jej príťažlivá farebnosť, jasne znejúce výšky a schopnosť presvedčivo tlmočiť emocionálne vypäté situácie. Kým vysoká poloha znela suverénne a zvukovo dominantne, stredný a hlboký register pôsobili matnejšie, miestami až duto. Príčinou mohla byť údajná zdravotná indispozícia sólistky, o ktorej však publikum nebolo vopred informované.

Júlia v podaní Simony Šaturovej vniesla do celkového naštudovania zmysel pre cit, lyriku a belliniovské belcanto. Jej štíhlo vedený hlas znel priam dievčensky čisto, vnútorné rozpoloženie postavy dokázala tlmočiť emočne veľmi zainteresovane. Osobitne pôsobivé boli jej mäkko nasadené, kultivované piana, ktoré priniesli to, čo celému hudobnému naštudovaniu chýbalo – cit a kontrast. 

V postave lekára Lorenza sa predstavil Marko Mimica, ktorého bratislavské publikum pozná už z abonentných koncertov SF. Jeho tmavý, zrnitý, charakterový barytón znel prierazne, bez forsírovania, v kontexte Lorenzovej postavy však pôsobil až heroicky, bez potrebnej mäkkosti a výrazovej vľúdnosti. Oproti tomu tenorista Santiago Ballerini v úlohe Tebalda zaujal kultivovaným, štýlovo vycibreným prejavom. Jeho spev sa vyznačoval príkladným frázovaním, mäkkosťou a leskom tónu, vyrovnanosťou registrov i prirodzeným citom pre belcantovú kantilénu.

Päticu sólistov uzatváral Jozef Benci v úlohe Capellia. Jeho bas síce v úvode, najmä vo vyššej polohe, pôsobil menej uvoľnene, postupne však nadobudol väčšiu zvukovú istotu a farebnú plnosť. Výrazovo angažovaným prednesom, naliehavosťou a zmyslom pre dramatické situácie dodal svojej postave výrazný charakter a javiskovú životnosť aj v podmienkach koncertného uvedenia.

Bratislavská premiéra Belliniho Kapuletovcov a Montekovcov tak zostala predovšetkým príležitosťou oceniť kvality sólistického obsadenia. O to väčšmi zamrzelo dirigentské naštudovanie, ktoré v snahe o zvukovú intenzitu a rytmickú presnosť nevytvorilo dostatočný priestor pre lyriku, jemnosti a výrazovú premenlivosť Belliniho hudby. Dramaturgický prínos uvedenia zriedkavo hrávaného titulu však zostáva nespochybniteľný.