K. Kněžíková a Adam Plachetka v Košiciach
22. 5. 2025
Košice, Dom umenia,
KHJ, Štátna filharmónia Košice,
Tomáš Brauner, Kateřina Kněžíková, Adam Plachetka
J. Strauss ml. – Lehár – Kálmán – Millöcker – Raimund – Eysler
Koniec mája vo východoslovenskej metropole okrem iného znamená aj začiatok Košickej hudobnej jari, ktorá vstúpila už do svojho 69. ročníka. Počet koncertov sa rozšíril na desať a potešiteľným spôsobom vzrástla aj ich druhovo-žánrovo-historicko-štýlová rozmanitosť. Hneď v úvode sa v Dome umenia uskutočnilo podujatie s formátom známym najmä zo silvestrovských a novoročných koncertov: veľkolepé operetné gala. Sám som dlhšie zvažoval, či mu vôbec venovať samostatný článok, keďže reflektovanie ľahšej múzy by som možno rád prenechal niekomu povolanejšiemu, špecialistovi.
Prinášam teda len niekoľko nezáväzných postrehov. Operetné gala bolo venované viedenskej podobe tohto novodobého hudobno-divadelného žánru – od Johanna Straussa mladšieho cez maďarsko-rakúskych protagonistov Ferenca Lehára a Emmericha Kálmána po menej známe postavy Ferdinanda Raimunda, Edmunda Eyslera a Carla Millöckera. Na programe boli okrem množstva sólových piesní a dvoch duet aj tri predohry, ktoré dôkladnejšie preverili technicko-muzikantskú kondíciu košických filharmonikov: z kompozičnej stránky azda najvydarenejšia a najpopulárnejšia ouvertúra z Netopiera (Strauss ml.) a predohry k operetám Veselá vdova a Zem úsmevov (Lehár). Takmer vypredaný Dom umenia sa mohol pokochať v hlasovom fonde dvoch vynikajúcich vokálnych sólistov, barytonistu Adama Plachetku a sopranistky Kateřiny Kněžíkovej.
Musím skonštatovať, že z dvoch polovíc operetného večera som mal výrazne odlišný dojem. V prvej sa mi zdalo, že košickí filharmonici hrali akoby pod vplyvom stresu, napätia a vôbec si neužívali možnosť hrať ľahšiu múzu. Spomínaná predohra k Netopierovi pôsobila trochu rozhárane a zmätene. V orchestri sa nikto neusmieval a hoci z rýdzo profesionálnej stránky k výkonu muzikantov nemožno mať významné námietky, chýbala bonusová ľahkosť, uvoľnenosť, spontánnosť a radosť z hry. Dirigent Tomáš Brauner svoje angažmán určite nechápal ako „povinnú jazdu“ a jeho úsilím bolo oživiť predmet partitúry v znaku určitého perfekcionizmu, čo neraz vyústilo do zbytočne predimenzovaného zvuku, hoci sa miestami skôr žiadalo dôkladnejšie cizelovanie drobnokresby. Elegantné, šarmantné, noblesné, neraz melodicky opojné operetné šlágre vyvolali v radoch divákov nadšenie, čo sa vystupňovalo v druhej polovici koncertu. Tu už aj orchester hral s väčšou chuťou a so spontánnejšou vervou, nie tak prehnane disciplinovane ako v prvej polovici. Hudobne sofistikované Lehárove predohry vyzneli ako dôstojne vybudovaný celok s mnohými čarovnými detailmi a v kompaktnom zvukovom rúchu. Treba určite pochváliť aj dvoch sólistov večera. Napriek tomu, že Kněžíkovej hlas bolo konfrontácii s burácaním ŠFK chvíľami slabšie počuť (najmä pri speve v nižších polohách), vysoké polohy vyzneli maximálne pôsobivo. Barytonista Plachetka podal rovnako sympatický a spoľahlivý výkon, obidvaja sólisti naplno vystihli nonšalantný pôvab interpretovaných opusov.
Ako jarný kvet pomaly rozvíjajúci svoje farby, aj operetný štart 69. Košickej hudobnej jari rozkvitol do plnej krásy a pripomenul, že aj ľahká múza môže znieť s hĺbkou, eleganciou a srdcom.