Július Fujak/Iné hudobné diskurzy
Július Fujak/Iné hudobné diskurzy
Zostavil Ľubomír Pavelka
Hevhetia v spolupráci
s FF UKF Nitra 2024
Publikácia Iné hudobné diskurzy je unikátnou monografickou sondou do multiverza tvorby a myslenia Júliusa Fujaka (1966) – nekonvenčného skladateľa, filozofa a semiotika hudby, príležitostne i performera, intermediálneho kurátora a najmä systematického „búrateľa“ kategórií a žánrových hegemonických štruktúr. Fujakova tvorba – ako to presne a zámerne demonštruje štruktúra knihy rozdelená do sekcií Tvorba, Rozhovory, Eseje/úvahy –, osciluje medzi pólmi aktu a reflexie, zvuku a ticha, konceptu a náhody. Táto napätá dynamika sa neodzrkadľuje iba v jeho kompozičných stratégiách. Fujak často namiesto „veľkého umeleckého gesta“ inscenuje raz tiché, inokedy groteskné zvukové alebo konceptuálne akcie – „hudobne artikulované hľadanie homeostázy v snahe porozumieť našej vnútorne rozporuplnej byt(n)osti“. Fragment, ironický posun, konceptuálne gesto – to sú základné inštrumenty na artikuláciu vlastnej umeleckej a filozofickej pozície. Nejde o to stvárniť či stabilizovať význam, skôr ho chce zneistiť, presunúť, prehĺbiť... Fujakova tvorba tak pôsobí ako pravá filozofická performancia – spôsob existencie, ktorý je vždy otvorený voči novým kontextom, interpretáciám a formám.
Július Fujak naplno prejavuje schopnosť plynulo prechádzať medzipriestormi tradície a experimentu, filozofie a performancie, regionalizmu a globálnej postmoderny. V tomto zmysle je jeho hudobná reflexia „transverzálna“ (v duchu Guattariho a Deleuza), rizomatická, fragmentárna a vedome prelamuje binárne opozície. V jeho poetike hrá dôležitú rolu komprovizácia – koncept, ktorý redefinuje vzťah medzi kompozíciou a improvizáciou, čím filozoficky narúša modernistickú opozíciu medzi plánovaným a spontánnym, medzi racionálnym a intuitívnym. Kniha v tomto ohľade nadväzuje na dôležité impulzy existenciálnej semiotiky (E. Tarasti), konceptuálnej performancie (J. Cage, D. Charles), ako aj na kritickú postmodernú estetiku (Zajac, Zmeškal, Godár). Signifikantný je vo Fujakovom textovom prejave najmä tento spôsob, akým vlastnú hudobnú prax filozoficky tematizuje v zmysle úplne slobodného pohybu medzi diskurzmi, médiami a najrozličnejšími kontextmi.
Publikácia má ďalej mimoriadny význam aj ako archívne svedectvo. Zhromažďuje bohatý materiál o aktivitách slovenského intermediálne-hudobného prostredia po r. 1989, vrátane fotografických a partitúrnych dokumentov, ako aj digitalizovanej zvukovej prílohy (dvojalbum Iné hudobné diskurzory, prinášajúci výber jeho tvorby z r. 1980–2024), ktoré predstavujú vzácny materiálna rekonštrukciu dejín neoficiálnej, experimentálnej a intermediálnej hudobnej produkcie na Slovensku. Jednotlivé pasáže, napríklad opis medzinárodných cyklov, resp. komorných festivalov Hermovo ucho a PostmutArt v Nitre, uvádzajú desiatky konkrétnych performerov a projektov, ktorí formovali medzinárodné, české a slovenské hudobné či intermediálne prostredie ako napríklad Jon Rose, Bob Ostertag, Chris Cutler, The California EAR Unit či Kim Cascone. Výber týchto mien nie je náhodný – ide o reprezentantov tvorby, ktorá sa vedome vyhýba kategorizácii, čím spochybňuje aj samotné delenie na „centrá“ a „periférie“ umeleckého sveta. Fujakov postoj k „periférnosti“ je filozoficky premyslený: v eseji Ambivalentnosť periférnosti zdôrazňuje historickú relativitu a konceptuálnu priepustnosť medzi tým, čo sa označuje ako okrajové a čo za kánonické.
Kniha tak neslúži len ako v istom zmysle umelecký autoportrét vytvorený v dialogickej spolupráci s jej zostavovateľom, ale ako otvorený archív paralelnej kultúrnej pamäti našej postmodernity, ktorá vznikala často mimo centra, no nie v opozícii k nemu – skôr ako kritická alternatíva ponúkajúca nové formy citlivosti, zvukovej imaginácie a filozofického sebavyjadrenia.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 05/2025.)