Jubilujúci zbor Technik na BHS

Súčasťou tohtoročných BHS je aj uvedenie diela Sergeja Rachmaninova Celonočné bdenie v podaní jubilujúceho zboru Technik STU. O ceste k tomuto dielu, o práci so zborom i o tom, čo zboristov spája už sedem desaťročí, hovorí zbormajsterka PETRA TORKOŠOVÁ.

Celonočné bdenie Sergeja Rachmaninova patrí k vrcholom zborovej tvorby. Ako sa zrodila myšlienka naštudovať ho práve so zborom Technik?
Toto dielo bolo mojím dávnym dirigentským snom. Považujem ho za jeden z absolútnych vrcholov a cappella zborovej tvorby a zároveň za dielo, ktoré predstavuje obrovskú výzvu aj pre dirigenta. V istom momente som cítila, že ak sa chcem sama umelecky posunúť ďalej, musím po ňom siahnuť. Napokon sa stalo aj témou môjho doktorandského štúdia.

Pôvodne som pritom vôbec neplánovala naštudovať ho s Technikom – realizovať ho mal Slovenský filharmonický zbor. Okolnosti sa však skomplikovali a táto možnosť napokon nevyšla. A práve z komplikácie vzniklo niečo, za čo som dnes veľmi vďačná: rozhodla som sa, že do toho pôjdeme s Technikom.

Samozrejme, mala som rešpekt. Je to dielo s extrémnymi nárokmi na rozsah, intonáciu, zvukovú kultúru, dynamiku, výdrž aj schopnosť udržať veľké plochy a cappella. Vedela som, že budeme potrebovať posilniť zbor, preto sme prizvali spevákov aj z iných telies. Zaujímavé však bolo, že keď sa o projekte začalo hovoriť, mnohí sa ozvali sami – jednoducho si Rachmaninova chceli zaspievať. A niektorí z nich potom už neodišli, stali sa súčasťou nášho zboru.

Nakoniec nám teda Rachmaninov nepriniesol iba jedno veľké dielo do repertoáru. Priniesol nám nových ľudí, posunul naše zvukové aj interpretačné možnosti a ukázal nám, že si môžeme trúfnuť aj na repertoár, ktorý telesá nášho typu bežne nespievajú. A možno práve preto má pre mňa toto naštudovanie taký význam – začalo sa ako môj osobný dirigentský sen, ale napokon sa stalo dôležitým momentom v umeleckom raste celého zboru.

Mala si niekedy pocit, že ste si Rachmaninovom ukrojili priveľké sústo?
Rešpekt tam bol od začiatku a z interpretačného hľadiska zostáva Celonočné bdenie výzvou zakaždým, keď sa k nemu vrátime. Nie sme zbor profesionálne školených hlasov a pri takom rozsiahlom a náročnom a cappella diele je najväčším problémom hlasová kondícia a výdrž.

Paradoxne, aj keď sme ho už spievali mnohokrát, nikdy nemáme pocit, že ho jednoducho „vytiahneme zo zásuvky“. Vždy sa k nemu musíme znovu poctivo vrátiť a pracovať na ňom.

Už s nami prešlo kus cesty – spievali sme ho nielen v Bratislave, ale aj v Trnave, Šaštíne, Nitre, Viedni, Prahe, Čenstochovej i v Krakove. Každý priestor a každý koncert mu dal trochu inú atmosféru a nám novú skúsenosť.

Ešte mám túžbu uviesť toto dielo v Košiciach, kde sa to doposiaľ napriek pôvodnému zámeru spolupráce s tamojším Zborom sv. Cecílie nepodarilo a v Los Angeles, kde Rachmaninov žil a kde sa každý rok k výročiu spieva práve Celonočné bdenie.

Čo pre teba a pre zbor toto dielo znamená po dvoch rokoch od jeho naštudovania?
Čím dlhšie ho spievame, tým viac ho vnímam ako našu spoločnú modlitbu za mier. Rachmaninov písal Celonočné bdenie v čase, keď Európu sužovala vojna, a my ho spievame v čase, keď je vojna opäť veľmi blízko nás. V Techniku pritom stoja vedľa seba ľudia rôznych národností a spoločne spievajú liturgickú hudbu ruského skladateľa.

Práve v dnešnej dobe má pre mňa tento moment veľmi silný význam. Hudba sa nepýta, odkiaľ kto pochádza – na chvíľu nás všetkých spojí v jednej výpovedi. A tou našou je v tomto prípade modlitba za mier.

Vráťme sa na začiatok. Technik vedieš od roku 2013. Čo ťa vtedy presvedčilo prijať túto ponuku?
V tom čase som končila štúdium dirigovania na VŠMU a bola som vlastne na začiatku svojej profesionálnej cesty. Mala som skúsenosť s vedením detského zboru, ale nemala som ešte vlastné teleso na takej interpretačnej úrovni a s takou tradíciou, akú mal Technik. Keď prišla ponuka prevziať jeho vedenie, vnímala som ju predovšetkým ako veľkú česť, ale zároveň ako obrovskú príležitosť a prejav dôvery. Pre mladú dirigentku bolo mimoriadne lákavé dostať možnosť pracovať so zborom, ktorý už mal za sebou desaťročia intenzívnej umeleckej činnosti a svoje pevné miesto v slovenskom zborovom živote.

Technik má pritom jednu veľkú devízu – kontinuitu. Za sedemdesiat rokov sa pri ňom vystriedalo viacero dirigentských osobností a každá z nich v zbore zanechala kúsok seba: výberom repertoáru, svojím muzikantským vplyvom, spôsobom práce aj vlastnou osobnosťou. Tento odkaz si medzi sebou odovzdávajú nielen dirigenti, ale predovšetkým celé generácie spevákov. Keď človek preberá zbor s takouto históriou, vstupuje do príbehu, ktorý sa začal dávno pred ním.

Cítila si pri tom väčšiu zodpovednosť voči tradícii, alebo skôr slobodu posúvať zbor novým smerom?
Určite cítim veľkú zodpovednosť voči tomu, čo tu vytvorili generácie predo mnou. Zároveň si však myslím, že najlepším spôsobom, ako si tento odkaz vážiť, je rozvíjať ho ďalej. Tradícia pre mňa neznamená zotrvanie na jednom mieste, ale pevný základ, z ktorého môžeme vyrásť a hľadať nové možnosti.

Pre mňa bolo dôležité na túto tradíciu nadviazať, nie ju pretrhnúť. Zároveň som však nechcela zostať iba pri uchovávaní toho, čo už bolo vybudované. Postupne som do zboru prirodzene prinášala svoju vlastnú predstavu o zvuku, dramaturgii a spôsobe práce, repertoár, ktorý je mi blízky, a nové interpretačné impulzy.

Dnes si ešte intenzívnejšie uvedomujem, že som iba jednou súčasťou oveľa dlhšej kontinuity. Tak ako som pri svojom príchode dostala zbor, v ktorom bola uložená práca a energia mojich predchodcov, aj ja v ňom raz zanechám niečo zo seba. A ďalšia generácia k tomu, dúfam, pridá svoju vlastnú vrstvu.

Keď porovnáš Technik z roku 2013 s dnešným, čo sa zmenilo najviac?
Začiatok bol pre mňa do veľkej miery hodením do vody. Nebolo jednoduché prevziať zbor a takmer vzápätí s ním odcestovať s a cappella programom do Luxemburgu, kde sme absolvovali niekoľko koncertov a následne spolu so zbormi krajín V4 spievali Beethovenovu 9. symfóniu.

Na začiatok spolupráce to bola pomerne veľká skúška. A myslím si, že bola obojstranná – ja som si musela zvyknúť na zbor a zbor na mňa. Chvíľu trvalo, kým sme sa naučili navzájom si dôverovať a rozumieť tomu, čo od seba očakávame.

Od začiatku som však v Techniku cítila obrovský potenciál. Postupne som začala premýšľať nad tým, ako ďalej pracovať so zvukom zboru, hlasovou kultúrou, rozsahom, vyváženosťou jednotlivých hlasových skupín, ale aj so schopnosťou prispôsobiť zvuk rôznym štýlom.

Keď sa na Technik pozriem dnes, asi najviac vnímam jeho stabilitu. V čase, keď mnohé zbory zápasia s nedostatkom spevákov, máme na skúškach stabilne okolo päťdesiat ľudí a dostali sme sa dokonca do situácie, keď už pri niektorých hlasových skupinách nemusíme prijímať ďalších spevákov. Pri mužských hlasoch máme, samozrejme, dvere stále otvorené. (smiech)

Pre mňa je to možno ešte dôležitejší ukazovateľ než ktorýkoľvek umelecký úspech. Znamená to, že ľudia chcú do Techniku prichádzať, chcú v ňom zostať a že je nám spolu dobre. Zbor jednoducho žije a prosperuje. Umelecký posun počujem predovšetkým vo zvuku – v jeho kompaktnosti, väčšom rozsahu, vyváženosti hlasových skupín a schopnosti meniť zvuk podľa charakteru repertoáru. Dnes si môžeme dovoliť veci, na ktoré by sme si možno pred rokmi netrúfli.

Keď teda porovnám Technik z roku 2013 s dnešným, nevidím úplne iný zbor. Vidím zbor, ktorý postupne dozrel – spevácky, zvukovo aj ľudsky. A možno najväčším úspechom je, že napriek vyšším nárokom v ňom ľudia stále chcú byť.

V súčasnosti pracuješ aj so Slovenským filharmonickým zborom. V čom sa líšia tieto dva svety a čo ti každý z nich prináša?
Sú to dva naozaj veľmi odlišné svety. Profesionálny zbor disponuje úplne inými technickými možnosťami – speváci dokážu veľmi rýchlo pochopiť a zrealizovať moju predstavu o zvuku, fráze či výraze. Práca so SFZ ma preto neustále núti posúvať vlastné hranice, byť presná, rýchla a jasne formulovať svoju hudobnú predstavu. To, čo sa tam učím, si potom prirodzene prinášam aj do Techniku.

S Technikom pracujem inak. Často musím hľadať inú cestu k výsledku, rozdeliť problém na menšie kroky a mať viac trpezlivosti. Zároveň je tu niečo, čo sa v profesionálnom prostredí prejavuje inak – dobrovoľnosť a nadšenie. Nikto z „technikárov“ nemusí po pracovnom dni prísť večer na skúšku, a predsa prichádzajú.

Práve preto potrebujem oba tieto svety. Slovenský filharmonický zbor ma posúva profesionálne, Technik mi pripomína radosť, spontánnosť a nadšenie, z ktorých hudba vyrastá. Ak by som to mala prirovnať, sú pre mňa ako Slnko a Mesiac. Každé svieti inak, každé mi dáva niečo iné a obe potrebujem.

Repertoár zboru Technik siaha od cirkevnej hudby po jazz či hudbu pre divadlo. Je táto pestrosť zámerom?
Chcem, aby bol zbor flexibilným telesom, ktoré dokáže vstúpiť do veľmi rozdielnych hudobných svetov a v každom z nich byť presvedčivé.

Občas mám trochu šialené nápady a kým ich nezrealizujem, nedám si pokoj. (smiech) Presne tak to bolo aj s Rockquiem Stefana Wurza, ktoré sme tento rok uviedli na Symfónii umenia v slovenskej premiére. Bol to projekt úplne mimo našej bežnej komfortnej zóny, ale práve takéto výzvy ma bavia – ukazujú, že zbor nemusí byť uzavretý v jednom žánri a že aj liturgická hudba môže dostať úplne inú podobu.

Pri výbere repertoáru ma priťahujú najmä skladby, ktoré nás môžu niekam posunúť – interpretačne, zvukovo alebo jednoducho tým, že nás postavia pred niečo, čo sme ešte nerobili. V SND účinkujeme v inscenácii Život Galileiho, v Divadle Aréna v inscenácii Tiso – a popritom stojíme na koncertnom pódiu s liturgickým či symfonickým repertoárom. Pre zbor je nesmierne cenné, že sa musí v každom z týchto prostredí správať, znieť a premýšľať trochu inak.

Dôležitým pilierom Techniku je aj súčasná slovenská hudba...
Považujem za prirodzené, že zbor s takou tradíciou, akú má Technik, nemá iba interpretovať hudbu minulosti, ale má byť aj súčasťou hudobného života svojej doby. Ak nebudeme spievať diela, ktoré vznikajú dnes, nemôžeme očakávať, že sa raz stanú súčasťou repertoáru ďalších generácií.

So žijúcimi autormi môžeme komunikovať, hľadať spolu zvuk či výraz a niekedy sú aj prítomní pri prvom uvedení diela. Ak slovenských skladateľov nebudú uvádzať slovenské zbory, tak kto iný? Aj preto je súčasná slovenská hudba prirodzenou súčasťou identity Techniku.

Čo spája členov Techniku napriek tomu, že sa generácie spevákov neustále menia?
Myslím si, že pre spevákov bol Technik vždy miestom, kde sa deje oveľa viac než len spievanie. Je to komunita ľudí, ktorí by sa možno za iných okolností nikdy nestretli. Máme medzi sebou lekárov, riaditeľov, manažérov, učiteľov, vysokoškolských profesorov, vedeckých pracovníkov, asistentky, mamy na materskej dovolenke a ľudí mnohých ďalších profesií. A potom prídu na skúšku, postavia sa vedľa seba a všetky tieto rozdiely prestanú byť podstatné. V tej chvíli sme jeden zbor. Výsledok vznikne iba vtedy, keď začneme počúvať jeden druhého a vytvoríme spoločné znenie. Ľudia sem neprichádzajú iba spievať. Prichádzajú sem aj preto, že niekam patria. Generácie sa menia, menia sa dirigenti, repertoár aj svet okolo nás, ale potreba byť súčasťou tejto komunity zostáva.

Je to aj dôvod, prečo často hovoríš o dôvere ako o jednom zo základov svojej práce?
Určite. V tomto je pre mňa neodmysliteľnou súčasťou príbehu Techniku aj pedagogické vedenie mojej profesorky Blanky Juhaňákovej. Bola pri mojich dirigentských začiatkoch a jej dôvera a podpora pre mňa znamenali veľmi veľa. Dôverovala mi aj v čase, keď som ešte len získavala skúsenosti, a dala mi priestor hľadať vlastnú cestu. To, čo som od nej dostala – nielen po odbornej stránke, ale najmä dôveru v moje schopnosti –, sa dnes prirodzene snažím odovzdávať ďalej svojim spevákom aj študentom na VŠMU.

Tak ako kedysi niekto dôveroval mne a dal mi priestor vyrásť, dnes sa ja snažím dôverovať svojim spevákom a vytvárať im priestor, aby spolu so mnou rástol aj celý zbor.

Čo bolo za tie roky najťažšie?
Asi udržať rovnováhu medzi umeleckými ambíciami a tým, že Technik je stále semiprofesionálne teleso – zbor ľudí, ktorí majú svoje povolania, rodiny a životy. Chcem od nich veľa, niekedy možno až priveľa, ale zároveň nechcem, aby sa zo spievania vytratila radosť. Nájsť tú správnu mieru je pre mňa asi najväčšia a vlastne nikdy nekončiaca výzva.

Kde by si chcela vidieť Technik o päť či desať rokov?
Úprimne? Bola by som rada, keby bol tam, kde je dnes. Som spokojná s tým, akým zborom sa Technik stal – umelecky aj ľudsky. Máme stabilnú členskú základňu, chuť pracovať, odvahu púšťať sa do náročných projektov a zároveň komunitu ľudí, ktorým je spolu dobre. A to vôbec nepovažujem za samozrejmosť.

Chceme ďalej rozvíjať Koncerty zmyslov, v ktorých pracujeme nielen s hudbou, ale aj s priestorom, svetlom a ďalšími podnetmi tak, aby divák vnímal hudbu viacerými zmyslami. Taktiež chceme tvoriť nové projekty, spolupráce, repertoár a stále skúšať veci, ktoré sme ešte nerobili. Nemám však potrebu určovať si cieľ, že o päť rokov musíme byť „niekde vyššie“.

A zostal ešte nejaký dirigentský sen?
Momentálne cítim, že by som sa chcela viac ponoriť do sveta filmovej hudby. Je to priestor, ktorý ponúka zboru úplne inú farebnosť, emóciu a spôsob práce so zvukom, a myslím si, že Technik je dnes pripravený aj na takúto výzvu.

Mojím tajným snom je Stabat Mater Karla Jenkinsa. Fascinuje ma jeho schopnosť prepájať veľkú zborovo-orchestrálnu plochu s prvkami rôznych hudobných kultúr a vytvoriť hudbu, ktorá dokáže byť monumentálna a zároveň veľmi bezprostredná.

Čo by si zaželala zboru do ďalších rokov?
Aby nikdy nestratil chuť spievať. Aby v ňom stále boli ľudia, ktorí sú zvedaví, kreatívni, otvorení novým veciam a ochotní spoločne prekračovať vlastné hranice. Pretože kým je v zbore radosť, energia a chuť skúšať niečo nové, dovtedy je živý.

A zároveň by som chcela povedať jedno veľké ďakujem. Všetkým spevákom, ktorí Technikom za sedemdesiat rokov prešli, dirigentom a zbormajstrom, ktorí ho formovali, ľuďom, ktorí pri ňom stoja dnes, našim spolupracovníkom, a samozrejme publiku.

Súčasným členom by som zaželala ešte jedno: aby ich to spolu stále bavilo. Pretože potom príde všetko ostatné.