Josef Špaček a Eugene Tzigane v ŠF Košice
30. 1. 2025
Košice, Dom umenia
Štátna filharmónia Košice,
Eugene Tzigane, Josef Špaček
Fibich – Suk – Schmidt
Predposledný januárový večer v Dome umenia sa niesol v duchu spojenia podmanivej hudby českých skladateľov s expresívnou symfóniou bratislavského rodáka v znamenitom naštudovaní Eugena Tzigana.
Úvodná skladba V podvečer. Selanka pre orchester op. 39 Zdeňka Fibicha manifestovala pripravenosť orchestra aj dirigenta. Koncepcia Eugena Tzigana, dirigenta japonského pôvodu, zdobila znamenité technické naštudovanie orchestra. Kompaktnosť sláčikovej sekcie dopĺňala intonačná čistota a presvedčivé frázovanie. Tieto atribúty napokon zdobili všetky sekcie orchestra počas celého večera. Hráči pochopili víziu dirigenta, založenú na maximálnom zúročení bohatstva farieb orchestra. Kaleidoskopické, mozaikovité znenie skladby napĺňalo emočne exponované úseky nepatrnými nuansami nálad, pričom variabilitu znenia podporovali miestami až neuveriteľné dynamické škály, ktoré Tzigane dokázal s orchestrom vytvoriť: od tichého pulzujúceho tympanu cez mäkký, no zároveň neprepočuteľný vrchol, až k „ozvenovému“ činelu v závere.
„Vyťahovanie“ jednotlivých nástrojov zo spletitého zvukového kozmu orchestra dokázal Tzigane premyslene uplatniť aj v koncertantnom diele, vo Fantázii pre husle a orchester g mol op. 24 Josefa Suka, dnes zažívajúceho renesanciu na európskych koncertných pódiách. Skladateľ a huslista ovládal inštrument, ktorému na mieru vytvoril jednočasťové virtuózne dielko. Technicky brilantne skomponovaný sólistický part, dirigent s jasnou predstavou, sústredený orchester. To sú výborné východiská pre každého sólistu. Český huslista Josef Špaček kontroval sústredeným, technicky a intonačne bezchybným výkonom. V oblúkoch vyspievané frázy, dych berúce behy a zrozumiteľné dialógy s orchestrálnym tutti. Škoda len, že uhladenému, precíznemu výkonu absentovalo akési „korenie nedokonalosti“ či esprit temperamentu, ktorý by bol prejavom názoru samotného sólistu. Pre niekoho je emocionálna exponovanosť nedostatkom, pre iného je ním zasa prílišná akademickosť. Je potrebné vyzdvihnúť všetky skupiny orchestra, nielen lesné rohy, ktoré bravúrne zvládli repetíciu tónov v úplnom pianissime, ale aj drevá, rešpektujúcich partnerov v dialógoch so sólistom a violončelo s jeho bravúrnymi pasážami. V telese sa vyprofilovali viacerí skutoční lídri jednotlivých sekcií.
Symfonické dielo večera preverilo sólové schopnosti plechových nástrojov, počas tohto koncertu intonačne aj výrazovo presvedčivých. Úvodná dur-molová polarita Symfónie č. 4 C dur Franza Schmidta sa rozplynula do katarzného diela, plného nepokojných momentov, ale aj lyrických pasáží. Chromatizmami presýtená harmónia nenechala priebeh nikdy vyústiť do finálneho uspokojivého riešenia, čo sa napokon prejavilo aj v rozpačitej reakcii publika. Nie všetky symfónie sa musia končiť víťazstvom či zodpovedať všetky nastolené otázky. Jednoducho, ostanú nezodpovedané. Prelínajúce sa charaktery oscilujúce niekde medzi uspokojením a pochybovaním pretavil Tzigane do plastického vyznenia. Neustále sa kopiace motívy a frázy ponímal celistvo, no zároveň ich logicky členil. Výraz mimoriadne náročnej symfónie, plný kontrastov, sa zrkadlil v taktovke pripraveného dirigenta s jasnou interpretačnou predstavou. Dynamika, oveľa ostrejšia a prenikavejšia v porovnaní s predchádzajúcimi skladbami, spolu s obsahovou a emocionálnou exponovanosťou a výrazovou rozpoltenosťou miestami pripomínala až Mahlerovo „žmýkanie“ napätia.
Každá chvíľa sa vertikálne dotýka večnosti, ako hovoril Schopenhauer. A miestami sa jej dotýkali aj momenty štvrtkového večera. Umná, vkusná a hodnoverná, a to aj napriek emočnej exponovanosti. Taká bola hudba znejúca v Dome umenia. Emocionálna hĺbka jednotlivých opusov, najmä však toho symfonického, bola pochopená dirigentom, rešpektovaná orchestrom. Avšak bola pochopená publikom? Košickým filharmonikom romantický repertoár sedí, počuť to. A aj napriek tomu, že inštitúcia robí značné osvetové kroky, bolo by viac než pekné, keby viacerí z publika prichádzali do Domu umenia za umením. Nie za voľnou konverzáciou počas koncertu, spievaním si kadencií so sólistom či pre prestávku a bufet...