Jonas Kaufmann debutoval pred publikom v Bratislave
4. 9. 2025
Bratislava, Námestie pred Pradiarňou 1900
Festival Symfónia umenia
Slovenská filharmónia, Jonas Kaufmann, Jochen Rieder
Ponchielli – Bizet – Puccini – Giordano – Lehár – Kálmán – Morricone – Zimmer
Organizátori medzinárodného multižánrového open-air festivalu Symfónia umenia avizovali koncert Jonasa Kaufmanna už na jar 2024. Pre zdravotné problémy sólistu bol nakoniec presunutý na rok 2025. Námestie pred Pradiarňou 1900 v mestskej časti Ružinov vo štvrtok 4. 9. zaplnilo takmer 2 500 divákov.
Koncertný program ponúkal širokú paletu hudobných žánrov – od operných árií a orchestrálnych čísel cez operetné „šlágre“ i menej známe kompozície až po filmovú a populárnu hudbu. Prvá polovica večera patrila ťažiskovým áriám Kaufmannovho súčasného repertoáru. Zazneli Ponchielliho La Gioconda, Bizetova Carmen, Pucciniho Tosca a Giordanov Andrea Chénier. Hoci búrlivými ováciami boli odmenené všetky štyri čísla, jednoznačným vrcholom bola ária Andreu Chéniera L’Improvviso. V nej dal spevák naplno priestor svojmu tmavému hlasovému materiálu, ktorý sa na škále dynamiky plynulo pohyboval medzi dramatickým fortissimom a lyrickým, avšak plne farebným pianom, bez počuteľných zlomov, prechodov či nadbytočných nádychov.
V druhej polovici koncertu sa program odchýlil od opery smerom k operete a filmovej hudbe. Po árii Dein ist mein ganzes Herz z Lehárovej Zeme úsmevov nasledovalo milé prekvapenie – Kaufmann zaspieval áriu Mistra X z Kálmánovej operety Cirkusová princezná, ktorá mala zhodou okolností o tri týždne neskôr premiéru v košickom Národnom divadle. Toto dielo je na Slovensku menej známe, nemecký tenorista áriu Zwei Märchenaugen však predniesol s ľahkosťou, príjemným výrazovým legatom a jasným zmyslom pre spievaný text. Nasledovali filmové songy Ennia Morriconeho E più ti penso z filmu Vtedy v Amerike a Nella fantasia z filmu Misia, záverečným oficiálnym číslom koncertu bola pieseň Hansa Zimmera Nelle tue mani z filmu Gladiátor. Náročný program ukončilo šesť (!) prídavkov populárneho a filmového charakteru. Nemecký tenorista sa s divákmi rozlúčil svojou koncertnou stálicou, Nessun dorma z Pucciniho Turandot. Záverečné béčko nasadené s glissandom mierne pod tónom už jasne naznačovalo hlasovú únavu, ktorá však bola pochopiteľná vzhľadom na náročnosť programu.
Spevácke čísla striedali orchestrálne predohry a medzihry z jednotlivých opier v podaní orchestra Slovenskej filharmónie pod vedením Kaufmannovho dlhoročného spriazneného dirigenta Jochena Riedera. Vzhľadom na priam štadiónové ozvučenie priestoru bez najmenšej citlivosti k dynamike jednotlivých nástrojových sekcií nie je možné hlbšie sa vyjadriť k výkonu orchestra, interpretačným nuansám či dynamickej koncepcii hudobného naštudovania, ktoré sú pre Riedera príznačné.
Zlé ozvučenie čosi ubralo aj Kaufmannovmu výkonu. Len ťažko možno definovať spôsob kreovania tónu, prechod medzi registrami, volúmen či intonačnú presnosť. Jeden postreh by tu však predsa len bol. Pre niekoho, kto Kaufmanna počúva od útleho detstva a notoricky pozná všetky nahrávky voľne dostupné na internete, je nemožné nevšimnúť si, že Kaufmannova interpretácia jednotlivých árií je dokonale naučená. Sólista tu nenecháva priestor na improvizáciu na základe aktuálneho pocitu. Každá fráza je vedená striktne. Skúsený poslucháč tak vždy vie, aká fráza či výraz budú nasledovať. A preto hlavná otázka, ktorá pre mňa po tomto koncerte vyvstala, znie: Do akej miery je interpretácia hudobného diela vecou zaužívaných techník a aké miesto v nej má prítomný okamih? Hovoríme ešte stále o interpretácii, ak každá ária v podaní speváka znie vždy rovnako – bez vývoja? Bez ohľadu na to, či ju spieva dnes alebo pred desiatimi rokmi?