Johannes Brahms: Sonatas for clarinet & piano

Johannes Brahms: Sonatas for clarinet & piano 

on original instruments

R. Šebesta, L. Fanzowitz

Pavlik Records 2024

Nahrávka oboch klarinetových sonát Johannesa Brahmsa na historických nástrojoch je raritným počinom – a možno nielen v domácom kontexte. Róberta Šebestu si naša kultúrna verejnosť spája najmä s hrou na basetovom rohu a historických klarinetoch a tiež s organizátorskou prácou okolo každoročného podujatia Bratislava Mozart Festival.

Snaha vysloviť interpretačný názor na sonáty z Brahmsovho op. 120 (f mol a Es dur), ku ktorej si klarinetista prizval Ladislava Fanzowitza, klaviristu so štýlovo takpovediac univerzálnou dispozíciou, bola istotne nemalou umeleckou výzvou. Znamenala tiež nevyhnutnú konfrontáciu s existujúcou interpretačnou tradíciou: Sonáty op. 120 totiž patria ku kmeňovému repertoáru azda každého klarinetistu v oblasti klasickej hudby, nehovoriac o tom, že nárok si na ne robia aj violisti – a nie neprávom, keďže obe existujú v autentických verziách pre oba nástroje, podobne ako ďalšie Brahmsove komorné diela.

Dobový nástroj značky Berthold und Söhne v rukách sólistu, ale tiež raritný klavír Bechstein z r. 1868 sú silnými argumentmi v prospech zmysluplnosti pridania ďalšej k dlhému radu už existujúcich nahrávok uskutočnených prevažne na moderných nástrojoch. Nejde ani tak o vyhovenie posadnutosti autentickou či prinajmenšom historicky poučenou interpretáciou, ale skôr o to, že Brahmsova klavírna sadzba, ktorá obľubuje pomerne husté „stredy“ a jadrné basy, vyznie na nástroji z 19. storočia transparentnejšie a v tomto prípade aj prenechá viac akustického priestoru klarinetu.

Napokon, v nejednom okamihu možno obe diela pokladať viac za sonáty pre klavír s obligátnym klarinetom (violou), melodický nástroj musí o svoje miesto pod slnkom tak trocha bojovať, pričom zodpovednosť za umeleckú presvedčivosť celku aj tak do veľkej miery leží na pleciach klaviristu.

Obaja umelci si boli týchto výziev nepochybne dobre vedomí dávno predtým, než zavítali do štúdia v rakúskom Prellenkirchene, aby vytvorili nahrávku, ktorá má vďaka informačne hutnému sprievodnému slovu z pera klarinetistu v booklete aj jeho vizuálnemu dizajnu charakter priam luxusného artiklu.

Kým klavír od prvých taktov Sonáty f mol znie pomerne familiárne, na „užší“ zvuk dobového klarinetu si poslucháč musí chvíľu zvykať. Netrvá to však dlho, nanajvýš polovicu prvej časti. Zrejme aj vďaka tomu, že obaja umelci s dôslednosťou a rozvahou pristupujú k detailom artikulácie a frázovania, s agogikou narábajú mimoriadne vkusne, so zreteľom na inherentnú muzikantskú logiku každej situácie. Povedané jednoduchšie, cítiť tu, že dýchajú spoločne, čím na prvý pohľad fragmentárny materiál prvej časti nadobúda plynulosť a koherentnosť.

Citlivé narábanie s agogikou veľmi oceňujem aj v nasledujúcom nádherne lyricky rozospievanom Andante un poco adagio, kde interpreti navyše ctia skladateľov zápis metra v 2/4 takte, necítia ho metronomicky a „na štyri“, ako sa v tomto prípade často stáva… Takisto oceňujem klarinetistovu príkladnú tónovú kultúru a vzhľadom na obmedzenia dobového nástroja aj veľmi solídnu úroveň čistoty intonácie, ktorá na celej nahrávke nezaznamenáva výrazné výkyvy. Otázkou je pre mňa len intenzita expresivity. Keď roztúžená melodická línia tohto Andante dosiahne klimax na trojčiarkovanom c, Róbert Šebesta zvolí skôr kultivovanú rezervovanosť, než aby dal plný priechod vášnivému espressivu. 

V podobnom duchu sa nesie aj nasledujúce Allegro grazioso, nadväzujúce na Andante akoby jedným dychom (je v rovnakej pôvabne okrúhlej tónine As dur), ktoré interpretácia posúva z roviny štylizácie zemitého ländleru takmer do roviny zasnenej metafory. Nie je to chyba; naopak, túto interpretačnú víziu možno stopercentne prijať. Osobne by som však privítal viac vášnivosti nielen tam, kde skladateľ explicitne predpisuje appassionato, no to je vec individuálnych preferencií. Finálnu časť Vivace naproti tomu pokladám za interpretačne jednoznačne adekvátnu, bezproblémovú a uspokojivú.

Sonáta Es dur obsahuje poslucháčsky vďačný, dobre zapamätateľný melodický materiál, pred oboch protagonistov však stavia nejedno úskalie, súvisiace jednak s komplexným harmonickým priebehom (cítiť, že sa nachádzame v poslednej dekáde 19. storočia…), jednak s ešte komplexnejším vzťahom metra a rytmu. To ústi neraz do napätia medzi predtaktím a ťažkou dobou, teda do toho, že taktová čiara v notovom zápise nemusí byť tam, kde ju intuitívne cítime pri posluchu. Pred interpretmi tým otvára celý rad zaujímavých problémov…

V prvej časti vládne opäť oná príjemne zamatová elegancia, v druhej by appassionato znieslo trocha viac ohňa a o chlp rýchlejšie tempo, expresívna sila štylizácie tanca v tragickej es mol (tónina smrti s prevahou čiernych klávesov) však hovorí za seba; klimaxom sa stáva rétorickým napätím doslova nabitý okamih stúpajúcej sexty sólového klarinetu, nezodpovedanej otázky akoby visiacej vo vzduchoprázdne… K tejto vyhrotene dramatickej výrazovej polohe (v rovnakej tónine) sa sonáta vráti aj v jednej z variácií na tému záverečnej časti. Je kaleidoskopom rôznorodých charakterov, dôkladne premyslených a dôsledne pripravených, ktorým, okrem potrebnej dávky kontrastu, nechýba katarzný a umelecky presvedčivý finiš.