Joe Hisaishi in Vienna
Joe Hisaishi in Vienna
Symphony No. 2, Viola Saga
A. Tamestit, Wiener Symphoniker, J. Hisaishi
Deutsche Grammophon 2024
Meno Joe Hisaishi je iste dobre známe v kruhoch priaznivcov sveta japonského fenoménu zvaného anime. Klavirista, dirigent, aranžér, producent, no predovšetkým skladateľ (vlastným menom Mamoru Fujisawa) má na konte desiatky partitúr najmä k animovaným filmom, medzi ktorými majú popredné postavenie diela režiséra Hayaa Miyazakiho. Mnohé z nich sú nahrané so živými orchestrami a prezrádzajú Hisaishiho vynikajúco zvládnuté kompozičné remeslo, obzvlášť v oblasti farbistej inštrumentácie, invenciu aj schopnosť čerpať z množstva zdrojov súčasne – od japonskej tradičnej hudby cez západnú klasiku až po žánre ako jazz či pop music.
Priznávam sa, že hoci zatiaľ nepatrím k priaznivcom ani znalcom anime, na nedávno vydanom albume pod prestížnou značkou Deutsche Grammophon ma zaujalo hneď niekoľko vecí. Jednak to, že s Joeom Hisaishim (v dvojrole skladateľa a dirigenta) na ňom spolupracuje orchester rangu Viedenských symfonikov v takmer posvätnom priestore Veľkej sály viedenského Musikvereinu, jednak to, že na albume neznie hudba soundtrackov, ale dve ukážky z Hisaishiho klasickej (a či „vážnej“) tvorby. Hlavným argumentom, ktorý ma presvedčil, aby som po disku siahol a pustil sa do počúvania, však bolo ďalšie meno na obálke: Antoine Tamestit, umelec patriaci k absolútnej svetovej špičke v odbore hra na viole. Vidina zoznámenia sa s ďalším novým koncertantným dielom pre violu a orchester, navyše, s takýmto sólistom, rozhodla…
Dvojčasťovej kompozícii s názvom Viola Saga predchádza Hisaishiho Symfónia č. 2, bravúrne a efektne inštrumentované 38-minútové defilé skladateľových inšpirácií. Prvé dve časti, „expozičná“ a variačná, jasne odkazujú smerom k americkej orchestrálnej hudbe minulého storočia, počnúc Aaronom Coplandom (úžasné motorické scherzo jeho Organovej symfónie…), Leonardom Bernsteinom pokračujúc a staršími súčasníkmi (Philip Glass, John Adams, prípadne Michael Nyman, hoci, prísne vzaté, nie je Američan) končiac. Neprestajne napredujúci pulz, najčastejšie v nepravidelných metrách, efektne, hoci trocha stereotypne budované gradácie, v ktorých Viedenskí symfonici pod autorovou taktovkou pracujú ako výborne namazaný a dokonale nastavený stroj. A k tomu ohňostroj žiarivých kombinácií orchestrálnych farieb. Po istom čase však človeka môže začať prenasledovať pocit istej redundantnosti. Hisaishi je v autentickom zmysle hravý, jeho rozšírená tonalita nie je nevyhnutne komerčne motivovaná (to napokon dnes ani nepotrebuje; niektoré z jeho soundtrackov majú na streamovacích platformách desiatky miliónov prehratí), v používaní tohto kompozičného jazyka cítiť úprimnosť. No je to, akoby sme sledovali hyperaktívne dieťa, ktoré omylom na noc zamkli vo veľkom hračkárstve…
Tretia časť s názvom Nursery Rhyme (Detská riekanka) by tieto asociácie mohla ešte posilniť, prekrýva ich však zjavná referencia na symfonický odkaz Gustava Mahlera. Asociácia funguje okamžite, od prvých taktov opakujúcej sa riekankovej témy v kontrabasoch. A tá hneď aj dáva tušiť, akým smerom sa budú uberať masívne gradačné oblúky.
Violová sága sa začína vstupom sólového nástroja na prázdnych strunách. Ďalší jasný odkaz – na Husľový koncert Albana Berga. Hudba však nie je bergovská, je oveľa „optimistickejšia“, hravejšia, kypiaca živelnou rytmickosťou. Oproti symfónii je tu – pri všetkej podobnosti vyjadrovacieho jazyka – aj o čosi viac kontrastu v dynamike a sadzbe; predsa len, hlas violy je veľmi intímny, introvertný, žiada si priezračný a zvukovo odľahčený sprievod. Antoine Tamestit svoj part kreuje na tej najvyššej úrovni, jeho komunikácia so špičkovo pripraveným orchestrom má iskru a precíznosť zároveň. Či sa však Hisaishiho ohňostroj v hračkárstve zaradí k jeho životným výkonom, nemožno tvrdiť so stopercentnou istotou…
Napriek vysloveným výhradám ide o zaujímavé počúvanie. Ak hľadáme hudbu odrážajúcu ducha súčasnosti, Hisaishi by mohol byť jednou z možností. Keď odložíme eklekticizmus a technologický manierizmus jeho skladateľského a aranžérskeho rukopisu, odhalí sa myšlienková dreň. V nej vidno reflexiu určitej infantilnosti našej doby, ktorej nechýba tvorivosť a hravosť, no ktorá akoby odmietala dospieť a dozrieť, vymaniť sa z túžby naveky ostať ako Peter Pan…