Jarný koncertný špeciál z Bratislavy
Quasars Ensemble/Albrechtina/Galéria Pálffy/VŠMU/Orfeus/A4
Ivan Buffa, Tina Žerdin, Jozef Eliáš/Ivan Šiller/Juraj Tomka, Maroš Klátik/Jordana Palovičová/Lea Tomašiková/študenti a pedagógovia katedier HTF VŠMU a hostia
Jarná koncertná ponuka v Bratislave bežne pripomína prietrž mračien; nadmiera podujatí v hlavnom meste, najmä v jarných a jesenných mesiacoch je v hlavnom meste dobre známym fenoménom. Koncertný maratón, ktorý som absolvoval počas dvoch týždňov uprostred mája, však bol predsa len čímsi špecifický. Zvláštnou zhodou okolností v ňom ožívala domáca tvorba – v spomienkach, ale aj tá súčasná, aktuálne vznikajúca –, hoci, prirodzene, nielen tá. Koncertov bolo naozaj veľa, namiesto jednotlivých recenzií prinášam voľný prúd dojmov a asociácií, viac-menej chronologicky zoradených, bez nároku na úplnosť či objektívnosť…
Začalo sa to v pondelok 12. mája v tmavom, mäkkými odtieňmi základných farieb nasvietenom rozhlasovom malom štúdiu. Členovia Quasars Ensemble v ňom naservírovali štvorchodovú konfrontáciu klasiky, ešte väčšej klasiky a súčasnosti. Osviežujúcim objavom bola pre mňa skladba tohtoročného jubilanta Mauricea Ravela Introdukcia a allegro pre harfu, flautu, klarinet a sláčikové kvarteto. Priznávam sa, že som dielku z r. 1905 doteraz nevenoval veľa pozornosti, no môj prvý kontakt s jeho živým predvedením ma v pozitívnom zmysle šokoval. Nielen vďaka bravúre hosťujúcej harfistky Tiny Žerdinovej, ale aj tým, ako kreatívne dokázal skladateľ na pomerne malej ploche vynachádzať stále nové a nové typy inštrumentálnej sadzby, najrôznejšie kombinácie timbrov a registrov, a pritom stvoril hudbu, v ktorej žije a dýcha každá nota! S podobnou fascináciou som sledoval aj sólujúceho Jozefa Eliáša pri jeho kreácii Sequenzy IXa pre klarinet ďalšieho jubilanta, Luciana Beria. Presúvajúc sa zľava doprava pri „skenovaní“ dlhočizného notového materiálu, rozprestreného na štyroch stojanoch, zdolával everesty technických výziev a vytrvalo prechádzal hrebeňmi a údoliami členitej tektoniky. Ľutovať bolo možné iba to, že ho pri tom videlo a počulo tak málo ľudí, nech sú príčiny nižšej návštevnosti akékoľvek. Tí, čo neboli, sa pripravili o zážitok zo Saint-Saënsovho Karnevalu zvierat, najmä preto, že počuť ho v interpretácii ľudí, ktorých špecializáciou je súčasná hudba, bolo zárukou iného uhla pohľadu. Veru, veľa z rozšírených techník hry anticipoval tento francúzsky klasik, dnes (do veľkej miery opodstatnene) vnímaný ako konzervatívny strážca tradícií. Zaujímavou novinkou bola tri roky stará skladba Albireo pre dva klavíry od rakúskeho skladateľa Daniela Olivera Mosera, ktorú veľkolepo pripravil spolu s manželkou Dianou umelecký vedúci súboru Ivan Buffa. Jediná vzorka domácej tvorby, Organismo z pera lídra Quasars Ensemble, napokon pre ochorenie hobojistky zaznieť nemohla. Opäť škoda…
V nasledujúci deň som nemohol vynechať klavírny recitál Ivana Šillera v Malej sále Slovenskej filharmónie. Nielen pre naše dlhoročné kamarátstvo, ale v prvom rade pre krásny program: moju obľúbenú mladícku Sonátu op. 1 Albana Berga, skladby Bélu Bartóka, Györgya Ligetiho a Daniela Mateja. A tiež pre rovnakú zvedavosť, s akou som počúval Saint-Saënsa večer predtým – totiž ako interpret, ktorý pláva vo vodách súčasnej hudby ako ryba vo vode, podchytí vyslovenú klasiku, tu Schubertovu trojčasťovú Sonátu a mol. Jej väčšiu, štvorčasťovú „sestru“ v tej istej tónine mám vpísanú v podvedomí vo zvuku Maurizia Polliniho (rovnako ako Bergovu sonátu), no nič ma nezvádzalo porovnávať. Slovom, Ivan Šiller je Ivan Šiller a to je skvelé. Detaily v samostatnej recenzii tohto koncertu od Haimoni Balgavej, z mojej strany iba potešenie z umelecky výživného a podnetného stretnutia.
O deň neskôr moje kroky viedli do Domu Albrechtovcov, kde si prítomní mohli pripomenúť blížiace sa sté narodeniny významného slovenského huslistu a pedagóga husľovej hry Mikuláša Jelínka. Samozrejme, za prítomnosti oslávenca, bodrého, tešiaceho sa obdivuhodnej fyzickej aj mentálnej kondícii, za ktorú istotne vďačí svojej činorodej povahe a neochabujúcemu zmyslu pre humor. Srdečný osobný vzťah k Mikulášovi Jelínkovi viaže aj primária Muchovho kvarteta a skúseného komorného hráča Juraja Tomku, ktorý v spolupráci s klaviristom Marošom Klátikom ako darček vzácnemu hosťovi aj publiku predostrel celý rad sonatín pre husle a klavír, pričom už vopred s úsmevom varoval, že dĺžka programu bude reflektovať dlhovekosť oslávenca. Skvelé bolo, že gro tvorili diela slovenských autorov: Schneider-Trnavský, Figuš-Bystrý, Suchoň, Vilec, Burlas (Sonatína pre husle sólo), plus k tomu širší kontext – prešporsko-viedenský (Hummel), budapeštiansky (Volkmann) a pražský či pražsko-newyorský (Dvořák). Sediac v poslednom rade, dychtivo som vstrebával každý tón, porovnával poetiky, nechal sa unášať invenciou... Jednoznačne pozitívnym zážitkom bolo uvedomenie si, že domáca tvorba aj v tomto zmysle predstavuje nepopierateľné kvality, bez ohľadu na generačné či slohové súvislosti. Nemáme sa za čo hanbiť, len túto hudbu musíme uvádzať častejšie, udržiavať ju pri živote. A dobrá husľová pedagogika je podmienkou sine qua non. Už menej pozitívnym elementom bola síce ambiciózna, no predsa len predimenzovaná dramaturgia. Akoby chcela obsiahnuť úplne všetko, interpretačná aj poslucháčska koncentrácia však má svoje fyziologicky podmienené limity…
Presne to isté som vnímal aj v nasledujúci večer, teraz pre zmenu v Pálffyho paláci na Zámockej ulici. Tiež sa veľa spomínalo, tentokrát dokonca výhradne s domácim akcentom. Predmetom boli dvaja vzácni umelci – Rudolf Fila a Ilja Zeljenka, ich priateľstvo, ich odkaz. Nebol to koncert v klasickom zmysle, skôr sprievodný program k výstave Filových obrazov v galérii. Začalo sa spomínaním skladateľovej dcéry Alexandry Švolíkovej pri premietaní fotografií zo zeljenkovského rodinného albumu, čo bolo veľmi úsmevné, neformálne a nenútené. Potiaľ by bolo všetko v poriadku; menej šťastným bolo zaradenie kompletnej rozhlasovej relácie s cennými zvukovými záznamami rozhovorov s Iljom Zeljenkom aj úryvkov jeho hudby (vďaka za mravčiu prácu redaktorke Melánii Puškášovej). So všetkými rozhlasáckymi vstupmi a ohláseniami mala nekonečné trvanie, najmä ak človek očakával to najdôležitejšie – živú hudbu, ktorú mala (ako vždy) perfektne pripravenú Jordana Palovičová. No vo chvíli, keď zasadla ku klavíru a k bongám, sa poslucháčska trpezlivosť nachádzala kdesi okolo bodu mrazu, nehovoriac o tom, že usporiadateľom ani nenapadlo vypnúť rečnícky mikrofón, takže Hry pre Jordanku aj Hry pre Biancu dokresľovala kozmická spätná väzba. Ľahko surreálny nádych by možno neprekážal, aj následné debaty pri víne a pagáčikoch v kruhu výtvarníkov boli družné a familiárne. Ľutoval som len to, že s priateľkou sme boli z celého osadenstva najmladší; mladú generáciu akoby Zeljenka alebo Fila už dnes nezaujímali. Rád by som sa v tomto mýlil...
Nasledujúci týždeň sa roztrhlo vrece s koncertmi v réžii VŠMU, keďže tu prebiehal 24. ročník festivalu Orfeus. Na pôdu mojej niekdajšej alma mater som však v pondelok 19. mája zavítal ešte dve hodiny pred začiatkom otváracieho koncertu. Na ročníkové koncerty študentov inštrumentálnych odborov nechodievam (všeobecne odhadujem, že na ne chodieva málokto), teraz som spravil výnimku. Lea Tomašiková je druháčka v triede Jakuba Čižmaroviča. Spoznali sme sa nedávno, keď ako záskok odohrala klavírny part na premiére mojej sinfonietty s ŠKO na žilinskom Allegrette a odviedla veľmi dobrú prácu. Bola to pre mňa jedna z tých vzácnych chvíľ, keď môžem na koncerte len nerušene sedieť, bez akýchkoľvek povinností či záväzkov. Potešil ma podnetný a inteligentne zostavený program (od Rameaua po Rautavaaru…) a ešte viac Lein spontánny ponor do práve interpretovanej hudby, jej absolútne sústredenie na to, čo v danom okamihu robí. Spamäti od A do Z, s mladistvou iskrou aj dotykom múzy. Zapamätajte si jej meno, bude o nej ešte počuť.
S Leou sme sa videli aj o deň neskôr, keď svojím hlasom posilnila skupinu altov na orfeovskom vokálnom večeri, no to už predbieham. Azda preto, že pondelňajší otvárací koncert festivalu patril k zážitkom, ktoré človek skôr vytesňuje z pamäti. Hlavným dôvodom bola doslova „prepálená“ dramaturgia, ak sa vôbec o dramaturgii dalo hovoriť. Začiatok bol vydarený a dôstojný, hodný spomienky na ďalšieho slovenského skladateľa, dlhoročného pedagóga skladby na VŠMU, prof. Vladimíra Bokesa. Niekoľko z jeho klavírnych miniatúr slovne aj interpretačne priblížila Zuzana Zamborská, ktorú s Bokesovcami spájajú blízke rodinné väzby. Ak sme Bokesa viacerí pokladali skôr za akademika, vtip a duchaplnosť týchto drobných útvarov nás spoľahlivo vyviedli z omylu. Nasledovala prehliadka študentskej tvorby, kde sa automaticky ráta s rôznou mierou (ne)zrelosti aj technického zvládnutia kompozičnej zložky (nehovoriac o tom, že ku koncu sme sa étosu onoho „Hommage à Bokes“ v záhlaví tohto ročníka už značne vzdialili...), kolísavá však bola aj úroveň interpretačných výkonov. No ani to by neprekážalo, napokon je potešiteľné, že sa pre tieto účely podarilo zostaviť teleso pripomínajúce orchester. Minutáž však atakovala hranice únosnosti, znova chcelo byť na jednom programe úplne všetko, organizátorom sa vec jednoducho vymkla z rúk. Bol to pravdepodobne najdlhší koncert v nedávnych dejinách školy a predpokladám, že náklady na jeho usporiadanie sa mohli navýšiť aj o nadčasy pre vrátnikov.
So spomenutým vokálnym večerom v utorok už bolo tomto zmysle všetko v poriadku. Zborový spev je vynikajúcim prostriedkom na rozvíjanie všeobecnej hudobnosti a je skvelé, že sa do školského zboru zapojili študentky a študenti najmä z nespeváckych katedier (plus niekoľko externých výpomocí), pričom program tvorili výhradne diela z pera mladých. Bolo mi potešením znova stretnúť bývalé spolužiačky zo skladateľskej katedry Táňu Hrdinku a Terezku Jaďuďovú, plus ich mladších kolegov (Ema Boleková, Lukáš Zelenák, Samuel Végh, Stanislav Plyaka, Matúš Babka), a to hneď v niekoľkých rolách súčasne – skladateľskej, speváckej, klaviristickej, zbormajstrovskej, konferencierskej. Napriek svojpomocne pripravenému podujatiu ma umelecká úroveň príjemne prekvapila, osviežením bolo aj spoznanie mladých tvorcov ako autoriek a autorov básnických textov, ktoré sami predniesli pomedzi skladby. A po skončení programu a krátkej diskusii bol konečne aj dostatok času na socializáciu vo foyer, čo k festivalovej atmosfére neoddeliteľne patrí.
V návšteve ďalšieho koncertu, venovaného odkazu Vladimíra Bokesa, vo štvrtok 22. mája mi, žiaľ, zabránila kratšia zdravotná indispozícia. Ľutoval som to, lebo som sa veľmi tešil na spomínanie mojich bývalých pedagógov, aj na Bokesove (fantastické!) Prelúdiá a fúgy pre klavír v naštudovaní Kataríny Paľovej a tiež na premietanie dokumentu o skladateľovi. Týždeň po zeljenkovskom spomínaní ďalšia vzácna príležitosť udržiavať našu kultúrnu pamäť…
Last but not least, Orfeus elektroakustik. Záverečný koncert v piatok večer sa z akademickej pôdy presunul do menej formálnych priestorov A4 a hoci odštartoval s hodinovým sklzom (technické problémy raz privodia zánik všetkej hudby…), určite stálo zato počkať si v áštvorkovej kaviarni. Nástroje so živou elektronikou (Andrej Harman, Mário Polónyi, Lukáš Zelenák), elektronika samotná (Matej Ricotti a Tomáš Kobielsky s úžasne zábavnou demontážou hlásenia z pekárne v známom reťazci supermarketov…), elektronika s projekciou (Stanislav Plyaka, Veronika Škutová) aj s performatívnymi prvkami (Terézia Jaďuďová), rôzne koncepcie, rôzne médiá, rôzne podoby tvorivosti. Osobne ma najviac oslovili posledné dve čísla – performancia mladej skladateľky Saše Gudkovej a umeleckého riaditeľa A4 Sláva Krekoviča s použitím telefónov (temná, zrnitá, no šťavnatá algoritmická hudba budúcnosti z pohľadu materiálu aj technológie jeho ovládania) a spolupráca skladateľky Laury Poláčkovej s choreografkou Kristínou Miklovičovou. Dobre pripravená hudba v dokonalej symbióze s moderným tancom tematizovala rozdelenosť súčasnej spoločnosti. Našťastie, festival sa uzavrel v duchu jednoty a vzájomnej žičlivosti a verím, že jeho spiritus movens (a zároveň jediný pedagóg elektroakustickej tvorby na HTF VŠMU) Marián Zavarský mohol byť po prekonaní technických aj logistických úskalí s prácou svojich zverencov vo finále maximálne spokojný.