Janáčkova filharmónia Ostrava, Downie Dear - Warburton
25. 4. 2024
Janáčkova filharmónia Ostrava,
Dramaturgia večera (25. 4.) v sebe zahŕňala hudbu dvoch skladateľov, ktorých poetiky disponujú zvláštne osobitým „viedenským sladkobôľom“.
Prvá polovica patrila salzburskému géniovi Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi. Predohra z opery Figarova svadba je vyhľadávaným a mimoriadne populárnym otváracím kusom koncertov. Ľahkosť a brilantnosť v ňom ukryté sa však členom Janáčkovej filharmónie Ostrava nepodarili rozlúštiť. Rozpačitý dojem z ťažkopádnych driev nezlepšili pohyblivé a rytmicky presné sláky či zámerne hyperbolické vedenie charizmatického britského dirigenta Finnegana Downieho Deara.
Výrazom vierohodnejšia bola interpretácia následných Mozartových recitatívov a árií Misera dove son!... Ah non son io che parlo KV 369 a Chi sà, chi sà qual sia KV 582. Orchestru pomohlo zmiernenie tempa. Precízne rešpektovanie jasných gest dirigenta viedlo k zrozumiteľnému sprievodu taktiež britskej rodáčky Olivie Warburtonovej. Už prvé tóny odhalili nádherne zamatový soprán, korešpondujúci s dramatickejším odtieňom poetiky rakúskeho velikána. Ľahkosť koloratúr, chromatických behov či presne načasovaných „mozartovských poltónových doťahovačiek“ dosvedčovali sólistkino pochopenie partitúr, istotu jej naštudovania, ako aj prirodzené nadanie. Vkusné herecké stvárnenie, správne zvolený výraz a premyslené dynamické stvárnenie vytvárali komunikatívny priebeh umocnený a podporený rešpektujúcim a sústredeným orchestrom. Dirigent umne vyniesol spevnosť vnútorných hlasov jednotlivých partov. Jasnými gestami a umeleckým názorom deklaroval svoju muzikalitu.
Jeho naštudovanie Symfónie č. 4 Gustava Mahlera sa nieslo v precíznom pochopení osobitostí skladateľovho rukopisu. Výrazovo členil všetky „strihy“ príznačné pre skladateľovu poetiku. Groteskný valčík zrazu vystriedala elegická emočne vypätá pasáž preklápajúca sa do romantickej epizódy, náhlych výbuchov, teatrálnych posmeškov a opäť do pokriveného valčíka. V týchto výrazových prelínaniach bol dirigent mimoriadnou oporou orchestru počas celého priebehu symfónie. Vždy o krok vpredu, nezabudol ani na skryté budovania vrcholov prichádzajúcich po dlhom predchádzajúcom „zápase“.
Na výslednom dojme neubrali ani občasné interpretačné a rytmické nezrovnalosti, množiace sa najmä ku koncu. Prevažne sústredený výkon orchestra, ktorý rešpektoval dirigenta a rozumel aj nepatrným nuansám pohybov jeho taktovky, docielil konzistentné vyznenie spojenia všetkých nástrojových skupín. Rovnakým pochopením Mahlera sa vyznačovala aj interpretácia vokálneho partu v štvrtej časti symfónie. Sopranistka bez problémov zvládla ich náročnosť, najmä čo sa dychu a frázovania týka. Zamatový charakter jej hlasu umocňoval vnútornú tenziu celého priebehu. Obaja umelci, aj napriek svojmu mladému veku, disponovali veľkou mierou muzikality podporenou pravdivým uchopením diela. Boli dôkazom pretrvávajúcej vysokej úrovne umelcov pozývaných na žilinské Allegretto.