Ivan Gajan v klavírnom nebi

Ikona slovenského klavírneho umenia, vyhľadávaný pedagóg a obľúbený komorný spoluhráč s priam až monumentálnou umeleckou činnosťou – týmito slovami možno charakterizovať žilinského rodáka prof. Ivana Gajana, ktorého neuveriteľne skromná umelecká duša opustila pozemský život 8. marca 2025.

Cesta hudby mu bola vopred predurčená. Jeho rodičia Igor a Irena, ktorým sa narodil 2. 9. 1958 ako druhorodený syn, ho odmalička viedli k hudbe. Hru na klavíri v Ľudovej škole umenia v Žiline pod vedením Márie Lehotskej začal navštevovať v r. 1966. Jeho fenomenálny talent sa okamžite prejavil nielen v kvalite, kvantite, ale aj v rýchlosti rozvíjania hudobných schopností. Keď od r. 1972 pokračoval v štúdiu na žilinskom konzervatóriu pod vedením Antona Kállaya, bolo už všetkým jasné, že tento talentovaný, štíhly a stále usmiaty mladík má našliapnuté na medzinárodnú umeleckú kariéru. Potvrdením toho boli mnohé  laureátske tituly a popredné ocenenia, ktoré získal na prestížnych súťažiach vo vtedajšom Československu, ako napríklad Virtuosi per musica di pianoforte v Ústí nad Labem, Talent 70 Bratislava, Duškova súťaž v Prahe, Chopinova súťaž v Mariánskych Lázňach, Beethovenova súťaž v Hradci nad Moravicou, Súťaž slovenských konzervatórií v Bratislave, Interpretačná súťaž Slovenskej republiky v Banskej Bystrici a ďalšie. V tomto kontexte sa nedá nespomenúť, že úroveň týchto súťaží bola oproti dnešku neporovnateľne vyššia a to, že študent slovenského konzervatória v takej miere víťazil v Česku, nebolo vôbec bežné.

Moskovský krst ohňom

Mimoriadny talent a úspechy boli jeho vstupenkou na Moskovské štátne konzervatórium P. I. Čajkovského, na ktorom študoval v r. 1977–1982 pod vedením jedného z najvýznamnejších pedagógov klavírnej interpretácie 20. storočia, dedičov pedagogického odkazu legendárneho Genricha Nejgauza. V triede prof. Stanislava Nejgauza ani u prof. Very Gornostajevovej to nemal jednoduché. V Moskve prežil najťažšie, no pre svoju ďalšiu kariéru zároveň najkľúčovejšie obdobie svojho života. Bol jedným z mála slovenských mladých umelcov, ktorí v tom čase zvládli na ruskom konzervatóriu celé štúdium.

Ešte len 19-ročnému nadšenému a vzhľadom na predchádzajúce úspechy zocelenému klaviristovi však hneď na prvej hodine spadla pomyselná koruna z hlavy. Úroveň svojej hry v porovnaní so sovietskymi spolužiakmi často kriticky opisoval slovami: „Cítil som sa pri nich ako prvák v ZUŠ.“ Za to, že sa mu v pomerne krátkom čase podarilo dotiahnuť na vtedajšiu fenomenálnu úroveň ruského pianizmu, vďačil najmä odbornej asistentke Elene Richterovej, ktorá s ním pravidelne cvičila. Zo spomienok rád uvádzal, ako musel z týždňa na týždeň nacvičiť komplet Chopinových Etúd op. 10 alebo ako si ho prof. Nejgauz vypočul, následne mu odovzdal noty a povedal, že sa má vrátiť, až keď sa ich naučí poriadne čítať. 

Toto štúdium mu neprinieslo len rapídne zlepšenie sólovej hry, ale tiež improvizácie a komornej spolupráce. Ako príklady zo skúšok rád uvádzal, že musel sprevádzať speváka, ktorého predtým nikdy nevidel, alebo zaimprovizovať fúgu na tému, ktorú si na mieste vyžreboval. Štúdiu vďačil aj za rozvoj svojho hudobného sluchu takmer k absolútnemu levelu a za rozsiahle teoretické vedomosti najmä v oblasti harmónie. V r. 1981 získal jednu z najprestížnejších cien, ktorú je možné vo svete klavírneho umenia získať, a to titul laureáta na Medzinárodnej klavírnej súťaži Roberta Schumanna v Zwickau. Napriek ťažkej štartovacej pozícii Moskovské konzervatórium absolvoval s vyznamenaním.

Sólista

Po návrate na Slovensko sa stal štipendistom Slovenského hudobného fondu a krátko nato  stálym sólistom Štátneho komorného orchestra v Žiline, s ktorým v r. 1983–1997 uskutočnil množstvo koncertov doma aj v zahraničí a s ktorým ešte v novembri minulého roka odohral koncert k jeho 50. výročiu. V r. 1987–
–1991 bol tiež členom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, s ktorým zároveň ako sólista koncertoval a realizoval niekoľko rozhlasových nahrávok. Často účinkoval aj so Slovenskou filharmóniou, Štátnou filharmóniou Košice, Slovenským komorným orchestrom, Cappellou Istropolitanou, ale tiež s Dámskym komorným orchestrom, Bratislavskými sólistami, Moravskou filharmóniou Olomouc, Komorným orchestrom České Budějovice, Štátnou filharmóniou Zlín, Severočeskou filharmóniou Teplice či Ploješťskou filharmóniou v Rumunsku.

Ako sólista účinkoval pod taktovkou mnohých slovenských i svetových dirigentov. Každú spoluprácu s osobnosťami, ako napríklad Ondrej Lenárd, Ľudovít Rajter, Petr Altrichter, Tomáš Koutník, Leoš Svárovský, Oliver Dohnányi, Kirk Trevor, Andrew Mogrelia, Pascal Gallois, Vladimir Verbickij, Alexander Schwinck, Simon Chalk, Marzena Diakun či Ewa Michnik, si veľmi cenil. V r. 2019 sa tešil azda najvzácnejšej spolupráci – vďaka občianskemu združeniu Všetko pre hudbu sa podarilo priviesť na Slovensko prof. Elenu Richterovú s dcérou Ekaterinou Richterovou, klaviristkou svetového formátu,  s ktorou si v spolupráci s Komorným orchestrom ZOE zahral vo Dvorane HTF VŠMU Koncert pre dva klavíry a orchester Es dur W. A. Mozarta.

V ríši komornej hudby

Ani zďaleka sa však neobmedzoval len na sólovú kariéru a spoluprácu s orchestrami. Ako vyhľadávaný komorný spoluhráč a korepetítor spolupracoval s mnohými umelcami. Z domácej pôdy spomeňme jeho pravidelné účinkovanie s violončelistom Jozefom Podhoranským či klaviristom Mariánom Lapšanským, ale sprevádzal aj spevácke ikony Magdalénu Hajóssyovú či Hanu Štolfovú-Bandovú. Z významných zahraničných spoluprác často spomínal na partnerstvo s huslistom Václavom Hudečkom, klaviristami Eugenom Indjicom, flautistom Patrickom Galloisom či nemeckou huslistkou Mirijam Contzenovou. 

Dlho spolupracoval so svojou životnou láskou, svetoznámou luxemburskou violončelistkou Françoise Grobenovou, laureátkou Čajkovského súťaže v Moskve, s ktorou sa predstavil na popredných a prestížnych pódiách v Európe. Koncertoval takmer po celej Európe, v Tunisku, Japonsku, Thajsku, Nigérii a na Kube. Spolupracoval tiež s Panochovým kvartetom, Slovenským kvartetom a Moyzesovým kvartetom, bol tiež dlhoročným členom Tria Istropolitanum a Hummelovho tria.

Cestou pedagóga

Po čase si uvedomil dôležitosť odovzdávania umeleckých skúseností a vedomostí ďalším generáciám. Od r. 1989 pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave ako pedagóg klavírnej a komornej hry, kde bol spočiatku odborným asistentom prof. Stanislava Zamborského. Krátko vyučoval aj na Žilinskej univerzite na novovzniknutej Katedre hudby. V roku 2004 sa stal docentom a začal vyučovať aj na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, kde v r. 2018 získal titul profesora. 

Vychoval desiatky absolventov, z ktorých mnohí sú úspešnými klaviristami a pedagógmi. Najväčší pedagogický úspech zažil v r. 2021, keď sa jeho študent, Ladislav Palkovič, laureát 14 medzinárodných súťaží, stal absolútnym víťazom súťaže Študentská osobnosť Slovenska a držiteľom Ceny slovenskej rektorskej konferencie za umenie.

Ivan Gajan často odovzdával svoje skúsenosti aj mimo akademickej pôdy; viedol klavírne kurzy v Žiline, Mikulove a v posledných rokoch pravidelne v Olomouci. Ako člen poroty sa niekoľkokrát zúčastnil na medzinárodnej klavírnej súťaži Amadeus v Brne a v r. 2007 aj na Medzinárodnej klavírnej súťaži S. Nejgauza v Čeľabinsku.

Nikdy nezasahoval do osobnostnej podstaty študentov, nesnažil sa ich pretvoriť na svoj obraz, vždy len radou, povzbudením a vlastným príkladom ukazoval smer, ktorým sa majú vydať. Nesmierne si vážil, čo mu odovzdali jeho učitelia, a pokračovanie v ich klavírnom i pedagogickom umení považoval za záväzné.

Obsah namiesto extravagancie

Za svoju takmer 60-ročnú kariéru odohral stovky sólových recitálov, komorných koncertov a koncertov s orchestrom, realizoval množstvo nahrávok. Zanechal tak neobvykle rozsiahle interpretačné dielo, ktoré zahŕňa nahrávky pre Slovenský rozhlas, Český rozhlas, Slovenskú televíziu, OPUS a iné vydavateľstvá. Ako interpret sa špecializoval na tvorbu F. Chopina, P. I. Čajkovského, W. A. Mozarta, F. Schuberta, L. van Beethovena a R. Schumanna, no jeho repertoár zahŕňal kompozície všetkých období. Ako interpret bol otvorený aj súčasnej hudbe a mal pozitívny vzťah i k iným hudobným žánrom, o čom svedčí jeho záľuba v interpretácii diel amerického jazzového klaviristu a skladateľa Chicka Coreu.

Ivan Gajan disponoval fenomenálnou schopnosťou improvizácie. Pamäťové výpadky, ktoré sa prirodzene na pódiu dejú každému interpretovi, vedel prekonať takým bravúrnym spôsobom, že si to často nevšimli ani jeho kolegovia. Jeho muzikantská genialita sa prejavovala aj pri hre z listu. Akokoľvek komplikovaný i neznámy notový záznam bol schopný na mieste zahrať tak, akoby ho už nacvičil dávno predtým. Vďaka vysoko rozvinutej hudobnej pamäti udržiaval do posledných dní svojho života neuveriteľne rozsiahly repertoár. Zo sólových koncertov vždy vedel naspamäť interpretovať aj klavírny výťah orchestrálnej partitúry. Podľa sluchu vedel zahrať prakticky akúkoľvek hudbu.

Interpretačná osobnosť Ivana Gajana sa vyznačovala nevšedne skromným, sugestívnym a koncentrovaným prejavom, precíznou prácou s časom a sofistikovanou tónotvorbou. Mal schopnosť s eleganciou a ľahkosťou predstaviť aj veľmi komplikované hudobné štruktúry, keďže pri štúdiu skladieb skutočne hlboko prenikal do ich obsahu a štruktúry. Jeho interpretácia akejkoľvek hudby sa niesla v znamení úprimnosti, oduševnenosti, ba až spriaznenosti s interpretovaným autorom. Odmietal hru na efekt, bol proti extravagancii a snahe za každú cenu ohúriť publikum.

Bol majstrom prednesu klavírnej miniatúry, ale i rozsiahlych diel, v ktorých možno vycítiť jeho zmysel pre celok a ťah hudobného materiálu. Koncentráciu na hudobný obsah mu umožňoval aj obrovský diapazón dokonalej techniky, ktorú používal ako nástroj na dosiahnutie hudobnej predstavy, nie ako gro svojej umeleckej prezentácie. Cantabile a legato v jeho hre dosahovali vrcholnú brilantnosť. Pri interpretácii klavírnych skladieb vychádzal z predstavy možných inšpirácií skladateľa inými nástrojmi, spevom, orchestrálnym či komorným zvukom, čo mu zabezpečovalo pestrofarebnú škálu prednesu. V jeho práci s časom boli v rovnováhe prísny vnútorný dirigent a veľmi umne a účinne dávkované rubato. Mal vynikajúcu schopnosť vedenia i prispôsobenia sa spoluhráčom, čo mu umožňovalo v komornej hudbe alebo v spolupráci s orchestrom docieliť strhujúce a hlboké umelecké zážitky.

Keby sme mali Ivana Gajana vystihnúť jedným slovom, bola by to jednoznačne láska. Láska k hudbe, ku klavíru, ľuďom, slobode, prírode. Láska, ktorú všetci cítili už pri jeho príchode do triedy, na pódium, pri každom dotyku s klavírom, v každom rozhovore, na posedení pri pive, pri každom stretnutí, v každom podaní ruky a jeho úsmeve. V hudbe, ktorú hral, dokázal dešifrovať a tlmočiť všetky emócie, z ktorých mnohé  vedel ako introvert vyjadriť len hudbou. Dokázal ňou maximálne precítiť radosť, nádej, vzdor, ale i smútok, ktorý pramenil zo smrti blízkych, či už to bol jeho otec alebo milovaná Françoise, ktorí ho v mladom veku opustili.

Prof. Ivan Gajan náhle odišiel na vrchole svojej koncertnej i pedagogickej kariéry. Mal ešte veľké plány – naďalej odovzdávať umelecké bohatstvo svojim študentom, koncertovať, čo to ešte aj nahrať, a ako nadšený športovec ďalej chodiť na túry a bicyklovať. Ako idealista do posledných dní veril, že svet môže byť lepším miestom. Za sprievodu jeho blízkych, študentov, kolegov a hudby v podaní členov ŠKO ho pochovali 17. marca na Novom cintoríne v Žiline. Česť jeho pamiatke! 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 4/2025.)