Hummel na hrade… alebo Monahan v sýpke

Trenčín sa v tomto roku môže pýšiť titulom Európske hlavné mesto kultúry. V médiách síce zarezonovali peripetie otváracieho ceremoniálu, to hlavné, čiže kultúrne podujatia, však už až takú veľkú pozornosť médií nepúta. Škoda, lebo to, čo sa nedávno odohralo v spojitosti s EHMK 2026 v oblasti experimentálnej hudby a zvukového umenia, určite stojí za zmienku. Organizačný tím občianskeho združenia ooo totiž v polovici apríla pripravil v okolí mesta podujatie, ktoré sa oplatilo nepremeškať. Rozhodne sa bolo na čo dívať a čo počúvať…

V sobotu 18. 4. krátko popoludní vyrážam z centra Nového Mesta nad Váhom; po nedávno vybudovanej cyklotrase pohodlne kráčam okolo vodných plôch Zelenej Vody smerom k hradu Beckov. Majestátna ruina sa čoskoro zjavuje na obzore ako nejaký obrovský fantastický objekt, ktorý do inak miernej, pokojnej krajiny z nepochopiteľného dôvodu vsadili mimozemšťania. Z cyklotrasy, pretínajúcej otvorenú panorámu za jasného slnečného dňa, pôsobí ako fatamorgána. Týči sa nad ňou podobne impozantný žeriav, jasne rozoznateľný z veľkej diaľky a ešte viac umocňujúci mimozemské asociácie. V tom, čo sa išlo na najvyššom poschodí Beckova udiať, zohral žeriav nezastupiteľnú úlohu.

Po vstupe do hradného areálu stretávam niekoľko známych tvárí: Daniela Mateja a jeho syna Adama, Olivera Reháka – aj niekoľko tvárí neznámych. Čoskoro vytvoríme hlúčik okolo Evy Vozárovej, ktorá je spolu s Ferom Királyom dušou v úvode spomenutého občianskeho združenia, a systémom schodísk sa vydáme na miesto činu.

Je ním najvyššia z prístupných „terás“ v hradných rozvalinách, poskytujúca úchvatné výhľady na okolitú pahorkatinu aj mohutnú konštrukciu nehybného žeriavu. Ten poslúžil na transport v týchto podmienkach veľmi neobvyklého objektu – klavírneho krídla viedenskej výroby z druhej polovice 19. storočia. Presnejšie povedané, jeho torza: nástroj bol už pred transportom zbavený nôh, pedálovej lýry aj vrchnej dosky s vekom. Aj umiestnený je v neobvyklej vertikálnej polohe, jeho struny pripomínajú viac harfu. K ozvučnici nástroja sú pripevnené kovové rybárske laná (pôvodne určené na lov žralokov a podobne veľkých rýb), ktoré diagonálne vedú nahor, k lište upevnenej na protiľahlej hradnej stene. Ďalšie dve laná sú zafixované na spodnej časti korpusu nástroja a tiahnu sa k múru na opačnej strane. Sústava kontinuálne vydáva zvuky; často útržky viac alebo menej artikulovaného hudobného materiálu, no akosi zvláštne, nepredvídateľne, zvukovo zahmlene, rozplývajúce sa v šepote harmonického aj neharmonického akustického chvenia.

Sme svedkami zvukovej inštalácie kanadského skladateľa, hráča na klávesových nástrojoch, zvukového umelca a performera Gordona Monahana A Piano Listening to Itself. Z Evinho komentára sa dozvedáme, že útržky hudby, ktorú budeme počuť, keď sa priblížime k objektu, pochádzajú z klavírneho diela Johanna Nepomuka Hummela. Monahan koncept inštalácie po prvýkrát realizoval v roku 2010 na objednávku festivalu Varšavská jeseň a pri každej z ďalších realizácií bola dodržaná podmienka miestošpecifickosti: vo Varšave klavír reprodukoval útržky Chopina, v Brne sa k nim pridali Janáček a Henry Cowell, na Slovensku padla voľba na hudbu prešporského rodáka a klavírneho virtuóza. Iste, do úvahy by pripadali Suchoň, Cikker alebo Kardoš a materiál by znel možno idiomatickejšie – problémom však bolo, že pri obmedzenom čase na prípravu musel autor inštalácie siahnuť po hudbe, ktorá by bola okamžite dostupná v prepise do MIDI formátu. Hummel túto podmienku spĺňa, kým klasici našej moderny nie sú až tak ľahko dostupní, zatiaľ neveľmi zvládli prechod do digitálneho veku.

Hummelov materiál Monahan podrobil dôslednej dekonštrukcii, útržky jeho skladieb rôzne augmentoval, diminuoval či uviedol v račom obrate – a potom ich vpísal do osemkanálového MIDI kódu. Ten je z mixážneho pultu, umiestneného o podlažie nižšie, prenášaný do sady elektromotorčekov (aké sa používajú napríklad v hračkách na diaľkové ovládanie; ich konštrukcia s medenou cievkou uprostred permanentného magnetu je veľmi podobná konštrukcii dynamického reproduktora, takže dokáže plniť aj túto funkciu), kde sa mení na akustické chvenie. To sa pomocou rybárskych lán dostáva k ozvučnici klavíra, ktorá ho zosilňuje. Systém môže bežať nepretržite; na Beckove bude inštalácia trvať do polovice mája.

Laná pripevnené k spodnej časti nástroja slúžia ako „eolská harfa“, to znamená, že zachytávajú chvenie vetra a výsledný zvuk obohacujú o inharmonické časti zvukového spektra, celku dodávajú paletu ruchov a šumov. Je síce takmer bezvetrie, idea však funguje dobre a my so zmesou fascinácie a ľahkej irónie konštatujeme, že Hummelova hudba z jeho dosiaľ neobjaveného avantgardného obdobia určite nie je bez zaujímavosti…

Čoskoro sa zjavuje aj samotný Gordon Monahan, čiperný sedemdesiatnik, ktorý za týždeň inštalovania systému na hradný kopec vystúpil asi tucetkrát („Chodil sem ako na klavír“, konštatujeme s Evou…), a teraz pripevňuje na spodok korpusu starého krídla kontaktné mikrofóny, aby mohol snímať jeho zvuk a prípadne ho využiť v budúcnosti. S kanadskou nenútenosťou odpovedá na otázky zvedavých návštevníkov, presne tak, ako to bude robiť o hodinu neskôr uprostred prekrásnej rozkvitnutej aleje v otvorenej diskusii s Oliverom Rehákom.

Aby sme sa na nej mohli zúčastniť, presúvame sa niekoľko kilometrov na západ, do obce Moravské Lieskové, konkrétne do areálu ŽiTo v SÝPKE. Bývalé poľnohospodárske družstvo – dnes znovuoživené nadšencami z komunity E.K.O centra – okrem onoho čarovného voňavého stromoradia ponúka rad ďalších zaujímavých objektov. Napríklad priestrannú, moderne zrekonštruovanú kaviareň/jedáleň, ktorá slúži tiež ako galéria (ponuka je striktne vegetariánska, panuje tu gastronomická spriaznenosť s ideami udržateľnosti a ekologickosti, na jedno popoludnie a večer celkom znesiteľná…) a jej široká veranda so stolíkmi a stoličkami naznačuje, že môže byť skvelým miestom na osvieženie najmä počas letných horúčav. Stojí tu tiež rozľahlá šopa, ktorá je zasa ideálnym potenciálnym dejiskom priestorovo náročnejších hudobných alebo pohybových performancií. Aj takých, aké zažijeme v tento večer v rámci pokračovania celodenného podujatia.

Prvou z nich je známa konceptuálna skladba (verbálna partitúra) Steva Reicha Pendulum Music, pracujúca s fenoménom spätnej väzby. Nad reproduktormi postavenými membránami nahor performeri rozhojdajú mikrofóny, spätná väzba sa ozve v okamihu priblíženia mikrofónu k membráne. Rytmus takto vytvorených patternov sa mení s poklesom kinetickej energie, až sa nakoniec zmení na kontinuálny súzvuk po ustálení kmitania. Po určitom čase zvukový majster systém vypne, skladba sa skončí. Možno ju predviesť zle aj dobre. Štyria v čiernom odetí „operátori“ (Eva Vozárová, Fero Király, Monika Dobrodenková a Jana Ďurinová) rozhojdali štvoricu mikrofónov s dostatočným polomerom kábla aj tiažou, takže vydržia kmitať pomerne dlho; hlasitosť spätných väzieb sa drží na bezpečnej úrovni, vznikajú nielen meniace sa rytmické patterny, ale aj svojím spôsobom ľubozvučná harmónia elektronického štvorhlasu. Ideálna situácia pre meditačný ponor.

Ten v inej podobe pokračuje aj pri realizácii ďalšieho ikonického diela zvukového umenia, I Am Sitting in a Room Alvina Luciera. Stručný anglický text, doslovne opisujúci to, čo sa práve deje, do mikrofónu prednáša Eva Vozárová, sediac sama uprostred veľkého prázdneho priestoru. Fero Király zachytáva signál a záznam vzápätí prehráva cez sústavu reproduktorov, ktoré opäť snímajú mikrofóny. Proces sa neustále opakuje; do záznamu sa primiešavajú zvuky a rezonancie plechových stien aj strechy, ktorá „pracuje“ v dôsledku teplotných rozdielov. Najdominantnejším akustickým aj pohybovým prvkom sú však holuby, ktorých frekvencie Evinho prehovoru z akéhosi dôvodu lákajú pod strechu. Trepocú krídlami, neposedne preletujú z trámu na trám, podchvíľou odlietajú, aby sa o pár minút vrátili späť. O niečo neskôr, keď sa slnko nachýli k západu, sa halou rozozvučí fantastický koncert spevavcov, doliehajúci zvonka. Živá príroda náhodne vstupuje do mechanickosti technologického procesu. Efekt je magický, doslova opojný.

Opakovaným nahrávaním a prehrávaním sa frekvencie „obrusujú“, niektoré postupne celkom zanikajú, artikulácia textu sa stáva stále zahmlenejšou, až sa napokon rozplýva v čírom zvuku. Opäť mi napadá metafora, prítomná aj pri dvoch predošlých uvedeniach, ktoré som mal možnosť zažiť v Banskej Štiavnici a na bratislavskej Hudbe dneška v SNG: metafora pozvoľného zániku civilizácie, hlinených tabúľ, ktorých nápisy sa pod nánosmi piesku a pôsobením erózie stávajú nečitateľnými; sémantický obsah informácie, ktorú pôvodne niesli, je nenávratne stratený. Aj našu civilizáciu nevyhnutne čaká podobný osud. Necítim však nijakú úzkosť, proces je v konečnom dôsledku mimoriadne poetický, poézia pôsobí ako silné, dokonca veľmi príjemné anestetikum.

Už keď sa takmer úplne zotmelo, v šope nastáva čulý ruch, presúvajú sa stoličky pre publikum, zásadne sa mení architektúra pódia. Na troch stoloch, rozostavených okolo centrálneho stola s mixážnym pultom, zaujmú miesto traja tanečníci (Silvia Sviteková, Tomáš Janypka, Simone Lorenzo Benini), v rukách majú laná spletené s káblami a na ich konci reproduktor. Predstupuje pred nich Gordon Monahan a na jeho pokyn laná s reproduktormi rozkrútia nad hlavami – ako keď kovboji krúžia lasami.

To, že na túto činnosť sú potrební atleticky zdatní ľudia, pochopíme čoskoro. Monahanova performancia Speaker Swinging, prvýkrát realizovaná pred 44 rokmi, trvá približne pol hodiny, krútenie reproduktorovými lasami prebieha nepretržite, fyzická kondícia je nevyhnutnou podmienkou, dokonca je tu potrebná špecifická technika. Po štartovacom geste sa autor konceptu presúva za svoj pult a cez rýchlo rotujúce reproduktory začína do priestoru prúdiť polyfónia kĺzavých sínusových tónov. Do hry vstupuje Dopplerov efekt, vytvára zaujímavú spleť akustických ilúzií; mozog nedokáže rozoznať, či je kolísanie frekvencií spôsobené pohybom zdrojov zvuku alebo generované umelo. Rýchlosť krútenia mierne fluktuuje, zaujímavý jav vzniká najmä vtedy, keď reproduktory poklesnú na úroveň pása alebo nôh performerov, no frekvencia tónu stúpne. „Kognitívna disonancia“, spojená s akčnosťou troch rotujúcich objektov, neustále zamestnáva mozog a mám pocit, že ide o Monahanovu stratégiu, ako recipienta vtiahnuť do deja a konštantne udržiavať jeho pozornosť.

Funguje to dokonale, napokon, koncept je po 44 rokoch od svojho vzniku a desiatkach realizácií bezchybne vybrúsený. Celkom imerzívnym sa stáva v okamihu, keď zhasnú všetky reflektory a v takmer úplnej tme sa rozsvietia lampy pripevnené ku krúžiacim reproduktorom. Od stabilného svietenia potom prejdú k stroboskopickému blikaniu, zásadnými premenami prechádza aj zvukový materiál, chvíľami na hranici počuteľnosti, prerastajúc do granulovaného chvenia, podfarbovaného zvukom fiktívnych sirén. Zvukový svet Edgarda Varèsa splýva s asociáciami Helikoptérového kvarteta Karlheinza Stockhausena – pravda, len v rovine imaginárnych referencií.

Po polhodine sa estetické dobrodružstvo končí, ovácie postojačky sú absolútne úprimné. Katarzný prežitok zlial vekovo aj estetickými záujmami rôznorodé publikum do jednoliatej komunity. Eva a Fero pozývajú na pódium produkčný tím, ani sa nesnažia skryť dojatie. Možno sami nepredpokladali, že mesiace intenzívnych príprav vyústia do takéhoto výsledku. Rozchádzame sa do chladnej mesačnej noci dokonale nasýtení dojmami, s priehrštím podnetov na zamyslenie a rozhovory. Zážitok z komunity, ktorá v tento deň spontánne vznikla, je azda tým najsilnejším a najzmysluplnejším zo všetkých.