Hudba vyžaduje čas a more trpezlivosti
IVICA GABRIŠOVÁ patrí k popredným slovenským flautistkám. Ako komorná hráčka, pedagogička i organizátorka súťaže Flautiada vytvára nové možnosti a príležitosti pre mladých interpretov. V rozhovore približuje svoju umeleckú cestu, inšpirácie i pedagogické princípy, ale aj zákulisie nahrávania Bachových sonát, podporu súčasnej slovenskej tvorby a výzvy, ktorým dnes čelí hudobná kultúra na Slovensku.
Priečna flauta je neoddeliteľnou súčasťou tvojho života. Ako sa začal tvoj hudobný príbeh?
Moje prvé stretnutia s hudbou siahajú do raného detstva, pretože s rodičmi sme veľa spievali. Som rodáčka z Devínskej Novej Vsi a hlásim sa k chorvátskej menšine, preto dodnes milujem počúvať a spievať naše chorvátske aj slovenské ľudové piesne.
Priečnu flautu som prvýkrát videla v televízii ako jedenásťročná a odvtedy som tvrdila, že na nej tiež budem hrať. O dva roky neskôr ma Gustáv Beseda, ktorý ma učil hru na zobcovej flaute, predstavil svojej kolegyni Valérii Bánovskej. Tá ma vzala pod svoj láskavý, ale aj prísny a dôsledný dohľad. Keď som jej oznámila, že chcem ísť na konzervatórium študovať priečnu flautu, vhupli sme rovnými nohami do poctivého cvičenia a prípravy. Inšpirovala ma k muzicírovaniu, podporovala počas štúdia na konzervatóriu a aj vďaka nej sa dnes popri profesionálnom hraní intenzívne venujem učeniu.
Ako si spomínaš na svoje stredoškolské a vysokoškolské štúdiá? Ktoré osobnosti mali zásadný vplyv na tvoje umelecké formovanie?
Na konzervatóriu ma učila Dagmar Zsapková, neskôr Gyula Csetényi v Budapešti a napokon môj vysnívaný pedagóg na Univerzite Mozarteum v Salzburgu Michael Martin Kofler. Vtedy si ma vybral do triedy spomedzi 67 uchádzačov, čo považujem za jeden zo svojich najväčších úspechov. Kofler je dodnes mojou veľkou inšpiráciou ‒ ako interpret aj ako učiteľ. Naučil ma presvedčivosti a dôslednosti na pódiu, aj tomu, ako ísť za hranice svojich možností a prežívať radosť z hry. Ukázal mi, ako sa dá učiť s láskou a pritom naplno a s požiadavkami. Tých päť rokov štúdia bolo pre mňa veľkým darom.
Nelákalo ťa umelecky či pedagogicky pôsobiť dlhodobo v zahraničí?
Samozrejme, zostať „vonku“, kde sú možnosti pre hudobníkov určite atraktívne a finančne výhodnejšie, znie lákavo. No ja patrím k ľuďom, ktorí si len ťažko vedia predstaviť život inde ako doma na Slovensku. A tak som to riskla a vrátila som sa po štúdiách domov. Nebolo to úplne jednoduché, ale napokon sa ukázalo, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie. Od tých čias mám dostatok koncertných aj pedagogických príležitostí.
Spolu s violončelistom Andrejom Gálom a čembalistkou Agi Ferienčíkovou ste minulý rok nahrali dvojalbum s Bachovými flautovými Sonátami. Prečo si si vybrala práve tento repertoár? Čo pre teba znamená Bach v kontexte flautovej literatúry?
Nahrať kompletný súbor Bachových flautových sonát bola veľká výzva, pretože od nahrávky Miloša Jurkoviča z roku 1985 sa o to nikto nepokúsil. Myšlienku som navrhla pred niekoľkými rokmi vydavateľovi Rosťovi Pavlíkovi ako jeden z možných príspevkov do jeho dramaturgického plánu. Na jar roku 2024 mi zazvonil telefón s otázkou, či sa do toho s Agi a Andrejom pustíme.
Musím povedať, že sme nahrávku realizovali s veľkou úctou a rešpektom. Bachova hudba je pre mňa absolútnou záležitosťou s hĺbkou a zmyslom v každom tóne. Moja osobná cesta k jeho tvorbe sa začala počas štúdií na Mozarteu. Na seminároch o historicky poučenej interpretácii sme pracovali na jeho sonátach pod vedením špičkových pedagógov, ktorí mi k tejto hudbe otvorili dvere. Postupne som počas svojej koncertnej kariéry naštudovala všetky sonáty aj sólovú Partitu a mol a pravidelne som ich predvádzala na koncertných pódiách. Bez tejto pódiovej skúsenosti by som si na takéto veľké sústo asi netrúfla.
Veľkou motiváciou boli pre mňa moji spoluhráči Andrej a najmä Agi, ktorá nám bola vďaka jej bohatým skúsenostiam dobrou a láskavou radkyňou. V tejto skvelej konštelácii sme si pri nahrávaní naozaj schuti zamuzicírovali.
Už dvakrát si bola ocenená v medzinárodnej súťaži Muzyczne Orły v poľskej Lodži. S ktorými skladbami si v nej uspela?
Súťaž Muzyczne Orły je veľmi prestížna záležitosť na poli interpretácie klasickej hudby v Poľsku. Ja som do nej prihlásila svoje debutové CD, ktoré sme nahrali s klaviristom Marošom Klátikom, Flautové sonáty 20. storočia s dielami Martinů, Prokofieva, Taktakišviliho a Schulhoffa. Nahrávka zvíťazila v kategórii Zahraničné CD za rok 2022 a získala sošku laureáta. Minulý rok sme opätovne získali v tej istej kategórii zlatý diplom za nové CD VENI ensemble NACHTBOEK • QUOTATIONS.
Máš na konte viacero premiér diel slovenských skladateľov. Ako vnímaš smerovanie súčasnej slovenskej hudby?
Páči sa mi, koľko rozličných tvárí má slovenská tvorba – od experimentu až po klasické formy. Každý môj zahraničný program zahŕňa dielo slovenského skladateľa alebo skladateľky a musím konštatovať, že naša tvorba sa teší vždy veľkému úspechu. Považujem to za dôležitú súčasť reprezentácie našej krajiny. Často beriem so sebou notové materiály skladieb pre mojich zahraničných kolegov-flautistov. Dovoľujem si povzbudiť skladateľov k aktívnemu písaniu diel pre flautu. Myslím si, že slovenský flautový repertoár treba neustále rozširovať a najmä ho hrať, pretože je farbistý a krásny.
S Miriam Rodriguez Brüllovou tvoríte Duo Cordefiato. Na marcovom koncerte v rámci Albrechtiny ste uviedli diela Dušana Martinčeka. Čím je pre teba táto spolupráca výnimočná a čo ťa na Martinčekovej tvorbe oslovilo?
Dušana Martinčeka si pamätám z obdobia môjho štúdia na Konzervatóriu v Bratislave, kde som sa aj prvýkrát stretla s jeho tvorbou. Bol človekom s veľkým srdcom a láskavým humorom, ktorý je, myslím si, pre jeho tvorbu veľmi typický a všadeprítomný. Flaute a gitare venoval štyri diela: Charleston, Bonjour Monsieur Picasso a Ragtime sú v ľahšom žánri a tanečných rytmoch, Elégia má vážny a výbušný charakter.
S Miriam tvoríme duo už od ZUŠ, pokračovali sme aj počas rokov na Konzervatóriu. K intenzívnej spolupráci sme sa vrátili aj po návrate z našich štúdií v zahraničí – Miriam študovala v Kanade, ja v Salzburgu. Nahrali sme spolu CD s názvom Pictures, na ktoré sme zaradili aj Charleston, dedikovaný nášmu duu Dušanom Martinčekom. Keďže sme sa obe vrhli aj do iných spoluprác, naše cesty sa postupom času uberali rôznymi smermi, no stále sa navzájom pretínajú. Dnes sme kolegyne na Cirkevnom konzervatóriu aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Dodnes si rady spolu zahráme, teraz už viac-menej príležitostne, no o to radostnejšie.
V čom vnímaš rozdiely pri práci so žiakmi ZUŠ, so študentmi konzervatória, vysokých škôl či s doktorandmi? Čo je spoločným menovateľom, ktorý je potrebné zohľadniť či rešpektovať pri výučbe na všetkých stupňoch hudobného školstva?
Podľa mňa je spoločným menovateľom naučiť žiakov láske k hudbe a predstaviť im všetky jej tváre, a to bez ohľadu na ich vek a úroveň hry. Dodnes veľmi rada spomínam na svoje sedemročné pôsobenie na ZUŠ. Moja práca bola zameraná vo veľkej miere na prebudenie zvedavosti žiakov po všetkom, čo je tvorivé a krásne, čo si vyžadovalo veľkú dávku osobného nadšenia a kreativity. Hudobné vzdelávanie je o individuálnych hodinách, kde pracujeme so žiakom ako jednotlivcom a osobnosťou s rozličnou mierou talentu aj chuti do práce. Výsledok nie je len o učiteľovej schopnosti inšpirovať, ale aj o ochote žiaka pracovať, pravidelne cvičiť a venovať sa systematickej príprave. Práve toto spoločné hľadanie ciest k hudbe a sebarozvoju ma na ZUŠ najviac bavilo.
Na konzervatóriu a vysokej škole už kladiem nároky aj na výkon a úroveň hry, aby sa žiaci postupne dostali na profesionálnu úroveň. Na rozdiel od ZUŠ si na konzervatórium i vysokú školu vyberám do triedy študentov s prirodzeným záujmom, muzikalitou a ochotou pracovať na sebe. Konzervatórium je o zvládaní remesla, ovládnutí zručnosti efektívneho cvičenia a spoločnom spoznávaní jednotlivých hudobných štýlov.
Na vysokej škole na toto poznanie nadväzujem. Venujem sa detailne skôr interpretačným špecifikám a pohľadom, ktoré by však už mali stáť na nejakom pevnom technickom základe. Spolupráca s doktorandmi je už o spoločnom zdieľaní a vzájomnej inšpirácii, dobrých radách a mentoringu pri výskume ich doktorandských zadaní a prác.
Učenie na vyšších stupňoch nie je len o kladení nárokov na študentov, ale aj o neustálom štúdiu a rozširovaní vlastného repertoáru či posúvaní svojich umeleckých cieľov. V dnešnej dynamickej dobe predstavujú dôslednosť v nárokoch, vytrvalosť a trpezlivosť veľkú výzvu pre každého žiaka aj učiteľa. Naučiť sa ovládať hru na hudobnom nástroji si vyžaduje čas a more trpezlivosti. Často pripomínam svojim žiakom, že hudba nie je „miska rýchlokyska“, kde sa zatvorí cesto pod pokrývku a o hodinu pečieme koláče. Tu treba aj zasiať, okopať, zožať, pomlieť, zamiesiť a až potom sa to pečie. Tak ako dobrý chlieb. Ale keď sa to napokon podarí, bude chutná hostina.
Patríš medzi iniciátorov a spoluorganizátorov medzinárodnej súťaže Flautiada. Ako toto podujatie vzniklo a čo bolo jeho hlavným impulzom?
Flautiadu sme vymysleli v roku 2009 na káve s profesorkou Martou Braunsteinerovou. Cítili sme, že by to mohla byť dobrá platforma pre mladých flautistov a pedagógov flauty na výmenu odborných a pedagogických skúseností. Vtedy sme ešte netušili, že sa to stretne až s takým úspechom. Hneď na prvú súťaž sa prihlásilo vyše 60 flautistov zo šiestich štátov. Veľkými inšpirátormi založiť súťaž boli naši priatelia – český flautista a popredný pedagóg Ostravskej univerzity Jan Ostrý a Hansgeorg Schmeiser z viedenskej Universität für Musik und darstellende Kunst, dlhoročný predseda našej medzinárodnej poroty.
Flautiada sa koná od roku 2009 a je určená mladým flautistom do 25 rokov. Venovaná je slovenskému flautistovi Vladislavovi Brunnerovi staršiemu, učiteľovi Marty Braunsteinerovej, ktorý sa zaslúžil o rozvoj flautovej a komornej hry na Slovensku. Poslaním súťaže je podpora tých najtalentovanejších pri štarte ich umeleckej kariéry. Víťazi namiesto finančných cien získavajú štipendiá na majstrovské kurzy, kde pracujú pod vedením špičkových pedagógov, a na koncertné sólové vystúpenia s poprednými slovenskými a českými orchestrami v Česku. Na Flautiade sa počas uplynulých ôsmich ročníkov zúčastnilo vyše 350 flautistov zo všetkých kútov Európy.
Osobne sa teším, že aj po náhlom odchode Marty Braunsteinerovej, s ktorou sme boli dušou celého projektu, som stretla nadšencov, ktorých myšlienka Flautiady natoľko oslovila, že si vyhrnuli rukávy a pokračujú v dobre začatom diele spolu so mnou. Je to viac-menej dobrovoľnícka práca, no výsledok tohto už viac ako pätnásťročného snaženia dnes vidíme na rastúcej úrovni flautovej hry, ale aj v podobe pekných vzťahov a súdržnej flautovej komunity na Slovensku.
OZ Flautiada pripravuje okrem súťaže aj koncerty a majstrovské kurzy v hre na flaute, a tak sa snažíme pozdvihnúť úroveň flautovej hry na Slovensku a vytvárať priestor na spoločné stretnutia flautistov zo všetkých kútov krajiny.
Flautiada i majstrovské kurzy sú zaiste prirodzeným priestorom, kde vznikajú výnimočné momenty, na ktoré sa nezabúda…
Áno, napríklad na Flautiade 2017 sa na bratislavskom Konzervatóriu stretli traja synovia spomínaného Vladislava Brunnera staršieho – Juraj, Vladislav mladší a Milan. Všetci traja boli flautistami a po neuveriteľných 27 rokoch sa opäť stretli práve pri tejto príležitosti. Vladislav momentálne žije vo Frankfurte, Juraj, dlhoročný člen SOSR, nás opustil v roku 2021 a Milan, ktorý žil dlhé roky v Kanade, umrel pred dvoma rokmi.
V októbri 2025, keď hral Michael Kofler recitál v Slovenskej filharmónii, viedol aj kurzy pre slovenských flautistov. Keďže je to človek, ktorý mal azda najväčší vplyv na moje umelecké smerovanie, takéto chvíle patria pre mňa a verím že aj pre účastníkov, medzi tie výnimočné.
Ako vnímaš aktuálnu situáciu v kultúre na Slovensku?
Turbulentné dianie v slovenskej kultúre sa dotýka všetkých. Minulý rok sa nám podarilo získať podporu z FPU a z Hudobného fondu, vďaka čomu sme urobili tri majstrovské kurzy a ďalšie koncerty s významnými svetovými flautistami Jasmine Choi, Michaelom Koflerom a Wiesławom Surulom. Navštívilo ich viac ako 250 poslucháčov a takmer 30 aktívnych slovenských flautistov, ktorí pracovali pod ich vedením na otvorených hodinách.
Sme šťastní, keď sa nám podarí zaplatiť všetky pohľadávky a honoráre, pričom my ako organizátori často robíme celú prípravu podujatí bez nároku na honorár.
Aktuálne rozhodnutia a postoje Rady FPU a tiež autoritatívne konanie predstaviteľov ministerstva kultúry nás všetkých nechávajú vo veľkej neistote, takže ešte stále nevieme, či budeme tento rok súťaž realizovať. Snažili sme sa získať financie aj z iných zdrojov, no nie je to také jednoduché.
Sme vo fáze čakania na výsledky grantového podprogramu FPU pre súťaže. Konanie už prakticky pripraveného deviateho ročníka Flautiady sme museli presunúť z tradičného jarného termínu až na jeseň, pretože sa výzvy pre tento rok vypísali podľa môjho názoru veľmi neskoro.
Tak ako každý rok čakáme, či sa na nás usmeje šťastie. Súťaže tohto typu sú, žiaľ, odkázané na podporu z verejných zdrojov, rozličných fondov či nadácií. Tak si len držíme palce a dúfame…