Hudba v Pezinku v znamení Figuša-Bystrého a Faurého

5. 9. 2025

Pezinok, Dolný kostol

Hudba v   Pezinku

Paolo Vuono, Martin Ruman, Andrej Gál, Peter Javorka

Figuš-Bystrý – Fauré 

10. ročník cyklu Hudba v Pezinku sa začal výnimočne, výstižne ilustrujúc úroveň pezinskej koncertnej série s   prostým názvom, no s ambíciami a   kvalitou, ktoré by bez najmenších pochybností obstáli aj v neďalekom hlavnom meste. Dramaturg a organizátor, klavirista Ivan Koska do svojho rodného mesta prinesie každoročne 4–5 komorných koncertov so špičkovými slovenskými interpretmi, pravidelne do repertoáru radiac slovenskú hudbu s dôrazom na diela pezinských rodákov – Suchoňa a Rajtera.

Prvý tohtoročný koncert priniesol koncept, ktorý by si zaslúžil rezonovať v   širšom kontexte. Klavírne kvarteto Es dur op. 48 Viliama Figuša-Bystrého znelo ako pripomienka 150.   výročia skladateľovho narodenia, no jasne vykročilo z   mantinelov úctivej spomienky, pretože obsahovo i   interpretačne prinieslo veľké prekvapenie. Opäť rezonovalo to staré známe, že naše búchanie sa do hrude primálo korešponduje s poznaním vlastnej kultúry, s pestovaním a kultivovaním dedičstva minulosti a elít. Figušovo Klavírne kvarteto – mimochodom, prvé slovenské dielo svojho druhu – upadlo do zabudnutia a   príležitostne sa v   zornom uhle odbornej verejnosti nakrátko zjavilo v 70. rokoch v čase skladateľovej storočnice. Do tlače ho (v revidovanej autorskej verzii) pripravilo až Hudobné centrum v r. 2023 a novodobú premiéru malo len nedávno, 23. 4. v  cykle (Ne)známa hudba v bratislavskom Dome Albrechtovcov so zostavou, ktorá dielo uviedla aj v Pezinku. 

Figušova hudba tu znie reprezentatívne, poslucháčsky atraktívne a   interpretom ponúka plnohodnotné možnosti realizovať sa v komornom žánri. Skladateľ  hýri náladami, prináša pre žáner typické rôznorodé hráčske interakcie, faktúry, ale najmä bohatosť a krásu melodickej invencie, ktorá poslucháča pri hľadaní paralel s veľkými menami bude zvádzať k porovnávaniu možno raz so Schumannom, inokedy s Dvořákom, no nakoniec ho bezpečne privedie práve k   slovenským žriedlam.

Čo viac si priať? Hrajme a počúvajme Figušovo Klavírne kvarteto, strácajme komplexy menejcennosti a tešme sa z krásy jeho hudby. Porovnávania s   Faurého harmonicky i skladateľskou poetikou odvážnejším Klavírnym kvartetom, ktoré zaznelo následne, sú zbytočné a zradné. Áno, Figušova hudba pri hľadaní jej pozície na pomyselnom „meradle“ vývoja či nejakej progresívnosti bude pôsobiť „neaktuálnejšie“. Ale to je už iná téma, ktorá sa nedá komentovať bez vnímania historicko-politických kontextov, a priznajme si, že v koncertnej sále či v slúchadlách napokon aj tak rozhoduje zážitok. V ten večer k nemu prispeli aj všetci interpreti v pezinskom Dolnom kostole. Obe diela – raritný Figuš-Bystrý i známejší, no u nás aj tak takmer nehraný Fauré (napriek neopakovateľnému pôvabu) –, zneli v poctivej súhre, intonácii, ale najmä vrúcne a s dramaturgickým ťahom. Okrem klaviristu Petra Javorku, na ktorom bol prirodzený nápor, veľmi príjemne prekvapil huslista Paolo Vuono, aktuálne vedúci sekcie druhých huslí v orchestri SND (sic!).

Dúfajme, že vynaloženú námahu pri naštudovaní oboch diel bude môcť táto zostava ešte veľakrát zužitkovať. Zaslúžia si to autori, hudobníci, ale najmä poslucháči.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 09/2025.)