Hudba ako umenie patternov

Hudba švajčiarskeho klaviristu, skladateľa a producenta NIKA BÄRTSCHA, ktorá je eklektickým mixom súčasnej klasickej hudby, jazzu a funku, spája emócie s vedou. Dôležitou zložkou jeho kompozícií je minimalistická repetitívnosť a extatičnosť odkazujúca na východné filozofie.  V rozhovore po jeho aprílovom sólovom koncerte v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave sme sa dozvedeli aj to, aký má súvis japonské bojové umenie s európskou identitou, či aká je spolupráca s renomovaným producentom Manfredom Eicherom.

Kedy ste prišli prvýkrát do kontaktu s hrou na hudobnom nástroji?

Už ako malý chlapec som rád búchal na rôzne predmety v našej domácnosti. A potom mi mama dovolila aby som od siedmich rokov začal chodiť na hodiny bicích nástrojov. To viedlo o dva roky neskôr k hraniu na klavíri u súkromného učiteľa, pretože skôr než klasickú hudbu som vtedy chcel hrať rytmickú hudbu, ako boogie-woogie, blues či jazz, a môj učiteľ bol v tomto veľmi dobrý. Už ako 8-ročného ma priviedol k improvizácii a komponovaniu.

Časťou učebného procesu hudobníka je proces počúvania. Kto vás v tom ovplyvnil na začiatku a aká hudba alebo umelec vás ovplyvňuje dnes?

Ešte stále počúvam iných hráčov. Keď som bol dieťa, počúval som rôzne žánre. Moji rodičia však počúvali všetko možné, nielen klasickú hudbu či jazz. To otvorilo moju myseľ pre rôzne druhy hudby. O niečo neskôr som ako tínedžer začal počúvať hlavne jazzových klaviristov, napríklad Chicka Coreu. Dosť veľa som sa však naučil z počúvania Gershwina i klasickej hudby. Začal som sa venovať Bartókovi a Stravinskému, novej klasickej hudbe, takže ovplyvnila ma naozaj veľmi rôznorodá hudba. Dodnes počúvam mnohých hudobníkov a spevákov. Napríklad teraz Salifa Keitu, známeho speváka z Mali. Je zaujímavé inšpirovať sa jeho spôsobom spevu pri hre na klavíri. Takže sa učím nielen od klaviristov, ale aj od spevákov a iných inštrumentalistov.

To znie veľmi zaujímavo a je to počuť na vašom hraní...

Presne. Človek začne hrať inak, keď v duchu počuje iné nástroje.

Máte naozaj veľmi osobitý zvuk. Hlásite sa aj k inšpirácii japonským umením. Kedy vstúpila do vášho života?

Od detstva som mal rád japonské maľby. Ani neviem prečo. Keď som bol tínedžer, začal som pozerať filmy Akira Kurosawu, ale aj manga a anime filmy,  veľa čítať a trénovať bojové umenie Aikido, pochádzajúce z Japonska. Neskôr, ako dvadsiatnik, som sa rozhodol navštíviť Japonsko a študovať hudbu, bojové umenia a meditáciu priamo tam. Pre mňa to bolo veľmi dôležité obdobie. Stále sa do Japonska vraciam, pokračujem v cvičení bojových umení a v zenovej meditácii. Tradičná japonská hudba je veľmi zaujímavá. Je perkusívna, obsahuje veľa bubnovania... 

Ako to funguje s vašou európskou identitou?

Nuž, to je dobrá otázka. Myslím si, že každý má tri úrovne. Prvá je veľmi osobná – to, čo nás inšpiruje, čo máme radi, k čomu máme afinitu. Druhou je kultúrna úroveň – to, čo počúvate, ako rastiete a akou rečou hovoríte. Napríklad keď som mal osem rokov, v roku 1979, odcestovali sme s rodičmi do Rumunska. Počuli sme tam veľa ľudovej hudby. Takže kultúrnym backgroundom je nielen to, čo počúvate, ale aj to, čo počúvajú vaši rodičia či vaši priatelia. Ako dospievate. A je tu ešte tretia univerzálna úroveň, niečo, k čomu sa všetci môžeme pripojiť, napríklad cvičenie bojových umení - všetci sa mu dokážeme prispôsobiť, nemusíme byť Japoncami. Takže k našej identite sa pridávajú osobné afinity. Ja napríklad vôbec netuším, prečo sa mi bubnovanie páčilo už ako dieťaťu... 

Mali ste rád rytmus...

Afinita k rytmu je niečo veľmi osobné ale aj veľmi univerzálne, pretože každý má vzťah k hudbe postavenej na rytme.

Vašu hudobnú produkciu ste vydávali od roku 2001 vo vlastnom vydavateľstve Ronin Rhythm Records, v roku 2006 ste sa stali umelcom pod záštitou ECM. V čom sú výhody spolupráce s Manfredom Eicherom v porovnaní s vedením vlastnej produkčnej firmy?

Najzaujímavejšiu vecou na produkcii s Manfredom Eicherom je to, že je ozajstným hudobným producentom. Orientuje sa v klasickej hudbe, jazze a v improvizovanej hudbe, je taký skúsený, že pre kapelu a pre mňa bolo veľmi inšpirujúce učiť sa od neho. Pri nahrávaní je vždy prítomný, počúva a poskytuje spätnú väzbu. Človek s takými poslucháčskymi skúsenosťami, citom pre hudobnú dramaturgiu a zmyslom pre „flow“ je vzácny. Nahrávacie frekvencie v ECM boli vždy inšpiratívne, svieže a veľa nás naučili. Ako začínajúci umelec potrebujete spoznať skvelých ľudí, ktorí vás posunú ďalej. ECM je najväčšou nezávislou produkčnou spoločnosťou na svete. Ľudia z vydavateľstva sú skúsení a ich práca je postavená na celosvetovo fungujúcej produkčnej a distribučnej sieti, čo je pre mňa veľmi dôležité. 

Keďže som chcel vlastniť práva na moje staré nahrávky a podporovať začínajúce kapely, založil som svoje vlastné vydavateľstvo. Bol to nápad, ako pomôcť hudobníkom a vybudovať komunitu. Naše nahrávky však mali úspech, firma začala rásť a bolo v tom zainteresovaných čím ďalej, tým viacej umelcov. Samozrejme, aj ja som z toho dosť profitoval...

Neprevalcovalo vás to tak trochu?

Áno, bolo to náročné, pretože jedna vec je, keď máte malé nezávislé hudobné vydavateľstvo, a iná, keď s ním máte úspech. Vtedy musíte už naozaj začať pracovať. Ešte stále sme malá firma, ale rýchlo sa vo všetkom profesionalizujeme. Som veľmi rád tým, kto pomáha uskutočňovať projekty iných hudobníkov. Takže dôležité je, že sa moje vydavateľstvo netýka len mňa alebo hlavne mňa, ale našej hudobnej komunity. 

Dlhšiu dobu spolupracujete s úzkym okruhom spoluhráčov, čo sa prejavuje na zohratosti a v konečnom dôsledku aj na prísnej koncepčnosti vašej hudby. Máte v nej ešte priestor na improvizáciu? Aký je pomer medzi aranžmánmi a improvizáciami vo vašich skladbách?

Veľa improvizujeme, ale naše improvizácie sú postavené na jasných pravidlách. Náš prístup, presne ako na dnešnom koncerte, je postavený na „modulárnom systéme“, v ktorom je veľa rytmov, patternov a komponovaných partov. Tie sa učíme naspamäť a dobre ich poznáme. Hráme ich už roky v rovnakom obsadení, takže aj improvizovať dokážeme na veľmi vysokej úrovni. Zvonku sa nedá posúdiť, čo je kompozícia a čo improvizácia, na čom sa zhodneme v danom momente a čo je v notách. Naším cieľom je, aby nebolo počuť, či je niečo improvizované alebo napísané. 

Vaša hudba je zložená z patternov hraných v groovoch. Použitie viacerých vrstiev rytmických patternov znie ako spojenie hudby a matematiky. Stuart Nicholson, britský publicista a jazzový kritik, raz o vašej hudbe povedal: „Matematika je veda patternov, hudba je umenie patternov.“ Je vo vašich kompozíciách priestor aj na prácu s hudobným podvedomím?

Áno, to, čo Stuart povedal v dokumentárnom filme o našej hudbe, je pravda. Ide skutočne o umenie patternov, čo je podstatou nielen hudby, ale umenia ako takého. Človek niekedy považuje matematiku za veľmi abstraktnú...

Hudba je tiež abstraktná...

Obe disciplíny – hudba aj matematika – sú  abstraktné a zároveň veľmi reálne, zmyslové, objavujú sa v každodennom živote ako priestor, rytmus, dramaturgia či spôsob organizovanosti. Páči sa mi, že to povedal práve on, pretože Stuart nie je suchý matematik ale vnímavý, vášnivý človek. Vo svojich článkoch približuje matematiku obyčajným ľuďom.   Chce, aby matematika ľudí inšpirovala. To je vec, v ktorej si navzájom dobre rozumieme, pretože Stuart chápe, na čom pracujeme. Nehráme strnulú abstraktnú hudbu, ale jasnú patternovú hudbu. Tá, napriek tomu, že znie veľmi prirodzene, zmyselne a jednoducho, vytvorí niečo komplexné.

Ako by ste opísali rozdiel v hraní s vašou kapelou Ronin a sólovým konceptom? Na čo sa sústredíte, keď hráte sólové koncerty? 

Potrebujem jedno aj druhé. Keď hrám sólovo, niekedy počujem kapelu, a keď hrám s kapelou, profitujem zo svojej sólovej hry. Na hraní s Roninom je skvelé nielen to, že hráte s niekým iným, ale aj to, že ho môžete sprevádzať, že ste tam pre niekoho iného. Keď hrám sólovo,  snažím sa vytvoriť dialóg so samým sebou, nástrojom, priestorom a s ľuďmi, ktorí ma počúvajú. Aj v sólovom hraní mi ide o zachovanie kvality, ktorá vzniká pri komunikácii s kapelou.

Myslím si, že v tom ste úspešný. Na vašom koncerte mi iní hudobníci nechýbali a veľmi som si to užila...

Ďakujem.