Hudba ako príbeh (alebo Zabudnime na „výchováky“)
Bratislavský chlapčenský zbor ho sprevádza už od detstva. Dnes v ňom pôsobí ako dirigent a prostredníctvom projektu Príbeh hudby hľadá nové cesty, ako približovať klasickú hudbu mladému publiku. O zbore, dirigovaní aj o tom, prečo by sme mali zabudnúť na pojem „výchovný koncert“, sme sa rozprávali s GABRIELOM ROVŇÁKOM.
Bratislavský chlapčenský zbor (BChZ) píše svoj príbeh od roku 1982, keď ho založila a začala viesť tvoja mama Magdaléna Rovňáková, najprv pod názvom Chlapčenský filharmonický zbor. Ako dieťa si bol šesť rokov jeho súčasťou. Bolo tvoje štúdium hudby a dirigovania prirodzeným vyústením dlhoročného „plávania“ v zborových vodách?
Prostredie formuje človeka a ja som toho živým príkladom. Hudba si ma s každým koncertom a každou skúškou získavala čoraz viac. Primerane veku som postupne objavoval jej hĺbku a v mojom živote sa stala nenahraditeľnou. Veľkú podporu som mal v rodinnom prostredí, vzormi mi boli starší chlapci v zbore i koncertní umelci, s ktorými som často stál na jednom pódiu. Silným impulzom bol pre mňa aj dirigent Ondrej Lenárd, s ktorým sme počas môjho aktívneho členstva v zbore často spolupracovali a zároveň ma prijal za svojho súkromného žiaka.
Aký bol pre teba návrat na Slovensko po štúdiu v Brne? Predsa len, absolventi VŠMU si počas rokov štúdia prirodzene budujú sieť kontaktov, zakladajú rôzne zoskupenia a stávajú sa súčasťou koncertného i festivalového života na Slovensku.
Svoje štúdium v Brne som nikdy nevnímal ako odchod zo Slovenska. Ešte počas štúdia na JAMU som v oblasti zborového umenia spolupracoval s BChZ, takže som so slovenskou hudobnou scénou zostával v neustálom kontakte.
Náročnejšie to bolo s dirigovaním orchestra – tam som si po skončení školy musel vyšliapať vlastnú cestu úplne od začiatku. Na jej počiatku stála Štátna filharmónia Košice, ktorej vďačím za dôveru i za svoju prvú „symfonickú“ príležitosť na Slovensku.
Brno navyše odjakživa priťahovalo množstvo mladých ľudí zo Slovenska. Veľa ich tam študovalo už za mojich čias a tento trend pretrváva aj v súčasnosti, vďaka čomu stretávam bývalých spolužiakov takmer v každom profesionálnom orchestri na Slovensku.
Som rád, že som zároveň absolventom bratislavského Konzervatória, ktoré mi dalo nielen odborný základ, ale aj priateľstvá s hudobníkmi, trvajúce dodnes.
Obdobie 70. – 80. rokov minulého storočia prinieslo výrazný rozvoj detského zborového spevu. Vzniklo množstvo zborov a pre niektoré deti predstavovali zahraničné vystúpenia jednu z mála možností cestovať do zahraničia. Ako vnímaš toto obdobie dnes?
Ani benefit podpory a rozvoja speváckych zborov neprekryje hrôzy a neslobodu počas minulého režimu na Slovensku. Je pravda, že práve v tomto období vznikli viaceré dnešné tradičné detské zbory – štát vtedy zborovému spevu venoval systematickú pozornosť, pretože ho vnímal aj ako nástroj kultúrnej výchovy. Pre mnohé deti išlo o jednu z mála legálnych ciest, ako sa dostať za hranice, keďže bežné cestovanie na Západ bolo pre občanov mimoriadne zložité a podliehalo dôkladnej byrokratickej kontrole.
Dnes sa na toto obdobie snažím pozerať s odstupom. Oceňujem, že vtedy existovala silná zborová tradícia, na ktorej mnohé z dnešných telies stále stavajú, ale nechcem ju romantizovať.
Mám radosť, že Bratislavský chlapčenský zbor vznikol pre potreby Slovenskej filharmónie, a tak sa venoval vokálno-inštrumentálnej symfonickej tvorbe. Iste aj vďaka šikovnosti mojej mamy bol mimo kultúrnych podujatí, ktoré boli dominantne politické. Slobodu a možnosť cestovať a spievať bez politických podmienok považujem za hodnotu, ktorú si dnešné deti neuvedomujú – a je preto potrebné im pripomínať, že sloboda nie je a ani nebude samozrejmosťou.
Ako s odstupom času hodnotíš kovidové obdobie? Do akej miery poznačilo fungovanie vášho zboru?
Pandémia poznačila celý zbor ako inštitúciu a veľmi silno zasiahla aj do života našich zboristov, ktorých pôsobenie má pre mutáciu hlasu len obmedzené časové trvanie. Prišli sme o skvelých sólistov, ktorých kariéra bola pred pandémiou práve v rozpuku. Chlapci boli nešťastní a z týždňa na týždeň čakali, kedy už budú môcť opäť spievať. No skôr, ako sa mohli vrátiť na koncertné pódiá, zastihla ich mutácia.
Počas pandémie sme dočasne zmenili aj repertoár. Prostredníctvom internetu sme nacvičovali spirituály či aranžmány ľudových piesní, aby sme do rodín našich spevákov priniesli trochu veselšiu náladu. Náročné to bolo aj pre nás, pedagógov – od obeda do večera sme sedeli pri počítači a pracovali s chlapcami vo dvojiciach. Za týždeň sme takto dokázali „otočiť“ celý zbor. Trvalo potom ešte niekoľko rokov, kým sme sa z dôsledkov pandémie zotavili a vrátili sa do plnej sily.
Mať dieťa v takto aktívnom zbore si určite vyžaduje veľa času a obetavosti aj zo strany rodičov. Čo sa zmenilo za roky existencie zboru? Vnímajú dnes rodičia členstvo svojho dieťaťa v BChZ aj ako určitú prestíž? Vážia si túto príležitosť?
Je pre mňa ťažké vyjadriť sa za rodičov. Môžem azda len podčiarknuť, že vzťah medzi rodičmi a pedagógmi BChZ je veľmi profesionálny, no zároveň ľudský s nevyhnutnou mierou vzájomného rešpektu. Uvedomujeme si, že spievať v našom zbore je časovo náročné, no ponúkame zato kolektív, ktorý je bezpečný, prijímajúci a zároveň funguje pod špičkovým vedením v prospech rozvoja talentu i osobnosti mladého človeka.
Aj ja si dnes – ako rodič jedného z našich spevákov – uvedomujem, že náročná časová logistika sa mi jedného dňa vráti v podobe vzdelaného mladého muža, ktorý sa vo svete nestratí.
Ak by malo byť odpoveďou na otázku číslo, tak môžem konštatovať, že každoročne sa do nášho zboru hlási približne 100 chlapcov, z ktorých vezmeme dvadsať. Z tohto pohľadu vnímame veľmi pozitívne záujem rodičov o vzdelávanie detí práve u nás.
Ako vlastne vznikol Príbeh hudby?
Príbeh hudby je cyklus koncertov pre mladých ľudí, ktorý realizujem v spolupráci s naším zborom a symfonickými orchestrami na Slovensku. Vznikol v Košiciach v roku 2013. Po prvej koncertnej spolupráci so Štátnou filharmóniou Košice sme sa s jej vtedajším riaditeľom Júliusom Kleinom rozprávali o možnostiach ďalšej spolupráce. Navrhol som moderovaný koncert pre mladých ľudí a táto myšlienka ho oslovila.
Vyrastal som na koncertoch Leonarda Bernsteina a veľmi som túžil priniesť podobný formát aj na Slovensko. Zelenú tak dostala aj moja tajná záľuba v herectve, ktorú som mohol prepojiť s profesionálne vyštudovaným dirigovaním.
Príbeh hudby sa neskôr rozšíril na celé Slovensko aj vďaka spolupráci so Štátnym komorným orchestrom Žilina, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Slovenským národným divadlom a Slovenskou filharmóniou. Od roku 2018 prinášame raz ročne jeden z koncertov Príbehu hudby aj do škôl po celom Slovensku prostredníctvom audiovizuálnych televíznych a internetových prenosov.
V minulosti deti navštevovali tzv. výchovné koncerty. Dnes existuje viacero možností i typov akcií, ktoré chcú prebudiť záujem najmladšej generácie o hudbu. Čo robí podľa teba koncert výchovným?
Výchovný koncert robí výchovným paradoxne práve to, keď výchovným nie je – aspoň na prvý pohľad. Deti sa ešte nepodarilo vychovať tak, že im niekto oznámil svoj zámer vychovávať ich. Príbeh hudby preto koncipujeme ako koncert pre mladých ľudí, rozhodne nie ako výchovný koncert. Dokonca si myslím, že pojem „výchovný koncert“ by sme už mali zo svojho slovníka vymazať a sústrediť sa radšej na konkrétny obsah a dramaturgiu, ktoré rozvíjajú vzťah mladého človeka k hudbe.
Aké sú podľa teba kritériá na tvorbu úspešného koncertu pre dnešné mladé publikum?
Je ich niekoľko a musia sa stretnúť v správnej konštelácii, pretože jedno bez druhého nebude fungovať.
Hudobná dramaturgia musí byť veľmi citlivo pripravená so zreteľom na konkrétnu cieľovú skupinu a zámer koncertu. S ňou idú ruka v ruke aj jeho správna dĺžka a výber interpretov, ktorí majú dar osloviť deti. Občas polovážne hovorím, že pre deti musíme hrať a spievať s ešte väčším nasadením ako pre dospelých. Ak si to orchestrálni hráči, sólisti i zboristi uvedomia, máme šancu zaujať. Aj dospelých sólistov preto vyberám podľa toho, či dokážu mladému publiku odovzdať potrebnú energiu. Deti v publiku nikdy neodpustia absenciu nasadenia zo strany účinkujúcich; na takýto stav reagujú nezáujmom o dianie.
Úspešný koncert si zároveň vyžaduje neustály kontakt s cieľovou skupinou, vnímať, ako sa v čase menia jej preferencie a záujmy a podľa toho dramaturgiu priebežne upravovať. Veľmi užitočná je preto pravidelná spätná väzba od učiteľov i priamo od mladých poslucháčov.
Koncerty Príbehu hudby v roku 2026 sú už iné ako tie, ktoré sme pripravovali v roku 2013. Medzitým sa totiž skrátil čas, počas ktorého deti dokážu udržať pozornosť. Kým v roku 2013 dokázali bez problémov vnímať pomalšiu skladbu aj v závere koncertu, dnes by bolo jej zaradenie na rovnaké miesto dramaturgicky riskantnejšie. Niektoré skladby mierne skracujeme a dlhšie hudobné ukážky presúvame skôr do úvodných častí programu. Príbeh hudby nevysielame tak často, aby sme tento trend dokázali zvrátiť, preto sa mu musíme prispôsobiť a pracovať s ním čo najlepšie v prospech koncertu.
Scenár je teda základom úspechu...
Áno, scenárista a hudobný dramaturg nastavujú správny temporytmus koncertu – striedanie hudby, slova, vizuálnych impulzov, prípadne jednoduchého pohybu, aby deti neboli len pasívnymi poslucháčmi. Kvalitný scenár pracuje aj s humorom a zveličovaním, ale jasne oddeľuje vtip od faktu, aby si deti odniesli neskreslené informácie.
Aká má byť podľa teba osobnosť moderátora výchovných koncertov pre deti?
Moderátor, teda sprievodca koncertmi pre mladých ľudí, by mal byť hlboko zorientovaný v téme, ktorú prináša, aby mohol deťom vyabstrahovať tie najdôležitejšie informácie spôsobom, ktorý je im blízky a pochopiteľný.
Hudba je vo svojej podstate zložitý „mechanizmus“. Úlohou moderátora nie je rozobrať ho dopodrobna, ale poukázať na kľúčové súčiastky, ktorých znalosť je potrebná na počúvanie hudby. Ak sa mu navyše svojím zanietením a pozitívnym prístupom podarí vzbudiť u detí záujem, aby samostatne či pod dohľadom pedagóga ďalej tieto štruktúry odhaľovali, to je ten najväčší úspech. Sám sa o to na koncertoch Príbeh hudby pokúšam.
Nedostižný v tomto smere bol spomínaný Bernstein, ktorý vďaka úžasnému osobnému vkladu podnietil ku štúdiu hudby azda milióny detí na celom svete prostredníctvom svojho televízneho cyklu.
V neposlednom rade je veľkou výhodou moderátora znalosť psychológie a jednotlivých vývinových štádií detí a mladých ľudí. Ak scenár interpretuje spôsobom, ktorý rešpektuje dôstojnosť a postavenie dieťaťa, vzniká unikátne partnerstvo, na ktorého základe sa prehlbuje vzájomná dôvera. Odmenou za ňu býva zvedavosť a s ňou spojená túžba objavovať.
Ako vnímaš interaktivitu s publikom počas koncertov? Možností, ako mladých poslucháčov vtiahnuť do diania, je určite veľa. Odvážiš sa ako moderátor osloviť úplne neznáme dieťa v publiku a zapojiť ho priamo do koncertu?
Interaktívne vstupy sú na koncertoch pre mladých ľudí nesmierne dôležité a bývajú publikom veľmi pozitívne prijímané. Dávajú mu príležitosť byť organickou súčasťou koncertu a zmierňujú pocit, že umenie je nedostupné a patrí len elite.
Umenie je tu pre každého a možnosť podieľať sa na ňom priamo so špičkovými umelcami je toho dôkazom. Interaktívne prvky zároveň aktivizujú kognitívne funkcie – pozornosť, pamäť, predstavivosť, vďaka čomu mladí ľudia intenzívnejšie vnímajú obsah koncertu. Využívam ich pomerne často. Správne načasovanie interaktívnych vstupov dokáže udržiavať koncentráciu detí a vytvoriť skutočne silný zážitok z koncertu.
Na koncerte niekedy vyvolávam aj neznáme dieťa, ale iba v prípade a spôsobom, ktorý sa negatívne nedotkne jeho dôstojnosti a rešpektuje, že dieťa nie je znalé odbornej problematiky. Skôr teda plní funkciu objaviteľa, do ktorého sa môžu naprojektovať deti v publiku.
Mne osobne sa páčilo, že sme sa na vianočný koncert Príbehu hudby mohli pripraviť už vopred. Poslal si nám koledu, ktorú sme s deťmi v škole nacvičili a potom ju mohli zaspievať spolu s BChZ a orchestrom. Deti majú veľmi rady, keď sa môžu zapojiť do niečoho, čo dobre poznajú...
V tej chvíli sa stávajú jednými z nás – účinkujúcimi. Aj ich vystúpeniu totiž predchádzala príprava a teraz môžu sebe i ostatným ukázať, čo sa naučili. Tento spôsob zapojenia zatiaľ nevyužívam často, no od pedagógov naň dostávam veľmi pozitívne ohlasy, takže sa k nemu určite opäť vrátim.
Pre mnohé deti je Príbeh hudby prvým kontaktom s klasickou hudbou. Pri streamovanom koncerte ho navyše zažívajú v bezpečnom a známom prostredí svojej triedy. Verím, že niektoré z nich osloví natoľko, že nabudúce dostanú chuť prísť za hudbou priamo do koncertnej sály.
Vstupné pre žiakov škôl na koncerty Príbehu hudby je priam symbolické, aby si ho mohlo dovoliť čo najviac detí z rôznych rodín. Ako je to s financovaním Príbehu hudby?
Financovanie Príbehu hudby je zložitá kapitola a som nesmierne rád, že ju nepíšem sám. Základným pilierom sú symfonické orchestre, ktoré si dnes Príbeh hudby objednávajú a zaraďujú tento koncert do svojich koncertných cyklov.
Jeden koncert ročne však vysielame a jeho realizácia je taká náročná, že ho nefinancuje len jedna inštitúcia. Okrem symfonických orchestrov a Slovenskej televízie nám pomáha podpora ľudí, ktorí vnímajú šírenie umenia a vzdelania medzi deťmi na celom Slovensku za svoju inštitucionálnu či osobnú prioritu.
Týchto partnerov nachádzame vo Fonde na podporu umenia, Nadácii VÚB, v Mecenášskom klube SING!, ale aj v darcoch poukazujúcich 2 % zo zaplatenej dane, ktorí svojou podporou prispievajú na tento projekt.
Zároveň chcem vyzdvihnúť množstvo excelentných umelcov – hostí nášho koncertu, ktorí sú ochotní znížiť svoje honorárové požiadavky tak, aby sme mohli koncert sprístupniť skutočne všetkým deťom. Všetci sa teda maximálne snažíme, aby koncert Príbeh hudby zaznel aj „o rok“.
Je náročné byť manažérom, scenáristom, dirigentom, moderátorom a v neposlednom rade aj psychológom v jednej osobe?
Zo začiatku som mal obrovskú radosť z tejto kumulácie funkcií a nesmierne ma bavilo, že to všetko zvládam. Dnes sa snažím o únik z neumeleckých pozícií a hľadám odborníkov na jednotlivé oblasti, a to v prospech ďalšieho rozvoja projektu.
Popri práci mám skvelú rodinu a je mi ľúto, že nás oberám o spoločný čas, keď napríklad po nociach píšem žiadosti o granty, zháňam zvukárov alebo vybavujem miesto na pristavenie prenosového voza, okrem toho komunikujem so školami a riešim rôzne organizačné otázky.
Hoci mi vo všetkom pomáha moja mama, je toho objektívne veľa a verím, že nájdem ďalšieho spoľahlivého člena nášho tímu, ktorého bude práca pre deti baviť rovnako ako nás.
Čo vás čaká najbližšie mesiace?
Počas našej 45. sezóny sa zbor pripravuje na koncertné cesty do Nemecka, Švajčiarska, Českej republiky a do USA. Na Slovensku sa predstavíme v premiére baletu Luskáčik a opery Mefistofeles, ktoré budú uvedené v Slovenskom národnom divadle.
Na Vianoce nás čaká pokračovanie spolupráce so Slovenskou filharmóniou v projekte Vianočných koncertov – tento rok so Slovenským komorným orchestrom.
V projekte Príbeh hudby zaznie pravdepodobne až päť koncertov. Tri sa uskutočnia v Košiciach a po jednom v Bratislave a v Žiline. Začiatkom októbra nás čaká ten bratislavský, venovaný 100. výročiu rozhlasového vysielania na Slovensku. Na pódiu sa spoločne predstaví Detský a dievčenský zbor Slovenského rozhlasu a Bratislavský chlapčenský zbor, spolu so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a deťmi z Detskej dramatickej rozhlasovej družiny a Školy Ludus. Veľmi sa tešíme na našich fanúšikov doma i v zahraničí.