Horáková a Nonova Lontananza vo Dvorane

9. 10. 2025

Bratislava, Dvorana VŠMU

Hudba Dneška

Tereza Horáková, Sarah Jedličková

Berger – Nono 

Hudba dneška sa presunula z priestorov Slovenskej národnej galérie (odkiaľ sa v ostatných mesiacoch presunulo všeličo…) a na istý čas zakotvila vo Dvorane. V prípade októbrového koncertu tohto dramaturgicky nekonvenčného cyklu to však malo aj čisto logistické opodstatnenie. Dvorana poskytuje veľkorysejší priestor pre nároky hudby, ktorá zaznela, hoci v prvej polovici pódium patrilo jedinej hudobníčke, v tej druhej iba dvom.

V zásade išlo o husľový recitál, no nevšedný výberom programu, spôsobom jeho realizácie a napokon aj úrovňou interpretačnej kvality. Mladá česká huslistka Tereza Horáková sa s odvahou pustila do neľahkého materiálu Konvergencií I pre husle sólo od Romana Bergera, stojac osamotená uprostred takmer úplne tmavej sály, obkolesená húštinou notových pultov, stojanov s mikrofónmi a reproduktormi, s tvárou matne osvetlenou umelým svetlom z tabletu. Bolo to dokonalé percepčné prostredie pre intenzívnu 20-minútovú púť intervalmi a rétorickými gestami, takými príznačnými pre osobný rukopis Romana Bergera. Neprekážalo, že išlo dlho o asketický jednohlas; naopak, nekompromisná lineárnosť podnecovala k absolútnej koncentrácii.

Mimoriadne koncentrovaná bola aj samotná interpretka. Bolo zaujímavé, že sa takmer zriekla onoho východoeurópskeho expresívneho vibrata a prakticky všetok výraz modelovala prácou pravej ruky. Keď skladateľ dovolil do svojho jednohlasu vstúpiť aj ďalším prvkom, zapôsobilo to ako „preklopenie“ do ďalšej dimenzie, z dvojrozmernej hudby bola zrazu trojrozmerná; ľadovo presné oktávy rezali ako skalpel, bartókovské pizzicata bodali ako séria výkričníkov… Už po tomto zážitku takmer akoby na prahu zmeneného stavu vedomia by som mohol zo sály odísť s pocitom dokonalého uspokojenia, zďaleka to nebolo všetko.

Osem pultov, mikrofóny a osem elipsovito rozostavených reproduktorov čakalo na svoju chvíľu v druhej časti večera, keď sa k huslistke pridala ďalšia mladá performerka, Sarah Jedličková, ktorá sa posadila za stôl s elektronikou, aby spoločne predviedli svoju podobu La lontananza nostalgica utopica futura Luigiho Nona. Jedna z posledných kompozícií talianskeho avantgardistu je nekonečným „work in progress“, skladbou bez ustálenej finálnej podoby, vyskladanou z naživo hraných notovaných úryvkov pre sólové husle a zmixovaných úryvkov improvizácií Gidona Kremera, znejúcich zo záznamu prostredníctvom osemkanálovej ozvučovacej aparatúry.

Živý interpret sa pohybuje medzi ôsmimi stojanmi, hľadá svoju cestu medzi notovanými úsekmi, synchronizácia s reprodukovaným materiálom je viac-menej ponechaná na náhodu, podobne ako dĺžka páuz, potrebných na presun medzi jednotlivými zastaveniami na ceste. Je to problematická koncepcia, s ktorou autor samotný nebol nikdy úplne spokojný a neustále hľadal nové možnosti jej usporiadania. Na druhej strane, značná časť zodpovednosti za výsledok je tu ponechaná na interpretoch – a pri mene Gidon Kremer je to aj pochopiteľné. Čo však nasledujúce generácie huslistov? Tereza Horáková bola vynikajúcou sprievodkyňou po tejto zauzlenej ceste s mnohými odbočkami a netušenými záhybmi; z miery ju nevyviedla ani symbolická prítomnosť giganta husľovej hry 20. storočia, jeho charakteristická expresivita aj figurácie, ktoré sa stali ikonickými (Fratres...?), ani to, že nie všetky stopy záznamu sa spustili tak, ako by si jej spoluhráčka predstavovala. V závere ostalo ono neprerušované trojčiarkované g (Fibrilácia? Exitus pacienta?), s ktorým huslistka obradne odkráčala z priestoru hracej plochy, „rozlúčkovo“, à la Haydn. Bola to pamätná chvíľa koncertu, na ktorý nik z prítomných tak skoro nezabudne.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 11/2025.)