Hodnotenie opernej sezóny 2022/2023
1. Čo vnímate ako najvýznamnejší počin uplynulej opernej sezóny na Slovensku?
2. Čo považujete za najväčšie sklamanie uplynulej sezóny na Slovensku?
3. Ktorá réžia premiérovanej opernej inscenácie na Slovensku vás obzvlášť zaujala?
4. Ktoré hudobné naštudovanie opernej premiéry na Slovensku by ste radi vyzdvihli?
5. Na ktorý mužský a ženský spevácky výkon v inscenácii na Slovensku by ste radi poukázali?
6. Ktorá produkcia vás obzvlášť zaujala v zahraničí?
PAVEL UNGER
operný kritik a publicista, člen Slovenského centra
Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov
1. Vychádzajúc z faktu, že pri finančnom poddimenzovaní operných súborov mimo Bratislavy, neistote a zábrane naplniť nimi vytýčené ciele, vyjadrujem obdiv Národnému divadlu v Košiciach a Štátnej opere Banská Bystrica. Boj o prežitie nevzdali a v rámci možného vydali maximum. Opäť priniesli hodnoty, prevyšujúce výsledky prvej scény. Zatiaľ čo Bystričania zredukovali počet premiér, Košičania zvolili kompromis. V poloscénických verziách dramaturgicky mimoriadne prínosných titulov (Szymanowského Kráľ Roger a Donizettiho Anna Bolena) sa umeleckými prostriedkami dokázali vzoprieť nepriazni okolností.
2. Hlavné sklamanie prinieslo riešenie kauzy generálneho riaditeľa SND a s ním súvisiace pokračovanie prevádzkového a umeleckého modelu operného ansámblu. Po odvolaní Mateja Drličku a jeho legitímnom záujme o návrat do funkcie nebolo jasné, či bývalá ministerka kultúry išla cestou výberového konania (čo sa fakticky stalo), alebo priameho oslovenia. Už bizarnosť formy by stačila na pečať tragikomédie. Aby toho nebolo málo, poradný zbor jednohlasne odmietol všetkých konkurentov staronového kandidáta. Mimochodom, dnes jediného spokojného generálneho riaditeľa. Nemenej ma šokovali prospechárske ataky viacerých členov činohry voči operným kolegom z rovnakej, v trojsúborovej forme prekonanej inštitúcie. Umelecké výsledky v Opere, zbabraná Carmen a nekorektne obsadená Maria Stuarda, len zrkadlili stav vo vedení. Zmena bola nevyhnutná a čas azda ukáže, či aj správna.
3. Najvyššiu hodnotu za najmenej peňazí priniesla Opera Národného (do 1. 5. 2023 Štátneho) divadla Košice. Prvé slovenské naštudovanie Szymanowského Kráľa Rogera nepotrebovalo krytie prívlastkom „poloscénické“, pretože tím režiséra Antona Korenčiho (za ideou uvedenia spoločensky angažovaného a k tolerancii vyzývajúceho diela stáli riaditeľ Roland Khern Tóth a dramaturg Stanislav Trnovský) plnohodnotne a so strhujúcim divadelným účinkom odhalil hudobné i textové výzvy predlohy. Pozoruhodný výsledok priniesla aj banskobystrická Štátna opera prvým uvedením Giordanovho Andreu Chéniera na ich scéne v réžii Andrey Hlinkovej.
4. Ak nerátame aktivity Juraja Valčuhu v svetových operných a koncertných domoch, košická opera disponuje aktuálne najvýraznejšou dirigentskou osobnosťou Slovenska Petrom Valentovičom, ktorého Kráľ Roger, ale aj Anna Bolena nasýtili partitúry inšpirujúcou koncepciou, schopnou strhnúť celý ansámbel. Bokom však nenechávam ani Vinicia Kattaha s novátorsky poňatou Čarovnou flautou v tom istom divadle.
5. Považujem za nekorektné vyzdvihnúť dva spevácke výkony, ba nedokázal by som zostaviť ani rebríček desiatich. Našli sa vo všetkých divadlách. Otázkou je, aký je v tejto špičke pomer domácich a zahraničných umelcov. Vidím ho približne pol na pol. Z hľadiska perspektív považujem za relevantnejšie sledovať výsledky VŠMU (vydarená Čarovná flauta) než Operného štúdia SND, ktoré vnímam za daného stavu ako nadbytočný luxus.
6. Netajím, že mojimi srdcovkami sú Rossini Opera Festival a berlínske operné divadlá. A aj napriek tomu, že Straussova Salome v naštudovaní Národného divadla Brno v strhujúcej réžii Davida Radoka s Lindou Ballovou v titulnej role je nesmierne silnou výpoveďou, za vrchol označím čerstvý zážitok. Zrodil sa na Salzburskom festivale v podobe inscenácie Gréckych pašií Bohuslava Martinů. Z tvorivej dielne režiséra dirigenta Maxima Pascala a režiséra Simona Stona vytryskli z partitúry salvy emócií, ktoré bez akcentu na aktualizáciu témy migrantov vyslovovali humanistické a nadčasové posolstvá.
(Recenziu tejto inscenácie prinášame v aktuálnom vydaní Hudobného života na s. 16 – pozn. red.)
MICHAELA MOJŽIŠOVÁ
operná historička, kritička, vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, predsedníčka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov
1. Za udalosť sezóny považujem slovenskú premiéru komickej opery Ľubice Čekovskej Impresario Dotcom – sebavedomého, východoeurópskymi „mindrákmi“ nezaťaženého diela, ktoré bez začervenania obstojí v medzinárodnom kontexte súčasnej opernej tvorby. V speváckom sextete, kde dve tretiny tvorili slovenskí umelci, v 25-člennom ansámble hráčov Orchestra SND aj v dirigentke Emilii Meregagliovej a režisérke Elisabeth Stöplerovej našla Čekovská zvrchovane povolaných tlmočníkov bizarného deja, ktorý je gurmánskym prierezom dejinami opery, ale najmä grotesknou, nie však surovou persiflážou osobnostných nerestí operných interpretov.
2. Výrazne ostrejší šíp vystrelili autorky aj inscenátori Impresaria Dotcom smerom k bezškrupulóznym donorom a bezohľadným manažérom umeleckého života. Tu sa Slovenské národné divadlo ocitlo tak trochu v pozícii trafenej husi. Napriek plnému auditóriu a veľkému úspechu, Čekovskej opera zaznela v uplynulej sezóne jedinýkrát: kto nestihol premiéru, mal smolu. Dôvod sme sa nedozvedeli, no informačná hmla nahráva podozreniu, že vedenie divadla principiálne nedôverovalo schopnosti divákov prijať opus stojaci mimo mainstreamového repertoáru. Možno aj pod tlakom kultúrnej verejnosti sa titul v nasledujúcej sezóne na plagát vracia. Vzhľadom na náročnosť diela budú dve januárové reprízy zákonite obnovenými naštudovaniami, o ekonomickom prístupe sa teda rozhodne nedá hovoriť, a to nielen z pohľadu financií, ale predovšetkým v zmysle mentálnej energie zainteresovaných umelcov.
3. Impresariom Dotcom teda súčasne odpovedám na obe prvé otázky – vnímam ho ako najväčší počin, ale aj najväčšie zlyhanie uplynulej sezóny. Rovnakú inscenáciu uvediem aj pri treťom bode ankety – Stöplerovej vtipná, chvíľami však až mrazivo sarkastická, v detailoch vypracovaná a ako celok úderne pointovaná réžia je podľa môjho názoru tým najlepším, čo sa dalo tento rok na slovenských operných javiskách vidieť. Vo všeobecnosti sa však – napriek hlboko poddimenzovaným rozpočtom – lepšie darilo mimobratislavským divadlám než prvej národnej scéne, pričom titul najambicióznejšieho, vodu na víno premieňajúceho súboru priznávam košickej Opere.
4. Kvalitných hudobných naštudovaní bolo tento rok požehnanejšie než pozoruhodných divadelných koncepcií. I tu hrajú prím Košičania s dvojicou výnimočných, muzikologicky erudovaných, s orchestrom aj spevákmi empaticky zžitých dirigentov, Petrom Valentovičom (Kráľ Roger, Anna Bolena) a Viniciusom Kattahom (Čarovná flauta).
5. Odpoveď na otázku týkajúcu sa najlepšieho interpretačného výkonu sa mi hľadá asi najťažšie – zimomriavky vzbudzujúcich kreácií nebolo v uplynulej sezóne málo. Zrejme najintenzívnejšie mi privodil Peter Mikuláš ako Svätopluk. Napriek tomu, že part rozorvaného panovníka spieva štvrtú dekádu a jeho bas už nemá silu a lesk tridsiatnika, v plnej miere zadosťučinil technickým aj estetickým kritériám vypätého partu. Vzácnou nadstavbou vokálneho výkonu bolo hlboko prežité, neteatrálne herectvo, sledujúce psychogram fyzicky slabnúceho a duševne sa rozkladajúceho hrdinu. V segmente ženských interpretiek ma potešil javiskový návrat Márie Porubčinovej ako apartne dramatickej Maddaleny di Coigny v banskobystrickom Andreovi Chénierovi.
6. Spomedzi zahraničných produkcií vo mne najsilnejšie rezonuje inscenácia opery Johna Adamsa Nixon in China v madridskom Teatro Real – stopercentný koncentrát profesionality vo všetkých umeleckých zložkách, počnúc detailne prepracovanou, ideovo vygradovanou réžiou (John Fulljames) až po – bez výnimky vynikajúce – spevácko‑herecké kreácie typovo ideálnych interpretov.
VLADIMÍR BLAHO
operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov
Sezóna 2022/2023 v slovenských operných divadlách sa mi nehodnotí ľahko. Jednak preto, že mimo SND som videl iba jedinú inscenáciu v Banskej Bystrici a nijakú v Košiciach, jednak vzhľadom na celkovú spoločenskú situáciu nevýhodnú aj pre oblasť kultúry. Mám na mysli štyri katastrofy (kovid, migrácia, zelený údel a vojna), prispievajúce k ďalšiemu finančnému poddimenzovaniu kultúry, ktoré ešte vo väčšej miere možno očakávať v budúcej sezóne.
1. Za pozitívum minulej sezóny pokladám skutočnosť, že slovenské operné divadlá pokračujú v objavovaní hodnôt predverdiovského belcanta (tentoraz v SND a Košiciach), a tiež fakt, že v dramaturgii nejdú celkom v znamení uspokojovania menej náročného diváka a divácke diela kombinujú s dielami 20. a 21. storočia (Svätopluk, Impresario Dotcom, Kráľ Roger), čo, zdá sa, už neplatí pre budúcu sezónu. Z mnou videných inscenácií ani jedna nevojde do dejín opernej interpretácie na Slovensku (azda pri lokálnom posudzovaní to neplatí pre bystrického Andreu Chéniera). Pokiaľ ide o Čekovskej operu, hoci nemám rád, keď sa (klasická) opera chce vyjadrovať k akútnym spoločenským problémom, považujem za mimoriadne závažné, že popri hudobných kvalitách v nej nejde o to ukázať operu s jej konvenciami ako blázninec (ako napísal istý kritik), ale o nastavenie pohľadu obludnej manipulácii v dnešnom svete. Precizovať názor na unikátne dielo umožnia až jeho reprízy…
2. Pozitíva sú však vyvažované aj negatívami. Čekovskej opera mala jediné predstavenie, bratislavská úctyhodná obsadenosť sedadiel (84 %) súvisí zrejme aj s rekordne nízkym počtom predstavení (v niektorých mesiacoch SND nehralo 10 i viac dní po sebe) a blokový systém má aj nevýhody. Rovnako orientácia na hosťujúcich spevákov, pochopiteľná mimo Bratislavy, je v SND na zváženie, keďže len časť hostí je ozajstným prínosom. Prispôsobenie sa fungovania SND svetovému trendu pokladám za vhodné hlavne pre krajiny s rozvinutou opernou tradíciou a vyspelejším publikom. Keby sa bol Ladislav Čavojský dožil poslednej inscenácie Carmen, napísal by, že režisér dielo dokatoval. Nie je dôvod k radosti, ak naše operné predstavenia čoraz častejšie dirigujú talianski dirigenti nie prvej kategórie a slovenských tenoristov by sme spočítali na prstoch jednej ruky. Treba ustrážiť, aby hlavným kritériom nebola návratnosť financií, resp. návštevnosť, ale umelecká úroveň.
3. Z hľadiska režijného pokladám za najlepšiu inscenáciu Polákovho Svätopluka, ktorému sa podarilo prekročiť v nazeraní na dielo úzky národno‑historický rámec akejsi slovenskej Libuše. Z tradičných réžií, Hlinkovej veristická réžia inscenácie Chéniera vyznela adekvátne, kým bratislavskú Stuardu stačilo inscenovať poloscénicky, ako to urobili s Donizettim v Košiciach.
4. Naštudovania najlepšieho slovenského dirigenta Petra Valentoviča som nevidel, ostatní dirigenti neprekročili známku „dobrý“.
5. Z hľadiska speváckych výkonov je obdivuhodné, že v Banskej Bystrici dokázali dvojmo kvalitne obsadiť náročné party Giordanovej opery. Z Bratislavčanov by som vyzdvihol obdivuhodného Svätopluka Petra Mikuláša (hoci na premiére nespieval v ideálnej kondícii) a v Marii Stuarde výkon Terézie Kružliakovej, ktorej chýbala ideálnejšia partnerka v úlohe škótskej kráľovnej. Bez veľkých výkonov bola inscenácia Carmen.
6. V zahraničí som videl len dve inscenácie ND v Ostrave: Tannhäuser a Dalibor. Obe boli veľmi dobre zvládnuté, a to najmä zásluhou zohraného tímu režiséra Nekvasila a scénografa Dvořáka, pričom aj hudobné naštudovania boli kvalitné.
VIERA POLAKOVIČOVÁ
muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov
1. Svätopluk ako dramaturgický čin v modernej inscenačnej podobe. Tím tvorcov vytvoril pod vedením Romana Poláka psychologickú štúdiu aplikovateľnú na ktorékoľvek historické obdobie. Peter Mikuláš, jedinečný Svätopluk ako trpiaci kráľ a milujúci otec v životnej forme. Vynikajúci sólisti s obdivuhodne zrozumiteľnou deklamáciou: Jolana Fogašová, Pavol Remenár, Daniel Čapkovič, Ondrej Šaling, Michaela Kušteková, Monika Fabiánová. Silný výkon dirigenta Martina Leginusa.
2. –
3. –
4. Uvedenie koncertnej verzie 2. dejstva opery Richarda Wagnera Tristan a Izolda v Redute 9. a 10. 3. 2023. Slovenská filharmónia na čele s Jurajom Valčuhom zaplnila časť chýbajúceho repertoáru SND, a to na najvyššej profesionálnej úrovni. V SND odznelo dielo iba v r. 1934, vlani to bolo uvedenie koncertnej verzie v Štátnom divadle v Košiciach. Peter Mikuláš ako Kráľ Marke je jeho stelesnením, vekovo i svojou prirodzenou umeleckou výbavou. S Wagnerom má svoje skúsenosti – spieval kráľa Heinricha, Fasolta, Grófa Hermanna a napokon vo Valkýre Hundinga (pod vedením Valčuhu). Postava je hlboká a pravdivá, a to je Mikulášova sila a jeho doména.
5. Debut Slávky Zámečníkovej v Opere SND ako Paminy v predstavení Mozartovej Čarovnej flauty 11. 3. 2023 v obnovenej inscenácii z r. 2009. Jej prenikavý soprán má krásnu farbu, zvučí celým javiskom, prejav je štýlový, prezrádza dobrú techniku i vzťah k Mozartovi, v ktorom nachádza prirodzené ukotvenie a s láskou sa k nemu vracia. V sólovej árii Ach, ich fühl’s, ale aj vo všetkých duetách a tercetách jej hlas žiaril, spievala i hrala s mimoriadnou ľahkosťou. Peter Mikuláš ako kráľ Svätopluk: životná rola.
6. Viedenská štátna opera uviedla po prvýkrát v histórii operu Claudia Monteverdiho Návrat Odysea do vlasti. Po Korunovácii Poppey a Orfeovi zavŕšil Dom na Ringu zaujímavý dramaturgický zámer. Hral špecializovaný súbor Concentus Musicus pod vedením skvelého španielskeho dirigenta Pabla Heras‑Casada. Pod réžiu sa podpísal Švajčiar Jossi Wieler a nemecko‑taliansky režisér a súčasný šéfdramaturg Viedenskej štátnej opery Sergio Morabito, scénu vytvorila vysoko oceňovaná nemecká výtvarníčka Anna Viebrock. Počas celého deja je scéna v pohybe, moderná a sofistikovaná, nejde však proti hudbe a nie je ani samoúčelná. Na scéne dominuje americká mezzosopranistka Kate Lindsey, ktorá v Korunovácii Poppey stvárnila Neroneho. Preciťuje každú notu, podčiarkuje dynamizmus svojím herectvom a je v každom geste uveriteľná. Odyseom je vynikajúci rakúsky barytonista Georg Nigl, ktorý stvárnil v predošlej opere Orfea.
DITA MARENČINOVÁ
muzikologička, pedagogička, hudobná
kritička a publicistka
(Vyjadrujem sa len k operným inscenáciám Národného divadla Košice)
1. Všetky parametre uvedené v tejto otázke s nevyhnutným dosahom na operné inscenácie všeobecne a konkrétne, tak aj na javisku opery ND Košice, boli všadeprítomné. Vyznačovali sa mimoriadne premyslenou štruktúrou a výrazne ovplyvnili inscenačný výsledok, ktorým bola vysoká umelecká úroveň troch premiérovaných inscenácií: Kráľ Roger, Čarovná flauta, Anna Bolena. Napriek nedostatočnému finančnému pokrytiu ustáli aj najprísnejšie kritériá a vládli jedinečným vysokým umeleckým potenciálom.
2. Udivila ma zmätočná činnosť a konanie Opery SND v Bratislave.
3. Do histórie uplynulej sezóny v Košiciach sa jednoznačne zapísal veľkými písmenami režisér Anton Korenči. Jeho prezieravému zraku činoherného režiséra nechýbal veľký potenciál a empatia k opere. Dokladovali to dve mimoriadne vnorené réžie do opier Kráľ Roger a Anna Bolena. Našli sme v nich veľké pochopenie komplikovaných postáv pre ich filozofiu a rozporuplnosť (Kráľ Roger), ale aj ich pre ich historický rozmer (Anna Bolena). Čo je však u Korenčiho najcennejšie, je jeho hlboká úcta k hudobnému zápisu skladateľa.
4. Určite naštudovanie Szymanowského opery Kráľ Roger súborom Opery ND Košice patrí k najväčším tromfom operných divadiel na Slovensku. Táto progresívna opera poľského skladateľa si konečne našla cestu, a úspešnú, aj k nášmu divákovi, ako i pozitívny ohlas vďaka umeleckému vedeniu, ktoré po opere siahlo, a konečnému skvelému inscenačnému výsledku, ktorý vrelo ocenili aj zahraničné médiá pri vystúpení súboru v Maďarsku.
5. Vynikajúcich speváckych výkonov v košickej Opere ND bolo viac, ani jeden nemožno hodnotiť v nejakom zlom svetle. Požiadavka na jeden výkon je preto ťažký oriešok, uvádzam teda koloratúrnu sopranistku Luciu Kaňkovú. Bez akéhokoľvek speváckeho zaváhania sa predstavila v dvoch závažných úlohách, ktoré si vychutnali diváci v operách Čarovná flauta (Kráľovná noci) a v titulnej postave opery Anna Bolena.
6. –