Henry Purcell Fantazias

Henry Purcell

Fantazias

John Holloway Ensemble

ECM 2023

Nemecké vydavateľstvo prišlo opäť s lahôdkou z hľadiska dramaturgického aj interpretačného. 12 troj- a štvorhlasných Fantázií Henryho Purcella v skutočne zasvätenom podaní súboru Johna Hollowaya prináša nielen poslucháčske potešenie; je možno výzvou, aby sme v našich geografických a kultúrnych podmienkach začali prehodnocovať náš pohľad na hudbu Purcellovej doby. Napriek všetkým integračným úsiliam, napriek bleskovému prenosu informácií a napriek hojnému cestovnému ruchu jeLamanšský prielivstále akousi duchovnou bariérou, filtrujúcou množstvo cenných informácií.

Právom u nás glorifikujeme Johanna Sebastiana Bacha ako najväčšieho majstra kontrapunktu a náročnej polyfónie. Dvanásť Purcellových Fantázií je dôvodom na revíziu ustálených názorov a informácií. Fantázia (alebo fancie, fancy, fansye, fantasy, fantazia, fantazie, phansie...) je reprezentatívnym útvarom anglickej hudby 17. storočia. Samotný názov napovedá o rôznorodosti jej kompozičných dispozícií; dominoval v nej prvok improvizácie a stavba v mnohom závisela od okolností, v akých dielo vznikalo. Záväzné boli len dva faktory: fantázia je dielo rýdzo inštrumentálne a preferuje prísnu kontrapunktickú sadzbu.

Koncom 15. storočia sa fantázia vďaka klávesovým dielam Williama Byrda stala významným žánrom, ktorému venovali pozornosť mnohí autori. Za všetkých spomeňme 24 fantázií – suít Johna Copraria, fantázie Williama Lawesa, Johna Jenkinsa, Matthewa Locka. A práve Matthewa Locka vystriedal v r. 1677 po jeho smrti a po potlačení cromwellovskej revolúcie na poste kráľovského hudobníka na dvore Karola II. mladučký, vtedy len 18-ročný Henry Purcell. Talentovaný hudobník už predtým prispieval k hudobnej produkcii na kráľovskom dvore hudbou pre klávesové nástroje a ako hráč na organe vo Westminster Abbey. Monarcha ho v nových podmienkach poveril komponovaním skladieb pre dvorný súbor sláčikových nástrojov.

Podľa dávnej anglickej tradície prevládali v tomto telese violy. (Husle doputovali do Anglicka až v r. 1540, keď Henry VIII. pozval skupinu židovských huslistov, aby oživili repertoár.)

12 Fantázií je jedným z prvých projektov, venovaných kráľovskému orchestru. Purcell bol inšpirovaný najmä tvorbou Johna Blowa, ale vďaka bohatej vlastnej imaginácii a skladateľským kvalitám bol od prvých okamihov sebestačný a originálny. Stručné Fantázie (v časovom rozpätí od 2:30 po 4:30 minút) sú riešené ako troj- alebo štvorhlasné kontrapunktické štúdie. John Holloway neuvádza tieto skvosty v originálnom poradí; určite mal dostatočný dôvod, prečo zmenil pôvodnú dramaturgiu.

V stavbe jednotlivých Fantázií hrá významnú funkciu tempo a typ kontrapunktickej práce. Je strhujúce reflektovať, ako dokázal dvadsaťročný hudobník zabezpečiť rôznorodosť efektu na báze, ktorá je stavebne veľmi prísne vymedzená. Purcell fascinuje z hľadiska morfológie jednotlivých úsekov, aj z hľadiska procesuálnosti – teda spôsobu kontrapunktického spracovania základných stavebných buniek. Poslucháč je svedkom najnáročnejších kontrapunktických operácií: diminúcie, augmentácie, horizontálne aj vertikálne inverzie, račie postupy... a pritom je v popredí neustále sýta expresivita a presvedčivý výraz. CD s Purcellovými Fantáziami je preto poučným a poslucháčsky atraktívnym titulom.

Hollowayov súbor (John Holloway – husle, Monika Baer a Renate Steinmann – violy, Martin Zeller – violončelo) patrí už dlhšie medzi elitu v oblasti interpretácie hudby dávnejších čias, čo potvrdzuje aj na tomto skvelom albume. Náročná polyfónia plynie v podaní štyroch hudobníkov ako opojné sérum proti povrchnosti našej doby a proti každodennému stresu. Bonusom titulu je brilantná štúdia Johna Hollowaya v booklete na margo danej problematiky.