Gran Partita ako stretnutie hudby, slova a publika
9. 11. 2025
Bratislava, Moyzesova sieň
Schöllnast Consort, Lorenzo Coppola
Mozart
Zvuková mnohotvárnosť dychových ansámblov klasicistickej tradície tzv. Harmoniemusik definovala atmosféru záverečného koncertu festivalu. Na ňom uviedla medzinárodná formácia Schöllnast Consort Mozartovu Gran Partitu – Serenádu B dur KV 361/452a. Súčasťou súboru bol aj riaditeľ festivalu Róbert Šebesta, ktorý spolu s Igorom Františákom zastával dvojobsadenie basetových rohov. Umeleckého vedenia formácie sa ujal taliansky interpret Lorenzo Coppola, ktorého polhodinový úvod premenil koncert na neobvykle osobné stretnutie s Mozartovým dielom.
Klarinetista s charizmou a temperamentom vysvetlil okolnosti vzniku Gran Partity, naznačil skladateľove motivácie, pripomenul Mozartov hudobný humor a priblížil aj spoločenské pozadie vzniku serenády. Slovný výklad dopĺňal prirodzeným vtipom, ľahkosťou a neformálnou komunikáciou s publikom, ktorá viackrát vyústila do spontánneho smiechu. Pravdepodobne to bol Coppolov zámer – pripomenúť, že Gran Partita bola vo svojej dobe hudbou určenou nielen pre znalcov, ale aj na pobavenie meštianskeho publika. Výklad hráči doplnili krátkymi hudobnými ukážkami, aby následné počúvanie prirodzene nadviazalo na Coppolove komentáre a publikum mohlo dielo vnímať v duchu Mozartových zámerov.
Úvodné Largo naplnilo Moyzesovu sieň charakteristickým mäkkým zvukom dobových dychových nástrojov podporených precízne artikulovanými tónmi kontrabasu (Romana Uhlíková). Ansámbel kreoval frázy s precíznou čistotou a v priebehu časti viackrát prekvapil dynamickými kontrastmi, čím zdôraznili živelnosť Mozartovej hudby. Zaujatie interpretov prezrádzali aj ich prirodzené hudobné gestá v dialogických pasážach, kde si jednotlivé nástroje navzájom preberali motívy. Celú časť charakterizovalo zvukové zhutňovanie motívov aj prirodzené striedanie výbušných a jemne modelovaných úsekov, vďaka čomu súbor dosiahol dynamickú a výrazovú gradáciu.
Naopak, Menuet pôsobil zvukovo komótnejšie a výrazovo jemnejšie. Hráči aj tu dokázali vstupovať do dialógu, ktorý Coppola v úvode označil za jeden z koncepčných pilierov diela. Obzvlášť vyniklo plastické frázovanie a terasovité striedanie dynamiky. Temnejšie Adagio oproti tomu prinieslo posun k introspektívnemu výrazu – spodný register basetových rohov, fagotov (Leszek Wachnik, Andrea Skala) a invenčných rohov (Krzysztof Białasik, Šimon Pajtinka, Juraj Ofúkaný, Tomáš Horkavý) vytvoril zvukový podklad, z ktorého žiarivo vystupovali oblúkovito tvarované zvukové línie hobojov (Marek Niewiedzał, Laura Hoeven) a klarinetov (Lorenzo Coppola, Simon Pibal).
K výraznejšej dynamickej práci a rozhodnejším gestám, ktoré jasne vymedzovali vnútorný pôdorys časti, sa súbor vrátil v Menuetto – Allegretto. Poslucháčsky najpútavejšie boli exotické motívy – farebne pripomínajúce orientálne alúzie z Mozartovho singspielu Únos zo serailu. Tie ansámbel interpretoval s jemnou iróniou, čím zdôraznil ich scénický charakter. Rovnako presvedčivo sa to hudobníkom podarilo aj v Romanci, zafarbenej nokturnovou jemnosťou a zdržanlivosťou. V jej priebehu vynikli najmä delikátne nástrojové imitácie, ktoré sa v strednom dieli transformovali na pulzujúce figurácie. Ako príprava na finálovú časť pôsobilo Andante – Tema con variazioni. Jeho jemne rozjasnená téma sa v jednotlivých variáciách menila na čoraz energickejší a hravejší materiál. Táto postupná dynamizácia hudobného priebehu vytvorila prirodzený most k výrazovo intenzívnemu záveru serenády, ktorý vo Finalevyústil do brilantne rytmizovaného a pregnantne vystavaného vrcholu.
Na záver tak Bratislava Mozart Festival pre svojich priaznivcov pripravil skutočne výnimočný zážitok. Charizmatická osobnosť talianskeho klarinetistu v kombinácii s ansámblom, spájajúcim hráčov z Rakúska, Poľska, Talianska a zo Slovenska, sa postarala o interpretáciu, ktorá svojou uvoľnenosťou i výrazovou spontánnosťou dôstojne uzavrela celý festival.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)