Gonzalo Argüello – z Patagónie do filharmónie

Rodák z argentínskeho Bariloche študoval v Buenos Aires a Amsterdame, profesionálne skúsenosti zbieral v Argentíne, Holandsku aj na Slovensku. Dnes pôsobí v skupine prvých huslí Slovenskej filharmónie. Rozprávali sme sa o jeho ceste za európskou hudobnou tradíciou, o zvuku orchestra i o tom, čo človeku prinesie pohľad na klasickú hudbu z opačnej strany sveta.

Pochádzaš z argentínskeho Bariloche, študoval si v Buenos Aires a neskôr v Amsterdame. Ktoré z týchto prostredí ťa najvýraznejšie formovalo ako hudobníka?

Musím sa priznať, že nad tým premýšľam prvý raz. Povedal by som, že Buenos Aires, najmä vzhľadom na počet rokov, ktoré som tam prežil a počas ktorých som tam študoval. Samotné Buenos Aires však nikdy nestačilo. Klasická hudba je v Argentíne akýmsi „importovaným fenoménom“. Vždy k nej preto pristupujeme s určitým odstupom, keďže nie je súčasťou našej pôvodnej kultúry. Príchod do Európy sa tak stáva nevyhnutnosťou a zároveň skúsenosťou, ktorá predstavuje zásadný predel – obdobie „predtým“ a „potom“ – a umožňuje nám ju pochopiť v jej prirodzenom kultúrnom kontexte.

Počas rokov strávených v Buenos Aires som sa štyrikrát zúčastnil na Schleswig-Holstein Musik Festival, výnimočnej orchestrálnej akadémii v Nemecku, kde pôsobili lektori z najlepších nemeckých orchestrov. Práve táto skúsenosť mi naplno ukázala, koľko práce a učenia sa mám ešte pred sebou.

Conservatorium van Amsterdam patrí k významným európskym hudobným školám. V čom bolo štúdium v Holandsku iné v porovnaní s Argentínou?

Povedal by som, že predovšetkým v možnostiach a konkurencii. Prvýkrát som sa mohol sústrediť výlučne na štúdium a mal som k dispozícii kompletnú knižnicu aj množstvo pedagógov. Niektoré z najdôležitejších vecí som sa naučil od iných učiteľov, nielen od svojho hlavného profesora. Zároveň vás veľký počet spolužiakov neustále motivuje, aby ste nezaostávali a skutočne na sebe pracovali. Buenos Aires poskytuje veľmi kvalitné vzdelanie vo všetkých teoretických predmetoch, no jeho infraštruktúra je oveľa obmedzenejšia.

Po pôsobení v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu si sa stal členom Slovenskej filharmónie. Predstavoval pre teba tento krok určitý medzník v profesionálnom živote?

Určite áno, hoci som v skutočnosti strávil viac času v Slovenskom národnom divadle, kde som sa oboznámil s operným repertoárom. Hral som vo viac ako desiatich profesionálnych orchestroch v Argentíne, Nemecku a Holandsku, no Slovenská filharmónia má spomedzi nich najväčšiu tradíciu a najbohatšiu históriu.

Hra v skupine prvých huslí si vyžaduje osobitý typ koncentrácie a vzájomného počúvania. Je to niečo, čo človek získava postupne, alebo v tom zohráva úlohu aj povaha?

Myslím si, že určitý typ osobnosti v tom úlohu zohráva. Pravdepodobne vážny, sebavedomý a odvážny, ale zároveň aj trochu narcistický – aspoň vo chvíli, keď hrá. (úsmev) Mojím najväčším husľovým vzorom bol argentínsko-poľský profesor Nicolas Chumachenco. Absolvoval som uňho iba niekoľko lekcií, no zmenili mi život. Hovorieval, že prvé husle „musia žiariť“.

V čom je podľa teba – po skúsenostiach v Južnej Amerike, Holandsku i na Slovensku – zvuk Slovenskej filharmónie osobitý?

Je široký a hrejivý. Sláčiková sekcia je mimoriadne vyrovnaná a jej členovia majú silnú vôľu i povedomie, že tvoria jeden celok, nie iba skupinu sólistov. Dychové nástroje zasa hrajú veľmi kultivovaným spôsobom, ktorý nenájdete v každom orchestri.

Nehovorím to len tak. V Holandsku sa so Slovenskou filharmóniou môže porovnávať iba veľmi málo orchestrov. Hosťujúcim dirigentom poskytuje mimoriadne pevný základ, z ktorého môžu vychádzať; orchester je počas skúšobného procesu schopný veľmi rýchlo predostrieť ucelený interpretačný tvar diela. Otázkou teda je: Kam sa odtiaľ môžeme posunúť? Práve vtedy sa skutočne ukáže dirigentov talent a jeho schopnosť priviesť veľký orchester na ešte vyššiu úroveň. Z niektorých koncertov odchádzam s hlbokou vďačnosťou za to, že som dostal príležitosť hrať vo filharmónii.

Argentína býva v Európe často spájaná predovšetkým s tangom. Aká hudba alebo ktorí skladatelia podľa teba najlepšie vystihujú krajinu, z ktorej pochádzaš?

Hoci bol Piazzolla novátorom, ja som skôr milovníkom tradičného tanga – mám na mysli Gardela, Troila, D’Arienza či Goyenecheho. Z oblasti folku je naším veľkým básnikom Atahualpa Yupanqui. Jeho piesne sú hlasom Južnej Ameriky.

Existujú diela, ku ktorým sa vraciaš opakovane, pretože pri každom novom stretnutí v nich objavíš niečo iné?

Áno, skvelým príkladom je Bachova Chaconne. Prvýkrát som ju hral na magisterskom recitáli v Amsterdame. S výsledkom som nikdy nebol spokojný – práve naopak. Dodnes neviem, aký je ten správny spôsob, ako k nej pristúpiť, a nepoznám ani jedinú nahrávku, ktorá by znela dokonale. Je to akoby majstrovské dielo, ktoré pre naše ľudské obmedzenia nikdy nedokážeme celkom obsiahnuť.

Ako sa podľa teba mení pohľad interpreta na skladby, ktoré hráva pravidelne už dlhé roky?

Pravdepodobne sa posúva od spontánnejšieho prístupu k premyslenejšiemu. Dotýkaš sa však citlivého miesta. Jednou z vecí, ktoré na tejto profesii najviac ľutujem, je nemožnosť opäť si niektoré skladby vypočuť alebo zahrať prvý raz.

Mnohí huslisti hovoria o hľadaní vlastného tónu. Je to podľa teba skôr otázka techniky, predstavivosti alebo dlhoročnej skúsenosti?

Myslím si, že pri hre na husliach je náš vlastný tón do veľkej miery daný našou prirodzenosťou. Môžeme ho trochu zušľachtiť, ale napokon všetci hráme akúsi zdokonalenú verziu svojho pôvodného, inštinktívneho spôsobu hry.

Cítiš sa dnes skôr ako hudobník jednej krajiny, alebo je ti bližšia predstava medzinárodnej hudobníckej identity?

Naozaj ma nútiš premýšľať o veciach, nad ktorými som sa nikdy nezamýšľal. Myslím si, že moja identita je nevyhnutne medzinárodná, no priťahuje ma „spevný“ stredoeurópsky štýl.

Je niečo zo slovenskej hudby alebo hudobnej tradície, čo ťa po príchode na Slovensko osobitne oslovilo?

Od prvého momentu na mňa zapôsobil zvyk tunajšieho publika pravidelne navštevovať koncerty. Veľa to vypovedá o kultúre národa. Obdivujem to a úprimne dúfam, že sa táto tradícia na Slovensku zachová navždy. V mojej krajine je kultúra vystavená silným útokom a strata kultúrneho povedomia medzi generáciami patrí k veciam, ktoré sa obnovujú najťažšie.

A našiel si si na Slovensku aj niečo mimo hudby – miesto, tradíciu, jedlo, prírodnú lokalitu či inú osobitosť, ku ktorej máš osobný vzťah?

Prekvapilo ma, keď som prvýkrát ochutnal bravčové koleno. Je sýte a vynikajúce. Možno to bude znieť povrchne, ale obdivujem sebaúctu ľudí a to, ako dbajú o svoj vzhľad. Moji kolegovia prichádzajú na pódium vždy dokonale upravení a elegantní. Myslím si, že tým vyjadrujú úctu k pódiu aj k publiku. Krásu si veľmi cením – a krásne je podľa mňa Slovensko i jeho ľudia.