Gioachino Rossini: À la faveur de cette nuit obscure

Rossiniho predposledná opera Gróf Ory mala premiéru 20. 8. 1828 v parížskej Opére. V tejto komickej dvojaktovke zaujme tercet À la faveur de cette nuit obscure z druhého dejstva, jedno z čísel, ktoré vznikli priamo pre toto dielo a nepochádzajú zo staršieho Il viaggio a Reims (1825).

Dramatická situácia je tu brilantne rozohraná. Ory so svojimi druhmi prenikol v ženskom prestrojení do zámku grófky Adèle. Isolier, Oryho páža, ich však odhalí a pripraví na svojho pána pascu. Zhasne lampu, zahalí sa do Adèlinho závoja a posadí sa k nej. Ory prichádza v presvedčení, že zvádza grófku, no za ruku vezme a následne objíma Isoliera. Ten sa zatiaľ môže venovať skutočnej Adèle. Túto konšteláciu predpisuje už pôvodné libreto.

Hudba však nie je jednoduchou ilustráciou javiskového gagu. Ory začína v piane pokojnou kantilénou s takmer nokturnálnou atmosférou. Melodické línie i harmonický priebeh narúša chromatika, ktorá oslabuje pocit jednoznačnej tonálnej stability a dodáva pasáži zmyselný nádych. Tenor, soprán a mezzosoprán preberajú príbuzný materiál, no každý z inej dramatickej pozície. Ory je presvedčený o úspechu svojho zvádzania, Adèle očakáva rozuzlenie a Isolier (nohavicová rola) si vychutnáva lesť na účet svojho pána.

V našej ukážke trio plynulo pokračuje do nasledujúceho čísla J'entends d'ici le bruit des armes, čo zodpovedá aj dramatickému oblúku scény. Z diaľky zaznejú trúbky ohlasujúce návrat križiakov a intímna hra v tme sa v okamihu rozpadne. Ory pochopí, že musí zmiznúť a hudba spolu s javiskovým dianím naberie celkom inú energiu.

V zázname inscenácie Metropolitnej opery z roku 2011 (réžia: Bartlett Sher, dirigent: Maurizio Benini) tento tercet výborne rozohrávajú Juan Diego Flórez, Diana Damrau a Joyce DiDonato. Flórez spája technickú suverenitu rossiniovského tenora s mimoriadnym citom pre komické načasovanie, Damrau a DiDonato zasa presne využívajú každú príležitosť na situačný humor. Publikum sa smeje, hoci z orchestra a troch hlasov zaznieva hudba neobyčajnej elegancie. Vokálna kultivovanosť a erotická dvojznačnosť na pozadí minuciózne rozohranej frašky robí z tohto tria jeden z najpôsobivejších momentov opery.