Gál a Javorka v Dome Albrechtovcov
23. 2. 2025
Bratislava, Dom Albrechtovcov
Andrej Gál, Peter Javorka
Lejava – Šimai – Salva – Chopin
Bratislavský hudobný život v oblasti nezriaďovanej kultúry neraz dokáže svojou pestrosťou a tvorivou ambíciou jednotlivcov ponúknuť kvalitatívne i dramaturgicky pútavé koncertné podujatia. Do tejto kategórie sa nepochybne zaradil aj komorný koncert Dialógy – Diela pre violončelo a klavír v podaní dvoch skvelých komorných hráčov Andreja Gála (violončelo) a Petra Javorku (klavír). Potešujúcim bolo vskutku naplnené auditórium Domu Albrechtovcov, ale aj prevažne slovenský repertoár vrátane súčasnej tvorby.
Blok súčasnej hudby otvorilo dielo Mariána Lejavu Phaidōn – Music to Plato op. 32. V sonátovej triáde pre violončelo a klavír hudba reflektovala texty z divadelnej hry, ku ktorej pôvodne vznikla. Dialogo otvorili ruchy klavíra a violončelové klastre. Asymetrické nástrojové vstupy, zhusťujúci sa hudobný materiál a dynamická fluktuácia vyústili po počiatočnej naliehavej hádke k zmierlivému, zvukovo prívetivejšiemu dialógu. Na vírivú povahu z úvodu interpreti nadviazali v strednej časti Gallo. V nej predviedli rozbujnené behy sprevádzané ostrým staccatom. Záverečné Lamento spočiatku dravým prejavom dramaticky gradovalo k vrcholu, no v druhej polovici prinieslo zvukovo intímnejší, introspektívny úsek vystihujúci lamentóznu povahu poslednej časti.
V tvorbe Pavla Šimaia sa po avantgardnom období v 50. a 60. rokoch objavovalo viacero inšpiračných popudov, medzi nimi bolo do významnej miery zastúpené výtvarné umenie. S ním je spojená aj skladba I motljus (V priamom svetle). Dielo otvoril klavír, jasne deklarujúci priestor tonality a jeho pochodovo smútočný charakter. V neuponáhľanom tempe sa ku klavíru pridal violončelista. Spočiatku sa pripojil k smútočnej procesii, následne sa však ujal iniciatívy a predviedol podmanivo žiarivé kantilény za sprievodu klavírnych figurácií. Po nich sa interpreti vrátili k už známemu pochodu, ktorého variovaná podoba im dovolila o čosi expresívnejší interpretačný výraz.
Hudobný materiál Troch Árií Tadeáša Salvu dal interpretom okrem kontrastne bohatých úsekov priestor na prezentovanie svojich technických kvalít. Zatiaľ čo v prvej árii prebiehali violončelové kantilény za pomerne umierneného sprievodu klavíra, v druhej z nich sa klavírne figurácie zintenzívnili na oveľa väčšej ploche. Kontrapunktický kontext záverečnej árie interpreti využili na vystavanie viacerých dynamických gradácií. Aj napriek zložitosti polyfonickej štruktúry boli jednotlivé party logicky vystavané, čo svedčilo o interpretačnom nadhľade i porozumení skladateľovej svojskej hudobnej poetike.
Na záver koncertu sa interpreti postavili pred interpretačnú výzvu v podobe uvedenia diela z „tradičného“ komorného repertoáru, Sonáty g mol pre violončelo a klavír op. 65 Fredyrika Chopina. Po „chopinovskej“ klavírnej introdukcii Allegra moderata violončelista uviedol precízne tvarovanú lyricko-dramatickú tému, po ktorej sa postupným dynamickým gradovaním dostal do popredia klavirista s kontrastne spevnou témou. Skutočným poslucháčskym skvostom sa stalo rozvedenie, v ktorom sa interpreti ocitli uprostred sentimentálneho, hoci turbulentného dialógu. Energické Scherzo dalo značný priestor klaviristovi v brilantných pasážach, dopĺňaných melodicky akcentovanými vstupmi violončela. Kontrastom mu bolo Largo, v ktorom interpreti vkusne využili povahu hudobného materiálu a koncertný priestor zaplnili pomalou nokturnovou hudbou. V záverečnom Finale obaja sólisti predniesli viaceré rytmicky pulzujúce témy obohatené o skvelo zvládnuté virtuózne pasáže.
Bohatý program zahŕňajúci diela skladateľov troch storočí dal interpretom zabrať. Avšak z ich interpretácií sršalo absolútne pochopenie pre poetiku skladieb a nevyhnutne individuálny prístup ku každej z nich. Spojením týchto aspektov s kvalitnou interpretáciou bol koncert vo výsledku skutočne vydareným poslucháčskym zážitkom.