Gajdošské reminiscencie
zo Škótskej vysočiny

„Mimochodom, zajtra večer sme všetci pozvaní na ceilidh v Kirktone,“ napísala mi v deň, keď sme s priateľkou v rámci našej letnej dovolenky v Británii dorazili na ostrov Skye, moja kamarátka, skladateľka Rufus Isabel Elliot. Keltské slovo mi hneď evokovalo írsku „tancovačku“, na ktorej sa v krčme zíde partia muzikantov hrajúcich na čomkoľvek od bendža či akordeónu až po rozladené pianíno udávajúce basovú líniu aj neodmysliteľné synkopy pre tanečníkov, spoločensky rozohriatych čiernym pivom slávnej značky. Škóti pod ním rozumejú skôr niečo všeobecnejšie – spoločenské stretnutie, ktorého súčasťou býva živá hudba, no svoje miesto tu má aj poézia, často improvizovaného charakteru, rozprávanie príbehov a, samozrejme, jedlo a pitie. Skrátka, ide o spôsob, ako v malých obciach pestovať sociálne kontakty a udržiavať pocit komunity.

S Rufus Isabel sme sa stretli v novembri minulého roka na festivale ISCM v Johannesburgu a po zistení, že máme viacero spoločných záujmov, náš bežný festivalový kontakt čoskoro prerástol do blízkeho priateľstva. Vďaka tomu sme v nej na tri dni nášho pobytu získali obetavú šoférku a sprievodkyňu po čarovných prírodných scenériách aj historických pamätihodnostiach ostrova, ktorý si londýnska rodáčka pred rokmi zvolila za svoju domovinu. A že je sa na čo pozerať, dokazujú zástupy turistov, ktorí na ostrov, vzdialený od západného pobrežia Škótska asi polhodinu plavby trajektom, prúdia v húfoch, aby chutnali vychýrenú miestnu whisky a vešali epické selfies na Instagram…

Pre Skye však platí aj Shakespearovo „The isle is full of noises“, a keďže jeho horské hrebene sú vlastne pokračovaním Škótskej Vysočiny, je prirodzené, že v pestrej palete ostrovných zvukov ucho zachytí zvuk gájd. Vydali sme sa teda do Kirktonu, ležiaceho na škótskej pevnine hneď za pomerne nedávno vybudovaným jediným mostom vedúcim na ostrov. Rufus Isabel do kufra svojho malého fordu narýchlo hodila gitaru (len tak, bez puzdra), husle a na moje menšie naliehanie napokon aj svoj „hlavný“ nástroj – violu. Mne vynikajúco prišla vhod kovová írska píšťala, ktorú do batoha balím takmer pri každej výprave do cudziny…

V Kirktone nás v maličkej komunitnej sále privítala organizátorka stretnutia, pani Sarah, so srdečnosťou typickou pre azda všetkých obyvateľov týchto končín. Špeciálne uvítanie hostí zo Slovenska medzi prítomnými, prevažne staršími ľuďmi, vzbudilo značný záujem. Usadili nás rovno pri „muzikantskom stole“, čo bolo veľké privilégium. Dominovala za ním trojica mužov troch vekových kategórií, ktorí z puzdier vybrali gajdy – najstarší Ross, Martin v stredných rokoch a o poznanie mladší Kaleb. Neboli to však obvyklé „Highland pipes“, teda nástroje, s ktorými si väčšina ľudí stereotypne spája Škótov odetých v tartane a s huňatými čiernymi čapicami na hlave. „Small pipes“, ako ich tu volajú, sú subtílnejšej konštrukcie, s jedným hukom, a vzduch sa do nich nevháňa priamym fúkaním, ale pomocou kováčskeho mechu pripevneného popruhom k lakťu pravej ruky. Podobne to je pri írskych gajdách, len tieto boli konštrukčne o čosi jednoduchšie. A rovnako ako írske gajdy, sú zväčša ladené v D dur (nie v B dur typickom pre tradičné gajdy z Vysočiny), prípadne je možné gajdicu aj huk odmontovať a vymeniť za ladenie v A. Tak možno ľahšie hrať spoločne s husľami, píšťalami alebo flautami, ktorým vyhovujú práve tieto tóniny. Súzvuk troch takýchto nástrojov pôsobil hypnoticky, najmä ak sa zladili pri ťahavých škótskych slow airs. O to úchvatnejšie boli okamihy, keď sa na nebadaný pokyn jedného hráčov z pomalého tempa prešlo do rýchleho, do rytmu tancov ako jig alebo reel. Na moju žiadosť zahral Kaleb aj autentický strathspey, variant tanca známeho ako hornpipe, ktorý je skutočnou škótskou špecialitou. S dokonalým rytmom aj virtuózne zvládnutými melodickými ozdobami. Ani pri najkrkolomnejšej prstovej akrobacii mu ani na okamih nezmizol z tváre úsmev. Slovom, čistá radosť z hry...

Hudba v rámci ceilidh tvorí iba určitú časť produkcie; každý zo spoločnosti je vyzvaný, aby niečím prispel. A tak sme počuli sólový spev, čítanie poézie, ale aj humorné príbehy, prednesené s prekvapivou rôznorodosťou prízvukov angličtiny a – vzhľadom na vek prednášajúcich – s ešte prekvapivejšou kadenciou reči. Pointa nám niekedy ušla, no nepochytila ju ani Rufus, rodená Angličanka, čo nijako nebránilo tomu, aby sme sa na tejto ľudovej „sound poetry“ srdečne smiali.

Rad prišiel aj na mňa, navrhujem zopár írskych melódií, keďže zo susednej krajiny pochádza moja píšťala. „Írsku hudbu nehráme…,“ s úsmevom, no ráznym tvrdým škótskym prízvukom odvetil prostredný gajdoš Martin. Dobre, spomeniem teda zopár škótskych slow airs, ktoré mi ako-tak ostali v prstovej pamäti z dávnej minulosti. Priestorom sa mohli rozozvučať tóny piesní Hector the Hero alebo Dark Island, dobre známe snáď každému škótskemu muzikantovi. V nedokonalom unisone troch gájd, mojej píšťaly a priečnej flauty, na ktorej hrala mladá dobrodružná lekárka Joan – v polosede-poloľahu na lôžku pri stole, keďže si pred nejakým časom zlomila krížovú chrbticu, no nedalo jej len tak nečinne ležať doma. Čarovný okamih kultúrneho súznenia, hoci si počas hry zároveň trocha bolestivo uvedomujem, že zvládnuť nuansy frázovania a agogiky tejto hudby, pre tamojších prirodzené ako dýchanie, by mi trvalo možno roky – a aj tak by to stále nebolo „ono“…