Franz Schubert: Winterreise

Franz Schubert

Winterreise

A. Schuen, D. Heide

Deutsche Grammophon 2024

Nestáva sa často, že natrafím na umelecký zjav, na ktorého budúcnosť by som dokázal staviť. To sa mi stalo r. 2011 v rakúskom Grazi, keď som ako Jeleckého v Pikovej dáme prvýkrát počul mladého barytonistu Andrèho Schuena. Dnes má štyridsať, vystupuje na najpoprednejších scénach a festivaloch a patrí k svetovej špičke v interpretácii piesňovej literatúry. 

Pre Deutsche Grammophon nahral Andrè Schuen so svojím klavírnym partnerom Danielom Heidem ďalší z trilógie neskorých piesňových cyklov Franza Schuberta. V prípade skladateľa neskorý čas znamená vek tridsať rokov, keď skomponoval cyklus 24 piesní na texty Wilhelma Müllera Winterreise op. 89 D11. O rok podľahol na následky vtedy neliečiteľného syfilisu. Schubert zanechal okolo šesťsto piesní – klenoty ranej romantiky.

Z Južného Tirolska pochádzajúci barytonista Andrè Schuen sa ich interpretáciou zaoberal od študentských čias a dodnes neprestáva prenikať do ich hudobného a textového tajomstva: „K definitívnemu tvaru sa nedá dôjsť, zakaždým ma prekvapia nové podnety“, ako hovorí v bulletine k CD. Vnára sa do nich s plnou intenzitou svojej muzikálnosti, senzibilnosti a emocionality. Podložené ich má unikátne podmanivým timbrom barytónu a jeho majstrovským technickým ovládaním. Ak za referenčného schubertovského speváka 20. storočia bol považovaný Dietrich Fischer-Dieskau, tak v súčasnosti našiel rovnocenného následníka.

Cyklus Winterreise, obsahujúci 24 zastavení pútnika v zimnej krajine, zastrešuje bezútešný, náladovo variabilný príbeh s voľnou dramaturgickou nadstavbou. Každá z piesní, či má dĺžku päťdesiatich sekúnd alebo šiestich minút, vyjadruje momentálne duševné rozpoloženie hrdinu – rozprávača, nemilovaného, nepotrebného. Andrè Schuen s Danielom Heidem maľujú hudobné obrazy, meniace sa prostredím, prírodou, ľuďmi, ktorí sa v ich predstavách vynárajú.

V najrozsiahlejšej úvodnej piesni Gute Nacht vnímame od prvého klavírneho taktu atmosféru človeka odvrhnutého milovaným dievčaťom, nepochopeného cudzinca, vydávajúceho sa do neznáma. Sólistov barytón znie mužne i nežne, moduluje odtiene dynamiky v nadväznosti na význam slova. Jeho frázovanie je opojné, v plnom citovom zaujatí uzatvára pieseň v pianissime. V momente, keď sa na púti stretáva so symbolizujúcou hrou vetra (Die Wetterfahne), stúpa miera dramatického výrazu, pričom tón ostáva mäkký, plastický, obsažný. 

Postupne hlas s klavírom rozvíjajú najširšiu škálu citových záchvevov, spevácky výraz zrkadlí bolesť, vzdor, odhodlanie bojovať s osudom. Po zamrznutých slzách (Gefrorne Tränen) hľadá nádej v zeleni, no sú to len spomienky, oživené spektrom farieb a výrazových nuáns umelca. Schuenovo ideálne tvarované legato vytvára ilúziu snenia, putovania v tme, s vidinou dávnych, šťastných dní. V diferencovanej atmosfére prechádza ďalšími piesňami, tu uchvacuje nežným „maznaním“ sa s každou slabikou slova, tu sa tón vzbúri do objemného, farebne úchvatného, voľne tvoreného piesňového forte.

Schuen a Heide nevariujú len dynamiku, výraz, ale i rytmus. Farby prírody, búrky, stav zmätku či vyčerpania prelínajú spomienky na spev slávikov, aby sa vzápätí vrátili na cestu zimou. Všetky odtiene, ktoré vložil Schubert do Müllerových slov, nachádzajú v oboch umelcoch dych berúcu odozvu. Každá dynamická zmena vyviera z hĺbky emócií, každé slovo je dokonale artikulované, kontrasty sú priamo úmerné situáciám. Skrátka, našlo sa duo interpretov, ktoré by uchvátilo i samotného Schuberta.