Francúzsky večer s iskrou, hĺbkou aj humorom
10. 6. 2025
Bratislava, Reduta
Jonathan Swensen, Filip Štrauch
Debussy – Franck – Fauré – Poulenc
Utorkové komorné večery vo filharmónii sa zdajú byť čoraz zaujímavejšou alternatívou voči zabehnutej orchestrálnej koncertnej prevádzke, odohrávajúcej sa na opačnom konci prvého poschodia bratislavskej Reduty. Konvenčné dramaturgie a rutina prevádzkových interpretačných výkonov tu hrozí jednoznačne menej. Inak to nebolo ani na vystúpení dánsko-slovenského dua v atraktívnom obsadení violončelo – klavír. Jonathan Swensen a Filip Štrauch spolupracujú roky, ich spoločný album so sonátami Schuberta a Rachmaninova (Danacord 2018) ma okamžite zaujal, a tak som si nemohol nechať ujsť prítomnosť oboch pánov na pódiu v Bratislave.
Program bol tentokrát francúzsky (alebo frankofónny, aby sme zachovali korektnosť vzhľadom na belgické občianstvo Césara Francka...), akoby jednofarebne ladený, no zároveň dostatočne rôznorodý a hlavne poskytujúci bohatý materiál pre zaskvenie sa oboch zúčastnených nástrojov. Tri „plnoformátové“ sonáty plus fragment niečoho, čo sa malo stať ďalšou sonátou, boli zárukou umelecky výživného menu – a v interpretácii dua, u ktorého, ako sa zdá, budú iskry ducha tlieť ešte dlho, ním aj skutočne bolo.
Večer francúzskych violončelových sonát by sa nezaobišiel bez ikonického diela Clauda Debussyho z pohnutých čias 1. svetovej vojny. Sonáta d mol je primknutím sa k živému duchu hudby francúzskeho baroka, s nádhernou, zvukovo aj intelektuálne šteklivou pierrotovskou víziou uprostred. Debussy je tu viac klasikom než údajným impresionistom a hoci obaja interpreti materiál jeho sonáty predostreli v „romantickejších“ odtieňoch (sýty violončelový tón s bohatým vibratom, veľkoryso okrúhly tón klavíra), v konečnom dôsledku to neprekážalo. Práve naopak, nestrašila tu žiadna anemická askéza, navyše, obaja interpreti od začiatku čarovali s jemnými odtieňmi dynamiky a zvukovej farby, každá fráza sa menila na výrečné gesto. Pri pierrotovskom surrealizme druhej časti by sme mohli viesť nekonečnú debatu o voľbe adekvátneho výrazu, neviedlo by to však nikam. Oba nástroje sa na chvíľu úspešne premenili na imaginárnu nadrozmernú španielsku gitaru; pierrotove úškľabky smerované záludnej lune nemuseli nevyhnutne vzbudzovať úsmev, boli však podané so značnou dávkou muzikality, a to je to najhlavnejšie.
Niečo podobné by sa dalo povedať o violončelovej adaptácii populárnej Sonáty A dur Césara Francka, pôvodne napísanej pre husle. Jej štvorčasťový terén, vyznačený hustou spleťou chromatickej harmónie a takmer neustálych zmien tóniny, by pre menej zohratú dvojicu mohol predstavovať ťažký oriešok, najmä pokiaľ ide o udržanie poslucháčskej pozornosti. V tomto ohľade som bol dokonale nasýtený už po druhej časti diela; interpretačná koncepcia bola presvedčivá natoľko, že dovolila prižmúriť oko nad občasnými preklepmi a intonačnými kazmi. Bolo ich počuť – a zároveň sa javili ako vyslovené banality, ktorým netreba venovať pozornosť. A to nás očakávali ešte zvyšné dve časti sonáty. Dominantný kantabilný tón violončela vyčaroval nezameniteľnú atmosféru najmä v Recitatíve – Fantázii tretej časti; až tak, že to prítomných mohlo doviesť k presvedčeniu, že violončelo náladu tejto hudby dokáže pretlmočiť ešte lepšie než pôvodné husle.
Aj Elégia Gabriela Faurého v tmavo sfarbenej tónine c mol (jej melódia ju radí k najpopulárnejším dielam skladateľa) smerovala k podobným výrazovým polohám, violončelo v nej mohlo naplno vyspievať nekonečnú melanchóliu, pre ktorú bolo stvorené…
S tretím cyklickým dielom večera, Sonátou pre violončelo a klavír Francisa Poulenca, sa do francúzskych teritoriálnych vôd opäť vrátila životodarná iskra humoru, ktorej jas bol od doznenia Debussyho sonáty akosi zastretý. Samozrejme, nešlo tu o jediný výrazný, ba vlastne ani dominantný prvok; materiál Poulencovej sonáty je oveľa bohatší, poskytuje veľa priestoru pre prudké kontrasty aj významové disonancie. S nimi sa Swensen aj Štrauch s radosťou „pohrali“, opäť kúzliac s paletou inštrumentálnych farieb aj nuáns artikulácie. Komorný dialóg par excellence zavŕšila krátka kóda zo skladateľskej dielne Nadie Boulangerovej, definitívna bodka za večerom, ktorý jednoznačne zarezonoval a naservíroval dostatok potravy nielen pre ucho, ale aj intelekt.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)