Flákač

Zvuky z diaľnice doliehajú do izby, aj keď mám balkónové dvere zatvorené a okná zatiahnuté závesmi. Valia sa v nepretržitom kolobehu, a to, čo počujem, je bzukot v úli, jednotlivé motory nemožno rozlíšiť, prelievajú sa ako vlny. Ráno vstávam o piatej a odchádzam o štyridsať minút po zobudení. Večer predtým si chystám jedlo, mechanicky rozkrajujem pečivo, natieram polovice maslom, ukladám syr, vyhýbam sa mäsu, mám rád papriku a uhorky. Pracujem aj v sobotu. Som operátorom na dve zmeny, je to jednoduchá práca pri lisovaní komponentov. Nachádzam sa na konci linky a len kontrolujem každý tretí či štvrtý kus. Môžem sa pri tom zhovárať s Tomkom a s Patrikom, okrem nich sa priatelím s Viktorom, ktorý je zmenový vedúci. Sú to dobrí muži. Všetci z Poľska.

Pracujem osem, ale aj desať hodín, potom sa autom presuniem do obchodu s potravinami a nakúpim všetko, na čo mám chuť, hoci v skutočnosti sú moje chute nemenné. Robiť stále to isté a očakávať prevratné zmeny je šialenstvo, ja však nič neočakávam. Vyhovuje mi byť vo vákuu, zarábať prácou, pri ktorej nemusím premýšľať, a raz za mesiac ísť do veľkého mesta, aby som si doplnil platne a tým mestom je Stuttgart. Hudbu počúvam cez slúchadlá, lebo ubytovňa je krehká vec a nikto nikoho neruší. Mám izbu s balkónom a na horizonte tú šesťprúdovú diaľnicu. Na balkóne sedím najradšej v tme, fajčím, svetlá splývajú v jedinej oslnivej čiare. O tri týždne nastúpim do auta a vyrazím tiež. Každý deň si na mape prezerám cestu a aj samotné mesto, Bayreuth. Táto výprava do Bayreuthu trvá už dvadsať rokov.

Presne pred dvadsiatimi rokmi som si kúpil lístok na Prsteň Niebelungov, to som ešte žil na Slovensku. V roku 2004 som napísal prvý list na adresu, ktorú som našiel na internete, v kaviarni u nás na sídlisku, v Malackách. Položil som otázku, ako sa dá zadovážiť vstupenka na tento diamant, perlu, ozdobu sveta a neviem čo ešte, na operu, do divadla, ktoré vzniklo len kvôli nej. Odpoveď prišla už o dva týždne. Vypísal som priloženú poštovú poukážku a zaplatil som ju. Napokon prišiel tretí list, takisto doporučene, ako tie dva predtým. V obálke bol lístok na Prsteň Niebelungov v Bayeruthe, v Nemecku, dátum predstavenia 24. 8. 2024. Vyskočil som spoza stola a so zaťatými päsťami som zvýskol. Neviem, či od radosti, v redakcii mi hovorili, že dostať sa tam trvá roky, ale dvadsať som nečakal, zvláčneli mi viečka, pocítil som trému a tiež – zahanbenie.

Slnko už už dorážalo do prvého kúta izby, bolo dopoludnie a doma sme sa v tej chvíli nachádzali všetci traja, ja, moja žena a naše dieťa. „Takže ty si bol dolu, lebo zvonila  poštárka a nezobral si smeti?“ krútila hlavou. Neskôr, večer, keď dieťa zaspalo, prezrela si lístok aj obálku. „Vždy som vedela, že si flákač,“ opakovala to často a na začiatku to bolo vtipné. Pracoval som z domu a vedel som si udržať disciplínu, ráno som začínal o šiestej a prestávku som si doprial o pol desiatej, vtedy som mal prvé jedlo dňa, kávu a cigaretu „Dvadsať rokov? To už budeme mať vnúčatá! Ja budem mať päťdesiat, ty päťdesiatjeden a budeme bývať v dome so záhradou a so psíkom,“ oznámila. Pamätám si, ako som sa zachvel, bol som rád, že viem jesť príborom a splodiť dieťa, miloval som hudbu a literatúru, nevŕtal som diery do steny ani som nemontoval nábytok, živil som sa písaním článkov a redigovaním kníh v hudobnom vydavateľstve. Ako decko ma neopatrný vodič pritlačil o stenu garáže a utrpel som komplikovanú zlomeninu kľúčnej kosti. Na mieste kúsok pod ramenným kĺbom mám priehlbinu, chýba mi kus svalu. Jazva ma bolí aj po rokoch. V nemocnici mali rádio bez ladenia, len sa zapínalo a vypínalo. Jednostaj tam hrali vážnu hudbu a keď som odtiaľ v novembri 1986 vyšiel, netušil som, že Patejdl vydal nový album a už vôbec som nevedel, ako znie Bioelektrovízia. Aký dom so psíkom?

Diaľnica je plná bez prestávky, deň aj noc. Kam všetci idú? Veril som, že všetky príbehy sú dôležité, tie, ktoré mi rozprávali rodičia, aj tie, ktoré napísali iní, v detstve som celé dni čítal a počúval, je to tak. V manželstve som nehýril aktivitou, vtipom ani slovami, no večer mi chýbala obyčajná, tichá pozornosť a dotyky bez slov. Akoby sme si my, milovníci impozantných zvukov šetrili sluch na príval jedinej veľkej hudby, len raz za veľmi dlhý čas.

Žijem neďaleko Stuttgartu a dvadsiateho tretieho augusta cestujem na východ Nemecka. Tam je Bayreuth. Nachystal som si všetky časti Prsteňa, po poradí, aby som počúval za jazdy. Wagner svoj Prsteň písal takmer tridsať rokov, dúfam, že to prežijem. Štyri večery v opere, Bože môj, bola to mladícka nerozvážnosť, mohol som lístok predať, nie som predsa tým istým človekom ako vtedy, okrem rodiny mi chýbajú aj vlasy, všetko je inak, len partitúry sa nemenia. Ale zvládnem to. Čítal som, že šampanské je tam riadne predražené, ale ja si svoj pohár vypijem, zobral som si dostatočnú hotovosť. Najradšej som mal Pieseň o Siegfriedovi – to bola moja najobľúbenejšia časť. Bohovia zomreli, láska zvíťazila, celý ja. Slobodný človek Siegfried má svoje zraniteľné miesto, je to istá časť jeho tela vzadu medzi chrbtom a zadkom, niečo ako Achillova päta, napokon, kupola tej budovy vraj pripomína kulisy gréckeho divadla. Čo bolo mojím zraniteľným miestom okrem pravého pleca? Samota.

V budove slávneho divadla nevykrúcam hlavu dookola, nedávam najavo údiv z priestoru, som tichý, samozrejmý, chystal som sa na to celý čas. Aj iní prichádzajú sami. Úhľadne vyrovnaný lístok si ukladám do vnútorného vrecka saka, teraz sa, žiaľ, bude musieť trochu pokrčiť. Dve desiatky rokov ležal v knihe Naše huby. Prenášal som ju spolu s ostatnými vecami, s Líviou sme sa rozišli a z bytovky som odchádzal s pekne naprataným autom. Viezol som si paplón a vankúše, štyri obleky, počítač, päť párov topánok, množstvo kníh, dva obrazy, kávovú súpravu od našich, lyže a bicykel. Hovorila, že som nezodpovedný – bol som, že sa neviem postarať – nevedel som sa, myslím iba na seba – myslel som. Odvtedy som sa sťahoval šesť ráz a vecí ubúdalo, až som zakotvil v ubytovni, a oblek, ktorý mám na sebe, som si kúpil minulý týždeň. Je tu 1937 miest.

Sedím ako pravítko a vzduch je elektrizujúci, ľudia v ňom žiaria. Tlmene sa zhovárajú. Zatváram oči. Napriek všetkému som si istý, že svoj život držím pevne. Blažený, to je to správne slovo. Ešte ich mám zavreté, keď ma sprava oblizne citrusová vôňa. Krehká hmla zahaľuje ženu s našuchorenými hnedými vlasmi, v zelených šatách po členky sa usádza vedľa mňa. Pravdepodobne je o čosi staršia, mladšia rozhodne nie. „Tiež sám?“ pýta sa bez okolkov. Mlčky prikývnem. Len nech nepátra po mojom prízvuku. Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som sa adaptoval na nové prostredie, kolegov, na bývanie a na žarty s vrátnikom v ubytovni. Myslel som, že konverzácia sa skončila a pani bude ticho. „Môj muž čakal osemnásť rokov, ale vidíte – nedočkal sa. Manuel bol veľký milovník Wagnera,“ pokračuje. „Musela som mu vedieť vymenovať mená všetkých Frickiných sestier aj o polnoci.“

„To bola asi Brnühilda, alebo nejaká iná valkýra“ odvetím celou vetou.

„Prosím?“ natiahne ku mne krk. „Ste z východu?“

„Mali ste na mysli sestry, valkýry, ich mená. Fricka nemala sestry. Je to Wotanova žena.“

„Koho? Neviem. Hovoril mi Fricka, aj keď sa volám Ulrika. Ako to tu len vydržím? Ale, sľúbila som to.“

„Tak čo?“ potichu sa jej pýtam po prvej časti.

„Túžim po nejakom normálnom hluku,“ pošepne.

Na druhý deň už nie je taká žoviálna, a aj účes zovšednel, má obyčajný vrkoč. Zaspí krátko pred strhujúcou predohrou k tretiemu dejstvu Valkýry. To by mi nikdy nenapadlo, to sa ani nedá, ale hlava jej ovisla a dotýka sa mi pravého pleca, ako ľuďom v autobuse, keď som ešte doma, v Lábe, chodil skoro ráno do školy. Účes jej síce zovšednel, ale vonia. Hnedé lesklé vlasy sa mi dotýkajú brady. Mojím zraniteľným miestom je samota, ale na tom pleci mám jazvu, priehlbinu.