Filmová hudba v SF
Bratislava, Reduta
SF, Rastislav Štúr
Barry – Bernstein – Böttcher – Horner – Mancini – Williams – Zimmer...
V priestoroch európskych koncertných siení si filmová hudba postupne upevňuje svoje miesto. Tento trend potvrdila aj naplnená Reduta na mimoriadnom koncerte Slovenskej filharmónie pod taktovkou Rastislava Štúra. Príchod dirigenta na pódium sprevádzala krátka orchestrálna citácia ikonických fanfár spoločnosti 20th Century Fox, ktorá už v úvode naznačila uvoľnenejší charakter večera. Ten potvrdil aj samotný dirigent, keď prvú skladbu dirigoval s kovbojským klobúkom, symbolickým odkazom na prvú skladbu večera z filmu Sedem statočných Elmera Bernsteina. Jej energická hlavná téma otvorila koncert v duchu rytmickej priamočiarosti a heroickej melodiky, pričom orchester úctyhodne zachovával pregnantnú artikuláciu aj tempovú stabilitu. Obdobné kvality si zachoval aj v téme Olda Shatterhanda z filmu Poklad na Striebornom jazere Martina Böttchera.
Pocta Henrymu Mancinimu (arr. Calvin Custer) predstavovala prvý výraznejší dramaturgický zlom večera – kaleidoskop známych tém prechádzal medzi kontrastnými charakterovými polohami od lyrickej spevnosti až po uvoľnenú, jazzovo ladenú hravosť. Hoci orchester preukázal schopnosť flexibilnej štýlovej adaptácie, predovšetkým v uvoľnenejších polohách bolo miestami cítiť miernu interpretačnú rezervovanosť. Nasledujúca Téma Johna Dunbara z filmu Tanec s vlkmi Johna Barryho (arr. Nic Raine) priniesla introspektívne ladenú lyrickú plochu, vystavanú na široko vedenej melodike a farebne kultivovanom orchestrálnom zvuku. Rastislav Štúr tu nechal vyniknúť najmä homogenite sláčikovej sekcie nesúcej hlavný emocionálny náboj skladby, hoci jej záver mierne narušila intonačná nejednoznačnosť v sólovom parte.
Záver prvej polovice patril dvojici skladateľov – Johnovi Williamsovi a Lalovi Schifrinovi. Minimalisticky vystavaná téma z titulu Čeľuste pôsobila ako štúdia gradácie založená na repetitívnom motíve, ktorý orchester postupne zahusťoval využívaním dynamických skokov, klastrových plôch a celoorchestrálneho staccata, až do extatického vrcholu. V Dobrodružstvách na zemi z filmu E. T. Mimozemšťan dirigent naplno rozvinul symfonický aparát nesúci typický zvuk hollywoodskej produkcie z druhej polovice 20. storočia – s dôrazom na široké dynamické oblúky, farebnú orchestráciu a výrazne gradovaný, katarzne pôsobiaci záver skladby. Prvú polovicu večera uzavrela téma Mission Impossible v duchu rytmickej ostrosti a metricky nejednoznačného pulzu, ktorý si vyžadoval presnú koordináciu jednotlivých sekcií – tú sa orchestru podarilo udržať s náležitou disciplínou.
Koncert pokračoval Suitou z filmu Titanic Jamesa Hornera (arr. John Moss). Dirigent s orchestrom v nej pracovali predovšetkým s kontrastmi intímnych lyrických plôch a gradujúcich kulminácií notoricky známych tém. Naopak na efektnosť stavili v hudbe Hansa Zimmera k filmu Piráti z Karibiku: Na konci sveta – popri výrazne rytmicky exponovanom materiáli zaujalo aj zapojenie mužskej zložky imitujúcej pirátsku tému. Aj napriek spočiatku opatrnejšiemu tempu sa interpretácia napokon rozvinula do dynamicky presvedčivého výsledku s výrazným gradačným nábojom.
Podobný princíp zvukovej mohutnosti sa prejavil aj v suite z filmu Pán prsteňov: Návrat kráľa Howarda Shora (arr. Richard Hoffmann), ktorá však pridala aj výraznejšiu tematickú prepracovanosť a miestami až rozprávkovo pôsobiacu zvukovú farebnosť. Orchester v suite vhodne diferencoval kontrasty medzi epicky širokými a lyrickými motívmi, hoci v hutnejšej zvukovej textúre, dochádzalo k občasnému splývaniu jednotlivých partov. Williamsova skladba Harryho podivuhodný svet z filmu Harry Potter a Kameň mudrcov priniesla odľahčenie v podobe brilantnej orchestrálnej farebnosti a hravých motívov, ktoré teleso zvládlo s prirodzenou artikulačnou istotou.
Večer vyvrcholil dvojicou odlišných prístupov k filmovej hudbe. Zimmerova suita z filmu Interstellar stavala na statickom, harmonicky redukovanom materiáli a postupnej zvukovej expanzii, ktorá však miestami pôsobila menej presvedčivo, kvôli miernej rytmickej neistote sláčikovej sekcie. Téma z filmu Hviezdne vojny Johna Williamsa naopak predstavovala návrat k plnohodnotnému symfonickému jazyku a zároveň najvýraznejšiu energetickú kulmináciu večera.
Mimoriadny koncert Slovenskej filharmónie potvrdil atraktivitu filmovej hudby aj v našom koncertnom priestore, no zároveň odkryl aj limity jej koncertnej autonómnosti. Zatiaľ čo tradične koncipované partitúry dokázali fungovať ako plnohodnotné symfonické útvary, novšie kompozičné prístupy zostali výraznejšie naviazané na ich pôvodný vizuálny kontext. Napriek tomu večer predstavoval kompaktný a poslucháčsky intenzívny zážitok, ktorý sa svojou bezprostrednosťou a zvukovou atraktivitou vymykal bežnej koncertnej skúsenosti.