Festival piesne

Podiel piesňovej literatúry v rámci celého spektra hudobných druhov je obrovský. U nás žije v tieni. Pritom práve ona najhlbšie odhalí umelecký potenciál interpretov. Úprimnú snahu o jej vzkriesenie ponúkol 19.‒21. októbra 1. ročník Festivalu piesne.

Vznikol z iniciatívy zanietenej piesňovej interpretky a producentky koncertných projektov Marie Taytakovej. S tvorbou Oliviera Messiaena zabodovala vlani na prestížnom festivale v Avignone. V úsilí otvoriť „trinástu komnatu“ vokálnej interpretácie získala podporu Bratislavského kultúrneho a informačného strediska a Nadácie mesta Bratislavy. Podujatie zorganizovalo OZ Ars Iuventutis v spolupráci s bratislavským Domom hudby v Georgievitsovom paláci, sídle najstaršej hudobnej školy na Slovensku, ZUŠ Miloša Ruppeldta. Po jej rekonštrukcii, za ktorú sa zasadila riaditeľka školy Alexandra Pažická, vznikla 90-miestna koncertná sála. Presklený strop a podlahu vyriešili odborníci na akustiku tak, že dnes asi nenájdeme v Bratislave porovnateľne moderný, estetický a so spoločenskou časťou prepojený priestor.

Hovoriť o tradícii piesňovej interpretácie v slovenskej metropole je síce odvážne, neznamená to však, že nejestvuje. Staršej generácii sa vybavia recitály Jessye Normanovej, Hermanna Preya či Petra Schreiera v rámci BHS. Pravidelne sa vokálnym koncertom venoval bývalý Mestský dom kultúry a osvety, matiné bývali tiež v Mirbachovom paláci. V cykle Voci da camera otvárala pred desaťročím pole vokálnej tvorbe Opera SND. Vlastný piesňový cyklus má v súčasnosti Slovenská filharmónia. Festival je však úplnou novinkou, vystavanou takpovediac na zelenej lúke vďaka podpore mesta. S minimálnym, no životaschopným rozpočtom. Húževnatej zakladateľke podujatia Marii Taytakovej sa podarilo zostaviť tri kvalitné večery na optimálnej dramaturgickej osi tradícia – majstrovstvo – mladé talenty.

Koncert z odkazu Antonína Dvořáka (19. 10.) otvoril cyklus štyroch piesní na slovenské a české ľudové texty V národním tónu op. 73 v podaní mezzosopranistky Evy Garajovej s klavírnym partnerom Petrom Pažickým. Sólistka pôsobila v minulosti v pražskej Štátnej opere, no dlhší čas o nej nebolo počuť. Dvořákov cyklus spracúva ľudové motívy skladateľovi vlastnou poetikou. Eva Garajová  potrebovala istý čas na konsolidáciu tónu, spočiatku v polohách menej vyrovnaného. Každým ďalším číslom však jej hlas znel mäkšie, technicky istejšie, s cituplným nábojom. Diferencovala ich náladu, narábala s dynamikou, výrazovými kontrastmi. 

Sopranistka Maria Taytakova a klavirista Peter Pažický predniesli kompletný cyklus piesní pre hlas a klavír na texty Gustava Pflegera-Moravského Písně milostné op. 83. Počnúc prvým vstupom bol zreteľný jej vzťah ku komornému muzicírovaniu. Mäkký tón lyrického sopránu formovala v čistých líniách, zrkadliac ich atmosféru. Paleta jej dynamiky bola široká, no nikdy neprekročila komornú dimenziu. Rozvíjala drámu i nežnú lyriku piesní s opojnými pianissimami. Klavír s ňou dýchal a spoločne básnil. Pred pauzou predniesla Eva Garajová výber troch najznámejších piesní z cyklu Cikánské melodie op. 55 na texty Adolfa Heyduka. Vniesla do nich intímnu lyriku, výrazovú zádumčivosť i klavírom ohnivo podporený elán.

Po pauze zaznel cyklus piesní pre dva ženské hlasy na texty moravskej zbierky Františka Sušila Moravské dvojzpěvy op. 32. Vybrali si trinásť, skomponovaných pre soprán a mezzosoprán, kde sa hlasy prelínali, navzájom ladili a v detailoch výrazu kontrastovali. Tretím rovnocenným činiteľom je klavír. Cyklus popri inšpirácii ľudovou spevnosťou odhaľuje Dvořákov vlastný rukopis. Majstrovstvo v nuansách, kontrastoch, tempe, rytme, dynamike. Aj napriek tomu, že Maria Taytakova a Eva Garajová majú svojské timbre, zneli kompatibilne. Skladateľ v sebe nezaprel tvorcu neskoršej Rusalky, najmä scény lesných žienok. Tú tretiu nahradil básniaci klavír Petra Pažického.

Druhý koncert, s podtitulom „hommage“ (20. 10.), bol poctou umeniu basistu Petra Mikuláša. Veľkej osobnosti našich i medzinárodných operných a koncertných pódií. Opäť skvelá dramaturgická myšlienka zasvätiť večer slovenskej piesňovej tvorbe. Spevy jesene op.51 od Ladislava Holoubka sú cyklom piesní pre bas a klavír na Hviezdoslavovu poéziu. Prezrádzajú dôležitý zmysel autora pre zrovnoprávnenie slova a hudby, dávajú vokálnemu partu voľnosť pre kantilénu i parlando. Peter Mikuláš (s klaviristkou Janou Nagy-Juhasz) svoj stále apartný bas raz dynamicky (nie však operne) otvoril, aby vzápätí demonštroval umenie lyriky a mezza voce.

Z pera Eugena Suchoňa si zvolil Tri piesne (ESD109) pre bas a klavír, opierajúce sa o básne Miroslava Válka, Petra Štilichu a Jána Smreka. Hlas a klavír majú aj v nich rovnocennú pozíciu a spoločne kreslia  atmosféru. Mikulášov prednes bol hlboko zvnútornený, obsiahol širokú škálu emócií, dynamických a rytmických kontrastov. Suchoňov slovník vyjadruje rozmanité nálady od baladicko-melancholických cez drámu svätoplukovského razenia až po zmysel pre humor. Peter Mikuláš a Jana Nagy-Juhasz vystihli všetky dimenzie notovej a textovej predlohy.

V druhej časti sa dostal k slovu rozsiahly cyklus piesní na básne Ivana Kraska Slovenský zošit z pera naturalizovaného slovenského skladateľa Jevgenija Iršaia. Pochádza z r. 2015, po roku ho uviedli do života na festivale Konvergencie (rovnako ako teraz) Peter Mikuláš a za klavírom vtedy autor. Štrnásť častí, písaných rukou invenčného, novými nápadmi sršiaceho skladateľa, hrajúceho sa s farbami hlasu, variáciami rytmu, meniacimi sa atmosférami, je unikátom v našej piesňovej literatúre. Iršai presne odhadol, kedy potrebuje sólista pauzu, takže do cyklu vložil štyri klavírne sóla. Peter Mikuláš doňho vniesol svoje majstrovstvo bezo zvyšku, v sugestívnom výraze zrkadlil paletu farieb, rytmu, z textu vyplývajúce vzťahy. Cyklus uzavrela dych berúca, do mĺkveho šepotu stíšená Modlitba.

Posledný večer (21. 10.) sa dostala k slovu mlaď. Opäť výborná myšlienka. Len škoda, že podobne ako o deň skôr študenti VŠMU či konzervatórií odignorovali svojich dvoch profesorov (inak ako hanbou to nenazvem), rovesníkov podporili len v minimálnom počte. Študentka Akadémie umení v Banskej Bystrici Lea Acsaiová (klavírny sprievod Marco Bukovský) má technicky dobre vedený soprán, no zatiaľ sa vo  výrazovom svete piesní Franza Schuberta len začína orientovať. Dynamickú rovinu obohatila až vo výbere z tvorby Mikuláša Schneidera-Trnavského. Potenciál v hlase má, no čaká ju veľa práce.

S výberom troch romancí od Piotra Iľjiča Čajkovského sa popasovala Nina Moravčík najmä citlivým tlmočením ich výrazovej náplne. Škoda, že vo vysokej polohe znel jej soprán ostrejšie. Oveľa presvedčivejšia bola v uchopení výberu piesní z cyklu Sadaj, slnko, sadaj od českej skladateľky Sylvie Bodorovej, inšpirovaného slovenskou ľudovosťou. Za výdatnej pomoci klaviristu Róberta Pechanca pridala na emóciách, diferencovaní dynamiky, zdôraznila ich kontrastný rytmus. Hlas znel oblejšie aj vo výške.

Najsilnejší dojem zanechal barytonista Benjamín Rudík, dnes už zrelý, kultivovaný a hĺbavý umelec. So svojím klaviristom Róbertom Hruškom si vybral Vier Gesänge op. 43 Johannesa Brahmsa, kde preukázal v každej polohe technicky výborne vedený, rezonančne ukotvený a farebne bohatý materiál. Výrazovo prenikol do najskrytejších detailov, pôsobivo tieňoval tón v dynamike, bol rytmicky a intonačne absolútne presný. Bol to Brahms zodpovedajúci medzinárodným kritériám. Prekvapenie prišlo na záver v cykle piesní Dotyky (na poéziu Miroslava Válka), kde sa Róbert Hruška predstavil nielen ako skvelý klavirista, ale nemenej talentovaný skladateľ. Invencia v zvukomaľbe, expresívnosti, tvarovaní kontrastných nálad našla v Rudíkovi ideálneho interpreta. Väzba hudby a slova, práca s výrazom, gestom, to je len zlomok impresií, ktoré obaja priniesli.

Krajšia bodka, ako záruka budúcnosti danej hudobnej sféry, vari nemohla prísť. Čo ďalej? Festival piesne si zaslúži žiť. Štátom nezriaďovaná kultúra potrebuje podporu. Ale návštevnosť je len v rukách verejnosti...   

Festival piesne

Dom hudby v Bratislave 19.‒21.10.2026

Majstri piesne: Antonín Dvořák

Maria Taytaková, Eva Garajová, Peter Pažický

Dvořák  

Hommage: Peter Mikuláš

Peter Mikuláš, Jana Nagy-Juhasz, Jevgenij Iršai

Holoubek, Suchoň, Iršai

Študentské pódium

Lea Acsaiová, Banjamin Rudík, Nina Moravčík, Marco Bukovský, Róbert Hruška, Róbert Pechanec

Schubert, Brahms, Čajkovskij, Schneider-Trnavský, Bodorová, Hruška