Festival o živote i smrti
3.–8. 8. 2026
Krakov
Musica Divina
Približne sto kilometrov za našimi hranicami sa v srdci Krakova začiatkom augusta konal ôsmy ročník festivalu Musica Divina, ktorý sa sústreďuje predovšetkým na sakrálnu hudbu od stredoveku po barok. Pätica verejných koncertov s interpretmi medzinárodného renomé sa odohrávala v pôsobivých historických priestoroch krakovských kostolov a kláštorov. Organizátorom je Fundacja inCanto na čele s umeleckým riaditeľom Łukaszom Serwińskim. Festival si za osem rokov existencie vybudoval osobitú identitu a publikum, ktoré za výnimočnými umeleckými zážitkami neváha cestovať i zo širokého okolia.
Jedným z najvýraznejších znakov festivalu je jeho dôsledná dramaturgická koncepcia. Každý ročník sa nesie v znamení inej témy. Po minuloročnom Ero cras s adventným repertoárom či predminuloročnej Komplete, venovanej hudbe liturgickej modlitby kompletória, sa dramaturgia tohto ročníka sústredila na antifónu Media vita in morte sumus – Uprostred života sme ponorení do smrti. Za touto antifónou, pojednávajúcou o pominuteľnosti ľudského života, sa skrýva fascinujúci príbeh. V stredoveku sa totiž vymkla z liturgického rámca a ľudová zbožnosť jej pripísala až magickú moc – veriaci ju začali používať ako prostriedok na uvalenie kliatby proti nepriateľom a odporcom cirkvi. Hoci sa cirkevné autority dlhodobo snažili regulovať jej používanie, kacírske praktiky definitívne ukončil až Tridentský koncil v 16. storočí. Napriek tomu melódia i text tohto spevu skladateľov naďalej prirodzene fascinovali, vďaka čomu vznikli úchvatné diela tematicky balansujúce na hranici života, smrti a večnosti. Festival nechcel vyvolávať strach zo smrti, ale skôr ponúknuť príležitosť zamyslieť sa nad krehkosťou života a jeho hodnotou.
Nezvyčajný je aj spôsob financovania festivalu. Všetky verejné koncerty sú pre návštevníkov bezplatné a ich realizáciu umožňuje systém podpory patrónov. Tí majú niekoľko výhod, napríklad rezervované miesta na sedenie alebo mimoriadny koncert (ten v tejto recenzii nie je reflektovaný). Záujem publika bol enormný: pred jednotlivými koncertmi sa tvorili dlhé rady a pri veľkom záujme organizátori pridávali ďalšie termíny. Bezplatný vstup pritom rozhodne neznamenal nízky štandard produkcie. Festival má veľký tím, pracuje s kvalitnou grafikou, k dispozícii sú elektronické bulletiny s fundovanými textami. Súčasťou každého koncertu bol aj dramaturgický úvod redaktorky Poľského rozhlasu Magdaleny Łośovej. Premyslené osvetlenie priestorov sa menilo v súlade s hudbou.
Festival otvorilo vystúpenie britského vokálneho súboru Alamire pod vedením Davida Skinnera a harfistu Andrewa Lawrence-Kinga v karmelitánskej Bazilike Navštívenia Panny Márie na Piesku. Na začiatku koncertu zaznela gregoriánska antifóna Media vita a nasledovali renesančné diela s kajúcou tematikou, napr. od Nicolasa Gomberta, Orlanda di Lassa či Juana Gutiérreza de Padillu. Najsilnejšie vyznelo šesťhlasné moteto Media vita Johna Shepparda. Interpretácia zaujala predovšetkým premysleným tvarovaním gradačných plôch a citlivým tieňovaním zvukových farieb. Zložité polyfónne pradivá vhodne dopĺňali improvizácie Andrewa Lawrence-Kinga na harfe.
Druhý večer v Bazilike Najsvätejšieho Srdca Ježišovho patril stredovekým laudám z Laudario di Cortona z 13. storočia. Ide o najstarší zachovaný zborník talianskych náboženských piesní s notovým zápisom. Program pozostával z výberu piesní s tematikou smrti a hľadania Božieho vykúpenia v interpretácii pražského vokálneho súboru Tiburtina Ensemble a nyckelharpistov Marca a Angely Ambrosiniovcov. Charakteristické striedanie sólových strof a spoločných refrénov umožnilo predstaviť členky zboru aj ako sólistky.
Nasledujúci koncert v Kostole sv. Petra a Pavla v benediktínskom opátstve v Tynci priniesol portugalskú renesančnú a ľudovú hudbu v podaní Capelly Sanctae Crucis. Program vychádzal zo spevníkov Cancioneiro de Paris, Cancioneiro de Elvas a Cancioneiro de Lisboa a zároveň čerpal z ústne tradovanej folklórnej tradície. Jej výrazným prvkom je adufe, tradičný portugalský bubon štvorcového tvaru. Neobyčajné možnosti tohto nástroja predviedli hudobníci hneď na začiatku večera, keď zozadu kostola kráčali za jeho zvuku na pódium. Razantný soprán Sofie Pedrovej sa dobre spájal s renesančnými aerofónmi (flautami, cinkom či gajdami) a stredovekými strunovými nástrojmi. Rytmická zložka, ktorú tvorili rôzne perkusie, dodávala programu živelnosť – vítaný kontrast vo festivalovej dramaturgii.
Štvrtý koncert sa ako jediný nekonal v kostole, ale pod gotickými klenbami dominikánskeho kláštora. Projekt Quiet Songs spojil štyri mladé hudobníčky, ktoré sa špecializujú na historicky poučenú interpretáciu. Program vychádzal z ľudových piesní rôznych regiónov a kultúr, z ktorých pochádzajú interpretky. Tradičný repertoár z Ruska, Veľkej Británie, Litvy a Estónska dopĺňala improvizácia. Dvoje huslí, kannel, violone a tmavší soprán vytvárali komornú, no farebne veľmi plastickú zvukovú kombináciu.
Na záverečnom koncerte v Bazilike Božieho Tela predstavil estónsky súbor Vox Clamantis pod vedením Jaana-Eika Tulveho tvorbu Cyrillusa Kreeka, ktorý vo svojich úpravách estónskych ľudových piesní prepája folklórny materiál s osobitou modernistickou zvukovosťou. Kreek nevychádza z klasickej funkčnej harmónie, ale pracuje s modalitou a lineárnym kontrapunktom. Výsledkom sú zvukové krajiny, v ktorých sa pôvodná melódia stretáva s hutnými, občas drsnými súzvukmi. V podaní Vox Clamantis získali skladby mimoriadne pôsobivý výraz. Do programu boli organicky vložené diela Guillauma de Machauta a Henryho Purcella a vokálny súbor dopĺňali Marco a Angela Ambrosiniovci s nyckelharpami. Festival tak nevyvrcholil gradáciou, ale postupným stišovaním. Navyše druhý prídavok, židovská ľudová pieseň Ma Navu s veľmi jemným a strhujúcim vnútorným dynamizmom, sériu koncertov doviedla do katarzného konca.
Bolo zaujímavé sledovať, s akým nadšením si publikum všímalo a naplno vychutnávalo detaily, a to nielen hudobné. Produkčný tím venoval veľkú pozornosť zážitku z návštevy podujatí – od grafickej identity festivalu cez upravené okolie kostolov až po inšpiratívne svetelné efekty. Práve dôraz na detail možno považovať za jednu z najväčších predností festivalu. Hoci jeho návštevníkov tvorili ľudia rôznych svetonázorov, spájal ich hlad po umení a duchovnej hĺbke. Možno aj to je dôvod, prečo je festival taký obľúbený.