Festival NEXT: Energia prekonávať bariéry

Energia prekonávať bariéry

Festival NEXT je vlajkovou loďou v oblasti aktuálnej experimentálnej hudby a intermediálneho umenia na Slovensku. V novembri minulého roka zaznamenal už svoje 25. vydanie, no popri pohľade na úspechy minulosti a plány do budúcnosti sa objavujú otázniky takmer existenčného charakteru. O výzvach, ktorým musia jeho organizátori čeliť v súčasnej situácii v spoločnosti a kultúre, sme sa rozprávali so spoluzakladateľom a dramaturgom festivalu SLÁVOM KREKOVIČOM.

NEXT má za sebou dvadsaťpäť rokov existencie. Namiesto bilancovania však nad nami teraz visí otázka, či vôbec bude pokračovať. Predpokladám, že podujatie ako NEXT sa pripravuje dlho vopred a dnes sa rozprávame v situácii, keď je FPU prakticky znefunkčnený. (Rozhovor sa uskutočnil 22. 1. 2025, pozn. red.) Ako to vidíš s uskutočnením ďalšieho ročníka?

Festival pripravujeme aj s viac ako ročným predstihom, no veľmi závisí od toho, kedy sa dozvieme výsledky vyhodnotenia rôznych žiadostí o granty, ktoré sme podávali. Teraz sa situácia zmenila, dozvieme sa to až vo februári, no zároveň vieme, že sa dejú zmeny vo Fonde na podporu umenia, ktoré môžu znamenať ohrozenie financovania kultúrnych projektov. Takže sme v určitej neistote. Rátame s tým, že po tom, čo festival oslávil dvadsaťpäť rokov, bude existovať v nejakej inej podobe alebo sa bude konať s prestávkami. 

V každom prípade, tento rok plánujeme koncerty, ktoré sa uskutočnia pod jeho hlavičkou najmä vďaka projektu Re-Imagine Europe: New Perspectives for Action. V rámci neho pokračuje spolupráca s viacerými európskymi festivalmi a organizáciami, vďaka čomu sa nám darí dostávať novú slovenskú hudbu do zahraničia a recipročne zahraničné produkcie k nám. K prostriedkom z Európskej únie si však musíme nájsť aj vlastné spolufinancovanie z domácich zdrojov. Plánujeme uskutočniť niekoľko koncertov a workshopov približne v termíne, v ktorom sa zvykne odohrávať NEXT, čiže koncom novembra. V rámci tejto siete sme iniciovali aj ďalšie partnerstvá, okrem iného pokračujeme vo vzdelávacom projekte pre mladých ľudí v oblasti zvuku a experimentálnej hudobnej tvorby. Zrealizovali sme napríklad kurz tzv. live codingu, kde účastníci programovali zvuk aj vizuálnu projekciu naživo, teraz máme v pláne pracovať s priestorovým zvukom a vytváraním experimentálnych nástrojov. Chceli by sme tiež založiť malé zvukové štúdio, zastrešené kultúrnym priestorom A4, kde by si ľudia mohli vyskúšať prácu s viackanálovým zvukovým systémom.

Ak tému financovania rozmeníme na drobné, aký podiel v ňom mali v posledných rokoch granty?

Približne dve tretiny rozpočtu pokrývali granty FPU, ďalej dotácia z programu strategickej podpory kultúrnych podujatí Hlavného mesta Bratislava, v ktorom žiadajú na svoju realizáciu podporu väčšie festivaly. Ten beží aj v tomto roku, no na poslednom ročníku festivalu sme z neho dostali o viac než polovicu menej peňazí ako v minulosti. Znamenalo to pre nás významný prepad a sklamanie, keďže od strategickej podpory človek očakáva, že bude aspoň udržateľná, prípadne bude rokmi rásť, no stal sa opak. Od toho veľmi závisí, v akom rozsahu sa festival môže udiať. Nakoniec je tu drobný podiel financovania z ďalších zdrojov – z mestskej časti Staré Mesto a partnerov, ktorí napríklad zadarmo poskytnú priestor. Je tu ešte spomínaný európsky projekt, ktorý realizuje A4 ako spoluorganizátor NEXT-u a zabezpečuje istú časť rozpočtu. Tá síce nie je malá, ale samotná by na usporiadanie festivalu nestačila.

Na tento rok plánujeme koncerty v spolupráci s rozhlasom a, ak to vyjde, tiež s francúzskym partnerom Ina GRM – Groupe de Recherches Musicales, ktorý by priviezol unikátny zvukový systém Acousmonium a mohlo by sa tak uskutočniť niekoľko predstavení so súčasnou aj archívnou elektroakustickou hudbou.

Aké boli dôvody poklesu podpory zo strany hlavného mesta?

Dôvody sú zjavne dva. Jednak sa celkovo, napriek protestom kultúrnej scény, znížila suma finančných prostriedkov v programe o približne dvadsať až tridsať percent, jednak sa komisia rozhodla podporiť viac projektov menšími sumami, čo spôsobilo tento prepad. Prirodzene, toto rozhodnutie sme neprivítali. Stáva sa, že v programoch tohto typu je náhle veľa žiadateľov, a keď nebude fungovať FPU, bude ich ešte viac. Dúfame, že k tomu nedôjde, lebo je istá hranica, pod ktorou sa festival nedá profesionálne zrealizovať.

Ak sa na to pozrieš z odstupu viacerých rokov, ako sa mesto stavalo k podujatiam, akým je NEXT? Má mesto nejakú jasnú víziu kultúrnej politiky?

Vďaka iniciatíve viacerých ľudí, najmä Zuzany Ivaškovej, ktorá bola istý čas vedúcou Oddelenia kultúry po nástupe primátora Matúša Valla, sa veci začali hýbať dopredu. Už predtým sme boli ako zástupcovia a zástupkyne kultúrnej scény súčasťou pracovných skupín na magistráte, kde sme hovorili o potrebe stratégie rozvoja kultúry. Bola to však skôr kamufláž, lebo nebol reálny záujem, aby sa to aj urobilo. 

Po nástupe nového primátora sa začala vytvárať participatívna kultúrna stratégia s názvom Dekáda pre kultúru, kde je v akčnom pláne rozpísané, čo presne by sa malo robiť. Jednou z oblastí je aj podpora nezriaďovanej kultúry a projektov, ktoré boli dovtedy financované len veľmi symbolicky. Na tento účel vznikla aj Nadácia mesta Bratislavy, aby rozhodovanie o projektoch nebolo priamo pod politickým vplyvom. Podľa mňa tento krok veľmi pomohol a mesto sa voči občianskym kultúrnym aktivitám začalo stavať priateľsky a nápomocne aj tým, že ponúkalo tiež iné typy spolupráce, nielen finančnú podporu. Spolupracovali sme napríklad s BKIS či s Galériou mesta Bratislavy – inštitúcie nám vyšli v ústrety, vďaka čomu sa podarilo NEXT rozšíriť a spraviť z neho viac „mestský festival“.

A keď sa pozrieme na celé štvrťstoročie, máš pocit, že si komunálni politici uvedomovali dôležitosť vytvorenia akéhosi kultúrneho podhubia, z ktorého môže profitovať mesto ako celok?

Na toto sme veľmi často upozorňovali už od začiatku našich aktivít v roku 2000. Ako zástupcovia nezriaďovanej kultúrnej scény sme iniciovali stretnutia a snažili sme sa s politikmi, ktorí boli aktuálne v úrade, či už na magistráte, v mestskej časti alebo v kraji, rozprávať o význame kultúry pre rozvoj územia a strategického myslenia v tejto oblasti. Snažili sme sa, aby tieto myšlienky zapracovali do kultúrnych politík a zaviedla sa systematická podpora nezriaďovanej kultúry, ktorá predtým neexistovala. Za to, že sa to podarilo, môžeme vďačiť aj tomuto tlaku zdola.

Spoluzaložili sme platformu KU.BA – Kultúrna Bratislava, ktorá veľmi tlačila na to, aby sa niečo dialo, a politici mladšej generácie pocítili, že to je prospešné aj pre nich samotných a má to zmysel podporiť. Pochopili, že ich treba riešiť participatívne, a nie „od stola“. Musela však nastať istá generačná výmena; ľudí, ktorí boli vo funkciách predtým, kultúra srdečne nezaujímala. Väčšinou sa tieto zmeny podarili vďaka konkrétnym úradníkom, napríklad na kraji bola za čias župana Pavla Freša vedúcou kultúry divadelná dramaturgička Zuzana Hekel Šajgalíková. Presvedčila predsedu kraja, aby založili grantovú schému a vložili do nej relevantný obnos peňazí. Za nasledujúceho župana sa však táto suma zmenšila, podpora sa stala opäť symbolickou, no medzitým sa veci pohli zasa na magistráte aj v niektorých mestských častiach.

Napriek pozitívnemu posunu žijeme práve dnes dobu, keď sa rozhodnutia robia výhradne od stola a vidno silné snahy vplývať aj na nezriaďovanú kultúru. Táto situácia panuje od jesene 2023 a medzitým sa podarilo uskutočniť ďalší ročník NEXT-u. Vnímal si niektoré tlaky politického či ideologického charakteru?

Deštrukčné vplyvy vnímame od nástupu tejto vládnej garnitúry. Buď nepriamo, alebo, pokiaľ ide o situáciu v FPU, začínajú už aj priamo ohrozovať existenciu mnohých projektov a ľudí, ktorí v kultúre pracujú – v nezriaďovanej či zriaďovanej. V minulom roku vznikla platforma Otvorená kultúra, ktorá robí spolu s iniciatívou Kultúrny štrajk a sieťou kultúrnych centier Anténa všetko pre to, aby tento vývin zvrátila. Dnes vie len málokto predpovedať, ako sa to bude vyvíjať ďalej, keďže má byť prerokovaná aj novela zákona o FPU, ktorá by zasa niektoré veci vrátila späť.

Uplynulých dvadsaťpäť rokov vnímam nielen ako akýsi zápas o etablovanie festivalu a iných našich kultúrnych aktivít, ale novej a novátorskej tvorby vôbec, vrátane zodpovedajúcej úrovne jej prezentácie. Tento vývoj chvíľu vyzeral ako úspešný príbeh, no teraz už nie som taký optimista. Je vyčerpávajúce, že po tých rokoch stále musíme niekomu dokazovať, že hudba nemusí byť len populárna alebo tradičná či klasická, ale môže byť oveľa otvorenejšia, slobodnejšia, zaujímavejšia. Najmä, ak je to nová umelecká hudba, vyjadrujúca dnešnú dobu. 

Krajina, ktorá nikdy nebola príliš kultúrna, škodí sama sebe, ak nevytvára podmienky, aby v nej vznikala nová umelecká tvorba na úrovni porovnateľnej s inými štátmi. Boli sme svedkami viacerých dobrých krokov, hoci sa diali pomaly. Napríklad založenie FPU bolo jedným z nich. No je otázne, dokedy môže mať človek energiu neustále prekonávať bariéry, ktoré nie sú odborného, ale systémového charakteru. Veľká časť obyvateľstva v tejto krajine to nepovažuje za niečo potrebné a dôležité, čo je škoda. 

… a tlaky počas prípravy uplynulého ročníka festivalu?

Prípravy prebehli bez problémov tohto typu, aj spolupráca so štátnou inštitúciou, akou je rozhlas, bola hladká, stále tam pôsobia ľudia, ktorí majú radi novú tvorbu.

Narážal som na to, čo NEXT, ale aj A4 ako taká reprezentuje priestor, v ktorom sú vítaní ľudia z queer alebo trans komunity. Príkladom by mohla byť drag artist Kinga Ötvös, ktorá vystúpila na uplynulom ročníku NEXT-u… 

Nás sa to priamo nedotklo v tom zmysle, že publikum, ktoré chodí na naše produkcie, je otvorené a zvedavé. Stalo sa však to, že združenie YMCA, spravujúce budovu, v ktorej sídli aj A4, nedostalo grant na rekonštrukciu z MK SR. Bolo to rozhodnutie ministerky a jedným z odôvodnení bolo, že sa tu konajú príliš liberálne podujatia, v okne visí dúhová vlajka... Boli to diskriminačné a ideologické motívy, prejavil sa tu politický zásah do podmienok, v ktorých má vznikať kultúra.

Boli sme svedkami dvoch petícií požadujúcich odstúpenie ministerky, vznikla platforma Otvorená kultúra, uskutočnili sa protesty, dokonca cielene zamerané na problematiku kultúry, čo je novinka v histórii samostatného Slovenska, no zdá sa, že vládna moc je k týmto hnutiam celkom ľahostajná. Ako túto situáciu vnímaš z pohľadu organizátora?

Kým je občianska spoločnosť aktívna a zomknutá, vnímam to ako jej veľkú úlohu a zároveň vidím nádej na zmenu. V tejto chvíli nie sme nastavení tak, že by sme to mali vzdať a dokonca vidno istý posun v tom, ako sa vládna moc stavia k zásahom do fungovania kultúry. Aj niektorí koaliční poslanci chcú, aby sa negatívne zmeny v FPU vrátili späť k demokratickým pravidlám. Prebieha intenzívna komunikácia medzi kultúrnymi aj ďalšími aktérmi, je to veľmi turbulentné a nejaké pohyby sa dejú každý deň. Aktuálny stav nevyhovuje mnohým ani na úrovni samospráv, takže prebieha zápas o to, či sa dá odignorovať polovica krajiny a presadiť deštruktívne zmeny, alebo sa to nakoniec nepodarí.

Predsa len, skúsme sa pustiť do bilancovania toho, čo sa festivalu podarilo z umeleckého hľadiska. Štvrťstoročie je naozaj dlhý čas, najmä ak hovoríme o žánroch, v ktorých vývoj napreduje dosť rýchlym tempom. Možno budeme príliš všeobecní, no skús zhodnotiť, ako sa scéna improvizovanej a experimentálnej hudby transformovala za tieto roky? Môj pohľad je, že kým v skorších ročníkoch bola do veľkej miery zastúpená klasická voľná improvizácia na akustických nástrojoch, prípadne jej vokálna obdoba, neskôr ju do úzadia zatlačila elektronika a performatívne projekty…

V prvom rade, festival rokmi rástol. Kým na začiatku bolo šesť koncertov, teraz už vyše dvadsať. Pri zostavovaní dramaturgie sa snažíme rozmýšľať tak, aby sme pokryli rôzne oblasti tvorby a program nejakým spôsobom reprezentoval to, čo sa na scéne aktuálne odohráva. No stále je to málo na to, aby sme v plnej šírke zachytili všetko zaujímavé, čo vzniká. Nakoniec, je to o konkrétnych možnostiach, o projektoch, ktoré sa aktuálne podarí priviezť.

Zmenil sa aj tím; dnes sa na festivale podieľajú štyria dramaturgovia, ktorí majú rôzne pohľady. Okrem mňa tvoria program aj Andrej Chudý, Juraj Hoppan a Daniel Kordík. Stále tu môžete zažiť improvizovanú hudbu na akustických nástrojoch. Do tejto skupiny patril napríklad koncert tria Kocián – Krupa – Novosedlíková v Mirbachovom paláci. Je tiež pravdou, že mnoho projektov využívalo elektroniku, snažíme sa reflektovať aj vývoj v oblasti nových technológií a umelej inteligencie. Chceli by sme tiež vykročiť smerom k širšiemu publiku, takže časť projektov  presahovala aj do populárnej hudby alebo stierala hranice medzi žánrami.

Nočný program máva viac klubový charakter a pritiahne trocha iný typ návštevníctva. Aj v tomto segmente totiž vznikajú zaujímavé a inšpiratívne veci. Festival sme chceli rozšíriť kvantitatívne aj kvalitatívne, takže je v ňom zastúpené širšie žánrové spektrum. Množstvo projektov má tiež výraznú vizuálnu zložku, čo nemusí byť iba projekcia, ale napríklad performancie s použitím rôznych objektov či kostýmov. Duo Transsonic zasa napríklad pracovalo s lasermi a neurónovými sieťami.

Niektoré festivaly sú zamerané užšie, napríklad Konfrontationen v rakúskom Nickelsdorfe sa orientujú viac na free jazz a voľnú improvizáciu. Tam tiež vidno, že publikum zostarlo spolu s nimi. Na jednej strane je to príjemné a komunitné, schádzajú sa tam ľudia z celého Nemecka, Rakúska a okolitých krajín, no viackrát som mal pocit, že už ide o akúsi historickú prehliadku. Je to pritom trochu paradox, keďže ide o hudbu, ktorá vzniká v danom okamihu, je takpovediac vždy nová, pretože je improvizovaná. No svojím štýlovým vyznením sa už dá zaradiť do nejakého historického rámca. To je aj jedna z dilem, aké zažívame v pozícii dramaturgov. Chceli by sme ukázať veci, ktoré majú svoju históriu, no sú stále živé a ich tvorcovia nejako ovplyvnili aktuálny vývoj, pritom však treba myslieť aj na najmladšiu poslucháčsku generáciu. Tá má prostredníctvom internetu prístup ku všetkej hudbe, rozmýšľa a tvorí úplne inak a vie priniesť celkom nové impulzy. Toto všetko je potrebné zohľadniť pri tvorbe programu. Publikum sa vyvíja, dnes v ňom vidno ľudí viacerých vekových kategórií a každá z nich si na festivale dokáže nájsť niečo svoje.

Vedel by si definovať, aké sú preferencie publika najmladšej generácie?

Robili sme prieskum publika a zistili sme, že jeho väčšina sa vekovo pohybuje od dvadsaťpäť do štyridsať alebo štyridsaťpäť rokov. Nezisťovali sme priamo, čo ľudia v danej skupine preferujú, no mohli sme napríklad vidieť, že na klubový program prišli iní, väčšinou mladší ľudia. Primárne sa však neriadime diváckymi očakávaniami. V začiatkoch festivalu sme boli, pokiaľ ide o marketing, nepopísaným listom. Chceli sme urobiť nejaké koncerty, ktoré sme pokladali za zaujímavé, a absolútne sme netušili, kto na ne príde. 

Dnes aj vďaka sociálnym sieťam vieme presnejšie, odkiaľ je naše publikum, môžeme sa ľudí priamo spýtať, čo sa im páčilo. Robili sme dotazníky a zistili sme, že rôzni návštevníci majú rôzny vkus; moje vlastné hodnotenia koncertov sa často príliš neprekrývali s ich názorovým priemerom. Vo väčšine prípadov som však mal pocit, že program, ktorý sme zostavili, obsahoval vždy zaujímavé veci, hoci oslovili rôzne poslucháčske skupiny.

Spomenul si umelú inteligenciu. Aký je podľa teba jej prínos do toho, čo sa v súčasnosti v hudbe deje?

V oblasti experimentálnej hudby nové technológie vždy prinášali aj nové možnosti tvorby. Nástroje nazývané súhrnne ako umelá inteligencia viacerými spôsobmi ovplyvňujú to, ako dnes hudba vyzerá, kam sa posúvajú jej hranice. Od zvukovej syntézy cez generovanie nových nástrojov po strojové počúvanie, teda proces, v ktorom stroj reaguje na to, čo hrá živý interpret. Tieto technológie tiež môžeme použiť na kontrolu veľkého množstva parametrov v hudobnom procese, ale aj na generovanie hudby, ktorá je ako celok dielom umelej inteligencie a ťažko ju pokladať za individuálny autorský počin. Tá sa možno nepredvádza na pódiu, no mnohé projekty v nejakej miere využívajú podobné algoritmy. 

Na Univerzite v Reykjavíku nedávno vznikol Intelligent Instruments Lab, kde sa vyvíjajú nástroje využívajúce strojové učenie a AI, čo výrazne posúva vývoj vpred. Na druhej strane, v komerčnej sfére, kde je hudba chápaná ako komodita, vďaka tomu dochádza k výrazným zmenám v celom reťazci jej produkcie a distribúcie.

Na druhej strane, NEXT prenikol aj do priestorov, kde by sme ho v jeho skorších ročníkoch vôbec neočakávali. Jeho súčasťou bol napríklad organový koncert vo Veľkom evanjelickom kostole – a prišlo naň početné publikum, ktoré bolo nadšené…

Najdôležitejšie je uvedomiť si šírku spektra možných prístupov k tvorbe a byť otvorený. Týka sa to dramaturgie aj publika. Apelujeme na to, že festival je určený pre zvedavých, propagujeme otvorené počúvanie, ponúkame príležitosti bez predsudkov sa vystaviť zážitku. Neexistujú tu vopred stanovené hranice, zaujímavá hudba môže vznikať aj s použitím klasických nástrojov, rozšírených techník hry, ale aj nástrojov elektronických, počítačových, algoritmických… 

Na NEXT-e sú vždy prítomné aj projekty s výraznou performatívnou zložkou. Napríklad pri spomenutej Kinge Ötvösovej som vnímal, že performancia, ktorá pôsobí celkom antiiluzívne, v sebe zahŕňa všetky ostatné prvky, pričom všetky sú na vynikajúcej úrovni – dokonale pripravené kostýmy, osvetlenie, skvelé elektronické zvukové podklady a výbornou technikou podopretý vokálny prejav. Ich kombinácia vytvára onú ťažko definovateľnú pridanú hodnotu a podľa mňa je jednou z možných ciest do budúcnosti. V každom prípade je to niečo, čo z umeleckého hľadiska vždy dobre zafunguje.

Presahy do iných médií boli vždy niečím, čo nás zaujímalo, intermedialita bola neoddeliteľnou súčasťou predvádzania hudby. Na uplynulom ročníku sme trebárs videli islandskú umelkyňu Sól Ey, ktorá vo Dvorane VŠMU pripravila predstavenie s tanečníkmi. Tí mali na tele pripevnené reproduktory a senzory a ich pohybová aktivita bola spojená s generovaním zvuku, spätnými väzbami a podobne. Je to opäť posun k niečomu, čo sa nachádza niekde medzi.

Ďalšou sférou je presah do vizuálneho umenia. Radi by sme robili tiež sprievodné výstavy so zvukovými inštaláciami, prezentácie kompozícií pre priestorový zvuk a podobne. Do výstav sme sa zatiaľ nepúšťali najmä z finančných dôvodov, podobne ako do náročnejších produkcií so scénickými prvkami, ktoré by sa približovali opere. Tu narážame na strop toho, čo si aktuálne môžeme dovoliť. Je to škoda, najmä ak sa pozrieme na to, koľko napríklad stoja vystúpenia niektorých zahraničných sólistiek v Opere SND. Sú to sumy prevyšujúce rozpočet celého nášho festivalu.