Festival dýchajúci rozmanitosťou
LUCIA POTOKÁROVÁ je generálnou riaditeľkou Štátnej filharmónie Košice a zároveň riaditeľkou festivalu Košická hudobná jar. V rozhovore pri príležitosti festivalového jubilea predstavila nielen zaujímavú dramaturgiu aktuálneho ročníka, ale načrtla aj víziu plynulého prepojenia tradície so súčasnosťou a budúce smerovanie festivalu v širšom európskom kontexte.
Aké emócie vo vás vyvoláva 70. výročie KHJ?
Sedem desaťročí existencie tohto podujatia vo mne vyvoláva predovšetkým hlboký obdiv, úctu a obrovský pocit zodpovednosti. Keď si človek uvedomí, že festival vznikol v roku 1956 a počas siedmich desaťročí prežil rozdielne spoločenské aj umelecké obdobia, začne ho vnímať nielen ako sériu koncertov, ale ako významnú spoločenskú kroniku.
Je fascinujúce, že festival prežil obdobia politických zmien, transformáciu kultúrneho systému po roku 1989, ekonomické výkyvy i globálnu pandémiu, a napriek tomu si dokázal zachovať umeleckú identitu aj svoje publikum. Pre mňa osobne je toto jubileum zároveň veľkým záväzkom voči budúcnosti. Košická hudobná jar totiž formovala hudobné prostredie na celom východnom Slovensku a dlhodobo reprezentuje Košice v širšom európskom kontexte. Veľmi silno vnímam aj jeho symbolickú hodnotu – KHJ je staršia ako samotná Štátna filharmónia Košice a bol to práve tento festival, ktorý výrazne prispel k profesionalizácii hudobného života v meste.
Kedy ste sa začali podieľať na festivale KHJ a akým spôsobom?
Košickú hudobnú jar som najskôr vnímala ako poslucháčka a študentka. Môj profesionálny vzťah ku KHJ sa začal s mojím pôsobením v ŠFK a prirodzene sa zintenzívnil nástupom do čela inštitúcie. Od tohto momentu som spoločne so svojím tímom prevzala plnú manažérsku a strategickú zodpovednosť nielen za bežnú koncertnú sezónu, ale aj za formovanie vizuálnej, organizačnej a dramaturgickej identity tohto historického festivalu. Naším cieľom bolo od začiatku nadviazať na to najlepšie z tradície, no zároveň festival otvoriť súčasnému európskemu kontextu.
Kam sa podľa vás KHJ posunula, odkedy ju sledujete a aktívne na nej participujete?
V minulosti bol festival viac orientovaný na tradičný symfonický repertoár a na hosťovanie domácich telies. Dnes sa snažíme budovať dramaturgiu omnoho komplexnejšie – prepájať veľké symfonické projekty s komornou hudbou, historicky poučenou interpretáciou, súčasnou hudbou, interdisciplinárnymi formátmi či diskusnými a edukačnými aktivitami.
Veľmi dôležitý posun vnímam v medzinárodnom rozmere festivalu, najmä v porovnaní s poslednými troma dekádami. Podarilo sa nám priniesť osobnosti a telesá, ktoré významne posilnili renomé KHJ, napríklad Estónsky filharmonický komorný zbor s Tõnu Kaljustem, Percussions de Strasbourg, Leonkoro Quartet, Goldmund Quartet, Filharmóniu Brno s Dennisom Russellom Daviesom a Maki Namekawa či popredných dirigentov ako Patrick Hahn, Andreas Ottensamer, Kirill Karabits a mnohých ďalších. Takéto hosťovania majú veľký význam nielen umelecky, ale aj symbolicky. Dokazujú, že Košice sú rešpektovaným a plnohodnotným partnerom pre dôležité európske hudobné inštitúcie.
Výrazným posunom prešla aj samotná značka festivalu. V uplynulých rokoch sme uviedli novú, modernú vizuálnu identitu a začali sme intenzívnejšie prepájať klasickú hudbu s inými formami umenia a verejného dialógu. KHJ dnes už nie je len sledom koncertov v kalendári, ale živým kultúrnym fenoménom, ktorý reflektuje aktuálny svet a flexibilne reaguje na potreby moderného publika.
Aký je momentálne hlavný cieľ, poslanie a filozofia festivalu?
Filozofia festivalu stojí na dvoch rovnocenných pilieroch. Na jednej strane je to platforma, ktorá prináša interpretačnú excelentnosť a sprostredkúva košickému publiku kontakt so špičkovou svetovou hudobnou kultúrou. Na strane druhej je to priestor na kultiváciu a formovanie publika, jeho vkusu a citlivosti. Naším dlhodobým cieľom je pevne etablovať KHJ na európskej kultúrnej mape a dokázať, že aj mimo hlavného mesta môže existovať špičkový medzinárodný festival, ktorý prirodzene prepája historické dedičstvo s progresívnymi umeleckými víziami súčasnosti.
V programoch posledných ročníkov sa okrem klasických filharmonických koncertov stabilne objavovali aj koncerty sláčikového kvarteta, koncerty dobovej hudby na autentických nástrojoch, zborové koncerty a scénické predstavenia. Ako dramaturgicky koncipujete jednotlivé ročníky? Máte nejakú osvedčenú programovú štruktúru, ktorú dodržiavate, napríklad pokiaľ ide o počet koncertov a ich žánrovú pestrosť?
Zastávam názor, že festival musí dýchať rozmanitosťou. Osvedčená kostra, samozrejme, existuje. Stabilne ju tvoria veľké symfonické a vokálno-symfonické projekty, ktoré sú prirodzenou doménou nášho rezidenčného orchestra ŠFK. Tie dopĺňame hosťujúcimi symfonickými telesami, komornými formátmi, recitálmi a starou či súčasnou hudbou. Dôležité je pre mňa aj kritérium umiestnenia a adresnosti.
Uvažujeme nad tým, čo hráme, kto to hrá, kde to hrá a pre koho. Klasickú symfóniu ponúkneme v akustike Domu umenia, no intímnejšie žánre či alternatívnejšie fúzie cielene zasadzujeme do komornejších, špecifických priestorov. Práve táto žánrová pestrosť nám umožňuje otvárať dvere rôznym skupinám poslucháčov a udržiavať festival neustále svieži a dynamický.
Viem, že vaším snom je rozšíriť a obohatiť festival o viac hosťujúcich orchestrov a ansámblov. Napríklad posledné ročníky boli mimoriadne bohaté na zahraničných hostí. Napĺňa sa postupom času táto vízia? Aké problémy to so sebou prináša?
Áno, táto vízia sa postupne, krok za krokom, reálne napĺňa, čo ma nesmierne teší. Hoci sme v tomto roku museli pre dramatický, až 45-percentný pokles rozpočtu pristúpiť k zrušeniu dvoch plánovaných zahraničných projektov, neklesli sme na kvalite. Naopak, v Košiciach privítame našu prvú národnú scénu – Slovenskú filharmóniu s dirigentom Tomášom Netopilom, celosvetovo uznávaného klaviristu Piotra Anderszewského, hviezdneho mandolinistu Aviho Avitala či akordeonistku Kseniju Sidorovu.
Prinášať takéto mená však so sebou nesie obrovské logistické, manažérske a najmä finančné výzvy. Umelecký trh je neúprosný a nároky špičkových telies i sólistov neustále rastú. Mojou najväčšou manažérskou výzvou preto zostáva udržať rovnováhu medzi vysokými umeleckými ambíciami a neúprosnou ekonomickou realitou, čo si vyžaduje mimoriadne zodpovedné plánovanie, flexibilitu a precízny manažment rizík.
Účasť zahraničných súborov, sólistov a orchestrov je bezpochyby ekonomicky veľmi náročná. Do akej miery sa vie festival oprieť okrem štátnej platformy aj o nejakú formu sponzorskej alebo donorskej podpory a ako je to s mediálnou podporou festivalu?
Kultúra dnes funguje v prostredí plnom neistôt, preto je pre nás otázka viaczdrojového financovania absolútne kľúčová. Štátna podpora a verejné zdroje tvoria základ, bez ktorého by inštitúcia takéhoto formátu nemohla existovať, no na krytie nákladov spojených s exkluzívnymi medzinárodnými hosťami to jednoducho nestačí. Intenzívne preto pracujeme na budovaní partnerstiev so súkromným sektorom. Hľadáme nové formy spolupráce s donormi, ktorí vnímajú podporu umenia nie ako charitu, ale ako investíciu do kultúrnej identity regiónu a spoločenskej zodpovednosti.
Čo sa týka médií, zaznamenávame rastúci záujem, čo pripisujem našej novej komunikačnej stratégii a profesionalizácii marketingu. Zahraniční hostia a silné dramaturgické tituly sú pre médiá prirodzene atraktívne, čo nám pomáha šíriť dobré meno festivalu ďaleko za hranice košického regiónu.
Zohnať lístky na KHJ pár dní pred koncertom je často prakticky nemožné pre vypredanosť kapacít. Ako vnímate mieru úspešnosti návštevnosti koncertov v posledných rokoch?
Vypredané sály a hľadanie „posledných voľných lístkov“ sú pre každého riaditeľa tou najkrajšou odmenou a potvrdením, že naša práca má zmysel. Divácky záujem v posledných rokoch vykazuje stabilne stúpajúcu tendenciu. Naše publikum je verné, vzdelané, no zároveň otvorené novým podnetom. Teší ma, že ľudia už nereagujú len na overené „bestsellery“ klasickej hudby, ale dôverujú našej dramaturgii a prichádzajú aj na náročnejšie či menej známe tituly. Práve táto vzájomná dôvera medzi nami a poslucháčmi je pre mňa meradlom skutočnej úspešnosti.
Ktoré výnimočné koncerty vám zostávajú z posledných ročníkov v pamäti?
Bolo ich skutočne veľa a každý mal svoju osobitú energiu. Hlboko vo mne zarezonovalo hosťovanie Estónskeho filharmonického zboru s Tõnum Kaljustem, rovnako ako energické vystúpenie Percussions de Strasbourg. Sú to momenty, keď človek cíti, že do Košíc priniesol absolútnu svetovú špičku. Výnimočné sú však pre mňa vždy aj chvíle, keď náš domáci orchester ŠFK predvedie interpretačný výkon európskych parametrov. Z posledného obdobia mi v pamäti rezonujú najmä Šostakovičova9. symfónia, monumentálne Te Deum Antona Brucknera či výber z Wagnerovej opery Majstri speváci norimberskí.
Máte nejaké vzdialené méty, pokiaľ ide o hviezdnych sólistov, orchestre alebo samotné povedomie o festivale?
Mojou dlhodobou métou je, aby sa KHJ stala pevným, rešpektovaným a vyhľadávaným festivalovým bodom na mape Európy. Chcem, aby poprední svetoví umelci a orchestre vnímali Košice ako prestížnu a prirodzenú zastávku počas svojich medzinárodných turné.
Rovnako si želám, aby povedomie o festivale generovalo silný kultúrny turizmus, aby ľudia cestovali do Košíc cielene za festivalovými zážitkami. Umelecké sny si plníme postupne, no mojou najväčšou métou zostáva strategická udržateľnosť tejto vysokej kvality. Dnes už totiž nestačí byť excelentný len na pódiu; musíme sa neustále profesionalizovať organizačne a manažérsky, aby sme tento vysoký štandard dokázali udržať aj pre nasledujúce generácie.
Existujú nejaké festivalové partnerstvá?
Prirodzene, sledujeme vývoj významných európskych festivalov a inšpirujeme sa úspešnými modelmi. Špecifickosť KHJ však spočíva práve v jedinečnej kombinácii bohatej filharmonickej tradície, medzinárodného rozmeru a hlbokého regionálneho ukotvenia, takže si ideme vlastnou, autentickou cestou. Partnerstvá sú pre nás kľúčové, či už s domácimi, alebo zahraničnými inštitúciami – bez nich by mnohé náročné projekty nebolo možné realizovať. Ako konkrétny príklad môžem uviesť, že momentálne už užšie spolupracujeme pri príprave nasledujúcich ročníkov s renomovaným Medzinárodným hudobným festivalom Leoša Janáčka v Ostrave.
Koncerty KHJ prebiehajú okrem Domu umenia aj v priestorovo, akusticky a dispozične rôznorodých lokáciách (Dóm sv. Alžbety, Východoslovenská galéria, Synagóga na Zvonárskej, Kasárne Kulturpark, Tabačka Kulturfabrik). Akým spôsobom „rozmiestňujete“ jednotlivé koncerty do daných miest a podľa akých kritérií?
Každý priestor má svoju špecifickú akustiku, atmosféru aj historický význam. Preto veľmi citlivo zvažujeme, aký typ projektu do ktorej lokácie umiestnime. Dom umenia je akusticky ideálnym priestorom pre veľký symfonický aparát. Sakrálne a historické priestory však ponúkajú úplne iný rozmer duchovného zážitku. Napríklad v tomto ročníku sme literárno-hudobný projekt Hlasy utópie, ktorý reaguje na aktuálne spoločenské krízy prostredníctvom syntézy súčasnej hudby a verejného čítania, citlivo situovali do autentického priestoru Synagógy na Zvonárskej ulici. Architektonický priestor skrátka vnímame ako plnohodnotnú súčasť samotnej dramaturgie.
Festivalová dramaturgia občas zabrúsi aj do operného a operetného žánru, scénických predstavení či fúzií dobovej hudby a jazzu, súčasnej hudby a minimalizmu. Sú nejaké ďalšie zaujímavé žánrové spojenia, ktoré by ste chceli v budúcnosti realizovať? Existujú v tomto zmysle aj nejaké mantinely, ktoré prekračovať nechcete?
Fúzie žánrov sú skvelým spôsobom, ako objavovať nové svety a oslovovať nové publikum. V budúcnosti by ma veľmi lákalo hlbšie prepojenie klasickej hudby s moderným vizuálnym umením, digitálnym dizajnom či svetelnou architektúrou v podobe tzv. site-specific projektov. Čo sa týka mantinelov, tie sú pre mňa jasne definované pojmom umelecká kvalita a integrita. Nemám nič proti multižánrovosti, pokiaľ prináša hlbokú umeleckú výpoveď a remeselnú poctivosť. No komerčne ladené projekty bez hodnotnej výpovednej hodnoty v programe KHJ nenájdete.
Najnovšou súčasťou aktivít KHJ je aj naplánované pravidelné nahrávanie albumov prioritne slovenskej hudby. Horúcou novinkou je CD Jozef Podprocký: Koncerty, ktoré nahrali vybraní slovenskí sólisti s orchestrom ŠFK a ktoré vyšlo vo vydavateľstve Pavlik Records. Ako sa tento koncept bude vyvíjať ďalej?
Nahrávacia činnosť a systematická podpora slovenskej hudobnej tvorby i domáceho interpretačného umenia sú neoddeliteľnou súčasťou našej dlhodobej stratégie. Chceme, aby sa symfonické diela slovenských skladateľov nedostávali k publiku len jednorazovo na pódiu, ale aby mali trvalú dokumentačnú a reprezentatívnu hodnotu.
Profilový album Jozefa Podprockého je pre nás srdcovou záležitosťou – bol to výnimočný autor, ktorého osobnosť sa hlboko dotýkala samotných Košíc i nášho orchestra. V tomto koncepte budeme jednoznačne pokračovať. Plánujeme pravidelne realizovať nahrávky diel domácich autorov a podnecovať vznik nových kompozícií. V rámci tohto ročníka venujeme reflexii jeho odkazu osobitný priestor v podobe diskusie „Ako sme nahrávali Podprockého“. Zároveň hneď v júni plánujeme nahrávanie ďalšieho CD, tentoraz zameraného na tvorbu významného slovenského skladateľa Jána Zimmera.
Čo ponúknete divákom v tomto jubilejnom ročníku, na čo sa môžu tešiť?
Festival slávnostne otvorí domáci orchester ŠFK pod taktovkou renomovaného dirigenta Stanislava Kochanovského, pričom v Chopinovom klavírnom koncerte sa predstaví famózny Arsenii Moon, držiteľ prestížnej ceny Ferruccia Busoniho. Následne privítame Slovenskú filharmóniu pod vedením Tomáša Netopila, ďalej svetoznámeho violončelistu Johannesa Mosera v Elgarovom koncerte pod taktovkou Eivinda Gullberga Jensena či jedinečný komorný dialóg mandolíny Aviho Avitala a akordeónu Ksenije Sidorovej. Obrovským magnetom bude určite aj klavírny recitál legendárneho Piotra Anderszewského.
Zaujímavosťou sú aj Barokové ozveny s ansámblom Le nuove musiche v znamení raného barokana našom územíči spomínaný literárno-hudobný projekt Hlasy utópie. Celé jubileum vyvrcholí monumentálnym Verdiho Rekviem pod taktovkou Roberta Jindru so Slovenským filharmonickým zborom a v priam hviezdnom medzinárodnom speváckom obsadení (Olga Bezsmertna, Christa Mayer, Pavol Bršlík, Günther Groissböck). Verím, že to bude pre Košice skutočne nezabudnuteľný a hlboký zážitok.