Expresívny večer Paríka, Zimmera a Honeggera v SF

5. 2. 2026

Bratislava, Reduta

Slovenská filharmónia, Marián Lejava, Katarína Paľová

Parík – Zimmer – Honegger

Je dobrou správou, že programy symfonických koncertov čoraz častejšie konfrontujú diela slovenských skladateľov so svetovými, čo potvrdzuje kultúrnu integritu slovenskej tvorby v medzinárodnom kontexte. Hoci umelecké poetiky Ivana Paríka, Jána Zimmera a Arthura Honeggera sú celkom osobité, zjednocujúcim prvkom prvého februárového koncertu v Redute bola najmä expresívna zvukovosť. V premyslenom slede skladieb vznikol výrazový oblúk – od veľmi jemnej impresie v Paríkovej Musica pastoralis cez výrazný vzdor v Zimmerovom Koncerte pre klavír č. 7 až po katarzný návrat pokoja v poslednej časti Honeggerovej 3. symfónie „Liturgickej“.

Tvorbu Ivana Paríka charakterizuje zvukový senzualizmus a špecifické narábanie s hudobným časom, čo sa s jemným citom prejavuje aj v jeho Musica pastoralis pre veľký orchester. Vďaka vhodne zvolenému tempu vynikli všetky inštrumentačné nuansy; dirigent Marián Lejava dbal na logické členenie formy a výstavbu gradačných plôch, ktoré orchester pripravoval precíznou prácou s dynamikou. Spolupráca telesa s dirigentom bola vďaka angažovanému prístupu veľmi pohotová a Lejavove vizuálne gestá sa adekvátne transformovali do výsledného zvuku.

Prvé takty Koncertu pre klavír a orchester č. 6 op. 71 Jána Zimmera akoby nadväzovali na Paríkovu introvertnú farebnosť, no vo väčšine diela prevládala zvuková drsnosť. Tá dominovala najmä v hustej inštrumentácii a takmer neustálej akustickej tenzii orchestra i sólového klavíra. Kompozícia svojím pochmúrnym duchom odzrkadľuje napätie a vzdor voči normalizácii začiatkom sedemdesiatych rokov. Azda aj preto sa svojej koncertnej premiéry dočkala až dnes, po viac ako polstoročí. Sólistka Katarína Paľová sa do tragických okolností dokázala hlboko vcítiť a svojho partu sa ujala s náležitou dávkou expresivity a technickej istoty.

Na podobnú afektovú rovinu po prestávke nadviazala aj Honeggerova 3. symfónia  „Liturgická“. Individuálny vzdor však vystriedala kolektívna tragika – kompozícia naznačuje vojnové zážitky a jej podtitul s názvami častí odkazuje na liturgické texty pohrebných obradov. Prvá časť Dies irae ostrou inštrumentáciou a kŕčovitou melodikou načrtáva chaos, barbarstvo a deštrukciu, ktoré filharmonici podporili chladnokrvným a zúrivým zvukom. Naproti tomu, De profundis clamavi prinieslo lyrickú reflexiu, kde dirigent s delikátnym vkusom namiešal úchvatnú zvukovú maľbu. Záverečné Dona nobis pacem sa začalo neúprosným pochodom s útočnými motívmi v dychových nástrojoch. Po prekonaní všetkých strastí nastúpila hymnická apoteóza mieru v krehkom dialógu flauty, sólových prvých huslí a violončela. Napriek drobnému zlyhaniu plechových dychových nástrojov v záverečnom akorde sa filharmonikom pod Lejavovým vedením podarilo vyklenúť presvedčivý výrazový oblúk, ktorý vyústil do katarzného záveru večera.