Evolúcia klavírneho tria od Mozarta k Beethovenovi
4. 11. 2025
Bratislava, Koncertná sieň Dvorana
Trio Unitas
Mozart – Hummel – Beethoven
Dramaturgia tretieho podujatia tohtoročného BAMF sa sústredila na trojicu klavírnych trií v podaní českého súboru Trio Unitas, ktorý vo Dvorane VŠMU predstavil mimoriadne premyslenú hudobnú výpoveď, dokumentujúcu evolúciu žánru klavírneho tria na prelome obdobia vrcholného klasicizmu a raného 19. stor.
Po krátkom príhovore umeleckého riaditeľa festivalu Róberta Šebestu, v ktorom vyzdvihol interpretačné kvality hudobníčok, otvorilo koncert Klavírne Trio C dur KV 548 – predposledný skladateľský príspevok W. A. Mozarta do tohto hudobného druhu. Povahu diela autenticky zhŕňa citát súčasného amerického violončelistu Joshuu Halperna: „Napriek Mozartovým ťažkostiam, ktoré ho v čase kompozície postretli, je Trio C dur živým dielom. Je to bezvýhradne radostná hudba.“ V duchu týchto ideí sa niesla aj interpretácia Tria Unitas. V úvodnom Allegre postavilo svoj prejav na výraznom striedaní lyrických a dramatických polôh tematických oblastí. Zatiaľ čo prvá, pregnantne artikulovaná téma pôsobila povznášajúco, v druhej téme sa interpretky predstavili vo viacerých kontrastných polohách.
Prirodzenú povahovú dualitu podporila predovšetkým Magdalena Malá (husle) formovaním krátkych fráz v duchu zachovania terasovitej dynamickej architektúry. Protipólom formálnej priehľadnosti prvej časti sa stalo Andante cantabile, v ktorom súbor smeroval od dramatického prejavu k lyrickosti a zvukovej kultivovanosti vystihnutej hneď v úvodnom parte Petry Matějovej (kladivkový klavír). Lyrickú introspekciu časti rozjasnilo až záverečné Allegro. V ňom trio aj vďaka Helene Matyášovej (violončelo) nadobudlo pružne pohyblivé frázovanie, chvíľami asociujúce pulzáciu menuetu.
O vytvorenie estetického mostu od klasickej elegancie Mozartovho tria k novým, expresívnejším prejavom 19. stor. sa postaralo uvedenie Klavírneho tria č. 1 Es dur op. 12 Johanna Nepomuka Hummela. Úvodné Allegro agitato súbor poňal s citom pre budovanie napätia medzi prirodzenou kantabilitou lyrických motívov a dramatickým stvárnením expresívnych pasáží. Osobitú pozornosť pútali dialogické úseky huslí a violončela, v ktorých sa prejavila prirodzená súdržnosť a interpretačná citlivosť hudobníčok. Pozoruhodným bolo i nežné unisono v úvodných taktoch expresívneho Andante.
Ústredným emocionálnym činiteľom časti sa stali srdcervúce, temne tvarované frázy violončela, ktoré vystriedal až zhutnený a dramatickejší výraz záverečného Finale. V ňom sa prelínali rytmicky naliehavé úseky s miestami uvoľnenia – lyrickými nádychmi či ironicky odľahčenými motívmi. Časť tak pôsobila ako predzvesť novej expresivity kombinujúcej technickú brilantnosť s vnútorným nepokojom a dramatickou hĺbkou, ktorá bola vlastná predovšetkým Beethovenovi.
Práve jeho Klavírne trio G dur č. 2 op. 1 uzatváralo večer ako dielo, v ktorom sa klasicistická tradícia stretávala s výrazovo odvážnejším hudobným jazykom mladého skladateľa. V prvej časti Adagio – Allegro vivace zoskupenie interpretačne vyzdvihlo bohatú motivickú prácu, ktorú skladateľ uplatnil pri variovaní viacerých úsekov. Obzvlášť pôsobivé boli miesta prechodu motívov medzi jednotlivými nástrojmi – ich spájanie znelo prirodzene a bez náznaku prerušenia línií, čo umocnilo dojem organickej súhry, zachovanej aj v Largu con espressione – emocionálnom jadre diela. Bezprostredne po ňom energické gestá violončela otvorili ľahko provokatívne a hravo rytmizované Scherzo, v ktorom súbor predviedol prepracovanú a kontrastne odľahčenú interpretáciu. V záverečnom Finale – Presto dosiahlo trio dynamický i výrazový vrchol večera. Jeho povaha pritom nevychádzala len z prostej dynamickej práce, ale predovšetkým z vnútornej expresivity interpretácie, v ktorej Trio Unitas spájalo štýlovú kultivovanosť s dramatickou naliehavosťou.
Z výkonu českých hudobníčok bolo cítiť koncentráciu aj pochopenie dobovej interpretačnej praxe, čo sú kvality, na ktorých Bratislava Mozart Festival dlhodobo stavia.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)