Evgeny Irshai: Dodekafonky
J. Palovičová, L. Fanzowitz, E. Irshai
VŠMU 2025
Názov cyklu klavírnych skladieb Dodekafonky i obal CD evokujú humorný obsah. Dvadsaťpäť miniatúrnych skladieb vzniklo, podľa autora, náhodou. Iršai tento názov navrhol ako impulz k tvorbe jednému zo svojich študentov, ktorému sa však tento návrh nepozdával, a tak sa na tvorbu Dodekafoniek podujal sám.
Cyklus je rozdelený do dvoch minicelkov 7x3 + 1x4 skladby, no len zopár ich má samostatné názvy. Autor sa priznáva, že vymýšľať názvy pre skladby nie je jeho obľúbená činnosť. Typickým znakom cyklu je trojdielnosť. Tri skladby v jednom minicelku, striedanie rýchlo-pomaly-rýchlo alebo naopak. Trojdielna forma ABA alebo ABC je prítomná takmer v každej skladbe. Prísny dodekafonický princíp práce nie je dodržiavaný takmer v žiadnej z nich (to hovorí aj autor), ale polyfonické kompozičné techniky, využívané aj dodekafóniou, tu prítomné sú. A ako dôvtipne a hlavne vtipne ich Iršai so svojou typickou rafinovanosťou používa!
Počúvanie celého cyklu naraz je pomerne náročné na udržanie pozornosti, no percepcia po jednotlivých minicykloch alebo aj jednotlivých skladbách prináša povznášajúci zážitok hlavne vďaka nefalšovanému espritu (č. 3, 6, 14). Opačnú polohu nájdeme v skladbách meditatívnych a minimalistických s terapeutickým potenciálom (č. 13, 15, 17). Iršai neobišiel ani latentné náznaky jazzu (č. 7 a 18). Jedna z trojice skladieb je nazvaná For Satie, no v celom cykle by sme mohli nájsť venovania aj iným skladateľom (Pärtovi v č. 13, Rachmaninovovi v č. 3, Bartókovi v č. 9, Debussymu v č. 8, Skriabinovi v č. 21). Pestrý kaleidoskop by však prísnejší zásah fiktívneho hudobného dramaturga určite pripravil o niektoré kúsky, kde sa stavebné prvky až priveľmi opakujú.
Z troch interpretov vyniká schopnosťou práce s tónom, farbou nástroja a širokou paletou zvukov Jordana Palovičová. Hra samotného autora znie viac-menej mechanicky a strojovo (možno to nesprávne vyhodnocujem a nepochopila som, že to bol zámer). Tretím interpretom je Ladislav Fančovič a práve on hrá tie najhrmotnejšie skladby (č. 21, 22, 23), pričom č. 23 znie ako rozbehnutý Pacific 231, ktorý sa napokon stratí v tichu a diaľke. S melanchóliou pokoja sa interpret pohráva v č. 24 a cyklus ukončuje malým rondom s dominantným ostinatom striedaným prchavými rozloženými akordmi.
Sám autor vidí životaschopnosť svojich skladieb aj jednotlivo, ako jednohubky rôznej chuti. Niektoré z nich sú interpretačne stráviteľné aj pre vyspelejších žiakov ZUŠ. Určite stoja za ochutnanie. Prajem dobrú chuť!