Hortus Artis - Eva Šušková a Bratislavské gitarové kvarteto
1. 9. 2024
Bratislava, Záhrada Domu Albrechtovcov
Eva Šušková, Bratislavské gitarové kvarteto
Hortus Artis
de Falla, García Lorca
Leto 2024 bolo na Slovensku najteplejšie v histórii meraní a nič na tom nezmenil ani nástup septembra, keď doslova na záver letných prázdnin pripravil festival Hortus Artis jedinečný koncert zo španielskeho repertoáru. Ten sa svojou atmosférou do rozhorúčenej letnej záhrady hodil absolútne dokonale; piesne Manuela de Fallu a Federica Garcíu Lorcu, zvuk gitár, spev v španielčine, inšpirácie andalúzskou cigánskou hudbou a slovesnosťou… Akoby nestačilo, že v tých dňoch bolo v Bratislave ešte o niekoľko stupňov teplejšie ako v Malage.
Aj preto patrí veľký obdiv interpretom, ktorí sa pred publikum postavili v koncertnom oblečení, aby mu sprostredkovali onen horúci temperament. V prvom rade Eve Šuškovej, ktorá sa okrem sopránových polôh evidentne dobre cíti aj v hrudnom registri a expresivita naturálneho vokálneho prejavu v jej stvárnení nepôsobí ako póza. Na druhej strane, práve suverénna vokálna technika v prirodzenom prepojení s osobnou charizmou jej umožnili pohybovať sa v tomto repertoári s ľahkosťou a sympatickou dávkou autenticity.
V neposlednom rade patrí obdiv aj sprevádzajúcim inštrumentalistom. V prvom prípade, v Šiestich španielskych piesňach Manuela de Fallu, to bol Martin Krajčo, ktorý si – v transkripcii Miguela Llobeta – vynikajúco poradil s nie vždy práve gitarovou štylistikou pôvodne klavírneho sprievodného partu. Zaujímavé na tejto zbierke je, že neprezentuje stereotypne iba hudbu inšpirovanú flamencom, ale materiál čerpá okrem juhu aj zo severu Španielska, z keltskej Astúrie. Diverzita sa týka aj charakteru jednotlivých piesní, siaha od hlbokého smútku cez nehu uspávanky až k živým tanečným formám a obaja interpreti ju zrozumiteľne pretlmočili vďačnému publiku.
Trocha autentickejšie „gitarovo“ zapôsobil výber zo zbierky Španielskych ľudových piesní, ktoré zozbieral a klavírnym sprievodom zaobstaral Federico García Lorca. Slávny literát dostal do vienka aj hudobné vlohy, ktoré mu pomohol rozvinúť práve Manuel de Falla. Vo vlastnej transkripcii Evu Šuškovú sprevádzal ďalší člen Bratislavského gitarového kvarteta Yorgos Nousis. Aj tu bola interpretácia vynikajúco pripravená, vzájomné súznenie speváčky a gitaristu vyčarilo atmosféru španielskej krčmičky či portugalskej kaviarne, kde sa (väčšinou v rovnakom obsadení, len s portugalskou gitarou) spieva fado. Možno aj preto, že jedna z piesní, El Cafe de Chinitas (Kaviareň u Číňanôčok) vzdávala hold ikonickej kaviarni v Malage, kým ďalšie boli vyjadrením neuhasiteľnej túžby po osudovej žene, nehy k dieťaťu pri uspávaní, iné prekypovali ohňostrojmi zvukomalebných slovných hračiek, v jednej zasa opakovane burácal výkrik „Viva Sevilla!“
Po prestávke, v týchto klimatických podmienkach nevyhnutnej na tekuté osvieženie, ale aj príjemné socializačné aktivity, zaznelo azda najslávnejšie dielo Manuela de Fallu, balet Čarodejná láska – v transkripcii Martina Krajča pre gitarové kvarteto. Na pódium okrem spomenutých dvoch zasadli aj ostatní členovia zoskupenia Radka Krajčová a Miloš Slobodník. Sympatickou zvláštnosťou de Fallových baletov (platí to aj pre Trojrohý klobúk) je prítomnosť sólového ženského spevu, ktorá im popri nezameniteľnom andalúzskom hudobnom idióme dodáva punc autentickosti. V Čarodejnej láske sú to tri piesne, medzi nimi krátka a slávna Pieseň bludičky („fuego fatuo“ sa do slovenčiny prekladá ako bludička, nie doslovne „márnomyseľný oheň“, ako bolo uvedené v bulletine), dramaturgicky teda išlo o logické vyvrcholenie večera.
Martin Krajčo odviedol skvelú prácu ako aranžér aj ako umelecký vedúci kvarteta. Rozhodne nemal ľahkú úlohu, preniesť materiál z bohatej a farebnej orchestrácie (symfonická verzia baletu je nepochybne najviac usadenou v podvedomí poslucháča) do prostredia štyroch nástrojov s limitovaným tónovým aj dynamickým rozsahom si muselo vyžiadať viacero kompromisov. Výsledok bol však pôvabný, interpretačne dobre podchytený, hoci v zopár momentoch (napríklad v známom Rituálnom ohňovom tanci) by som si vedel predstaviť o čosi viac korenia a temperamentu. Inak tu však nebolo čo vytknúť – komorný, vokálno-inštrumentálny španielsky exkurz sa pred zaplneným auditóriom odohral v réžii tých najkompetentnejších sprievodcov. Ostala po ňom príjemná príchuť nostalgie za práve uplynulými prázdninami...
ROBERT KOLÁŘ