Elim Chan a Gil Shaham bravúrne na BHS
24. 9. 2026
Bratislava, Reduta
Bratislavské hudobné slávnosti
Česká filharmónia, Gil Shaham, Elim Chan
Martinů – Prokofiev – Dvořák – Stravinskij
Česká filharmónia s dirigentkou Elim Chanovou predviedla výkon na svetovej úrovni, pri ktorom možno hovoriť skôr o drobných interpretačných detailoch než o kritike v pravom zmysle slova. Hongkonská dirigentka zaujala osobitým prejavom. Aj relatívne subtílnymi gestami dokázala meniť veľkosť a charakter zvuku od ohromujúceho po tajomne zdržanlivý, avšak vždy s dôrazom na presnosť a rytmickú čitateľnosť. Česká filharmónia hrala mimoriadne čisto a presne; dychové nástroje vynikali súhrou vo frázovaní, dynamike i rytme, najviac však očaril mäkký zvuk sláčikov. Výraznejšie, miestami neprimerane vystupovali plechové dychové nástroje, najmä trúbky, no mohlo to súvisieť aj s akustikou sály a odlišnými podmienkami, než na aké je orchester zvyknutý. Atraktívny program mal aj nenápadnú spoločnú líniu: ani jedno z diel nevzniklo v domovine svojho autora. Každý z nich tvoril v zahraničí a istým spôsobom sa v hudbe obracal k domovu. Možno to nebol dramaturgický zámer, no pre hosťujúci orchester je to pekná paralela.
Úvodná Predohra pre orchester Bohuslava Martinů vyznela spočiatku mierne rozpačito, ale skôr v dôsledku pozitívneho vzrušenia a chuti hrať. Orchester sa rýchlo zocelil a postupne získaval istotu aj plnosť zvuku. Vynikla hravosť, ráznosť dirigentky aj kontrolovaný temperament, ktorým počiatočný prebytok hráčskeho elánu dokázala uzemniť a zároveň ho premeniť na správnu energiu. Občas vystupovali trúbky, ktorých zvuk bol až príliš rezavý, ale vzhľadom na charakter predohry mohol zároveň evokovať úvodné fanfáry.
Nasledoval Prokofievov Koncert pre husle a orchester č. 2 g mol op. 63, v ktorom sa sólového partu ujal americký huslista Gil Shaham, vracajúci sa na Bratislavské hudobné slávnosti po štyroch rokoch. Na husliach od Stradivariho zvládol náročný virtuózny part s veľkým prehľadom a bez náznaku technických komplikácií. Hral mimoriadne čisto a muzikálne, v niektorých momentoch až introspektívne, bez prehnaných pohybov a gest, so sýtou farbou a plným zvukom bez tlaku či forsírovania. Práve balans bol najväčšou devízou tejto interpretácie: kým Shaham sa nesnažil byť za každú cenu v popredí, Elim Chan neustále korigovala orchester s veľkou pokorou voči sólistovi aj samotnému dielu. Sólista a orchester tak viedli neustály dialóg a plynulo si vymieňali úlohy medzi sólovou a sprievodnou funkciou. Hoci druhá časť pôsobila o niečo ťažkopádnejšie, skladba ako celok si zachovala farebnosť aj charakteristickú prokofievovskú tajomnosť až mystickosť. Prídavok sólistu v podobe známej Gavotte en Rondeau J. S. Bacha bol hravým spestrením večera a zožal veľký potlesk.
Po prestávke zaznela Dvořákova Suita A dur, známa aj ako Americká suita. Skladateľ ju napísal krátko po dokončení Novosvetskej symfónie; jej päť krátkych častí má veľmi jasnú a čitateľnú formu a miestami pôsobí takmer ako jej destilát. Elim Chan jednotlivé frázy tvarovala veľmi precízne, skladbe ako celku to však nie vždy prospievalo – práve pri takejto zreteľnej forme vyznela interpretácia niekedy až príliš členito a mierne roztrieštene. Výnimkou bola štvrtá časť, v ktorej sa frázy plynule prelievali jedna do druhej a upútal najmä citlivý prejav sláčikov, prinášajúci do sály teplo českého domova.
Záverečná suita z baletu Vták ohnivák Igora Stravinského (verzia z r. 1919) bola v rámci dramaturgie mimoriadne vďačnou voľbou a priniesla aj to, čo dovtedajšiemu priebehu koncertu trochu chýbalo. Interpretácia bola nesmierne farebná, premenlivá, priam obrazotvorná – od mohutného zvuku až po jemnejšie plochy s priestorom pre sólové party. Už spomenutá pedantnosť dirigentky tomuto dielu svedčala. Elim Chan zostávala spočiatku zdržanlivejšia, no s narastajúcim napätím sa rozohnila a orchester postupne predviedol širokú škálu svojich výrazových možností. Vták ohnivák tak prirodzene vyústil do veľkolepého záveru a stal sa vrcholom večera.