Elgar & Walton: Cello Concertos
Elgar & Walton
Cello Concertos
G. Capuçon, London
Symphony Orchestra, A. Pappano
ERATO/Warner Classics 2024
Francúzsky violončelista Gautier Capuçon (1981), mladší brat známeho huslistu Renauda Capuçona, ponúka na svojom najnovšom albume nahrávku violončelových koncertov dvoch britských skladateľov, ktoré patria k reprezentatívnej vzorke ostrovnej hudby a sú míľnikom svetového violončelového repertoáru. Kým Koncert e mol Elgara Edwarda (1857–1934) vznikol tesne po prvej svetovej vojne, William Walton (1902–1983) ten svoj napísal takmer o 40 rokov neskôr v r. 1957 pre violončelistu Grigorija Pjatigorského.
Elgarov koncert sa dlho uvádzal iba zriedkavo, o jeho obrovskú popularitu sa zaslúžila až legendárna nahrávka Jacqueline du Préovej z r. 1965 s dirigentom Johnom Barbirollim, ktorý dirigoval Londýnsky symfonický orchester. Ten istý orchester pod vedením Antonia Pappana teraz prináša nahrávku s Capuçonom. Kľúčom k Elgarovmu dielu je podľa sólistu vášeň a Pappano k tomu dodáva, že anglická hudba nesie silnú výpoveď, ak je hraná s plnou intenzitou a dramatickosťou. V prípade Capuçona a LSO to platí dokonale.
Hoci sa koncerty líšia počtom častí, oba majú spoločnú neobvyklú štruktúru, keď po závažnej prvej časti v miernom tempe nasleduje virtuózna druhá časť. V Elgarovom koncerte však nejde primárne o virtuozitu, je to predovšetkým kontemplatívne, vrúcne a melancholické dielo. Vzniklo v r. 1919 a ide o Elgarovu poslednú závažnú kompozíciu. Capuçonov prejav je od začiatku úvodnej časti veľmi emocionálny a dramatický. Slávna pasáž, kde molová harmonická stupnica sólistu intenzívne smeruje do orchestrálneho tutti, rozoznieva doslova emocionálnu explóziu. Po brilantnej a hravej druhej časti nasleduje nádherné, dojímavé a lyrické Adagio, takmer na hranici ticha, kým bravúrne finále je vzletné a trblietavé.
Waltona dobová kritika obviňovala z prílišnej rapsodickosti, no zároveň oceňovala jeho vrúcnu melodiku, harmonickú farebnosť a prirodzenú krásu. Skladateľ požadoval robustné a silné rytmické poňatie sólového partu a relatívne zriedkavú hranosť diela mohla spôsobovať aj mimoriadna náročnosť orchestrálneho partu. Dielo v sebe spája elegantnú, podmanivú lyriku s dravou a vášnivou rytmickou invenčnosťou.
Začína sa jemným tikajúcim zvukom pripomínajúcim plynutie času, nad ktorým znie hĺbavá sólová línia. Skladateľ predstavuje najmä v druhej časti Allegro appassionato nesmierne technicky i výrazovo náročnú hudbu. Ide o virtuózny dialóg medzi sólistom a orchestrom a Capuçon hovorí o hre na hranici fyzických možností. Dve kadencie v tejto časti sú extrémne náročné a vyžadujú veľa bravúry, dravosti a mentálnej sily. Waltonov koncert je oproti Elgarovmu farebnejší a expresívnejší. Jeho záverečná časť Téma s improvizáciami poskytuje premenlivú zmes zvukových obrazov a očarujúcej farebnosti.
Dielo pôsobí virtuózne, disponuje častými zmenami nálad a využíva pestrú harmonickú paletu i rozšírené farebné inštrumentárium v podobe vibrafónu, čelesty a harfy. K zážitku prispievajú aj famózne prekreslené a brilantne prepracované orchestrálne línie v podaní London Symphony Orchestra.
Capuçonovo poňatie Elgarovho a Waltonovho koncertu je technicky i výrazovo strhujúce, pohybuje sa od výbuchov emocionálne drásajúcich tónov po nežnú a bolestnú lyriku. Navyše, jeho interpretácia dokonale vystihuje melancholické prvky hudobnej textúry plnej pátosu, zádumčivosti a temných odtieňov. Tento album má ambíciu stať sa jednou z referenčných nahrávok diel renomovaných britských autorov.