Editoriál 12/2024

„Festival otvára otázky o slobode v umení a možnostiach hudobného vyjadrenia v dobe, ktorá prekonala tradície a neustále redefinuje hranice estetiky. Prelína sa na ňom história s budúcnosťou, tradícia s experimentom, a hudba získava nový význam – nielen ako estetický zážitok, ale aj ako podnet na premýšľanie a porozumenie. Zároveň vytvára jedinečný priestor pre komunitu, ktorá sa tu stretáva, diskutuje, zažíva a zdieľa svoje dojmy.“ Mladá skladateľka Haimoni Balgavá píše o tohtoročnom 33-ročnom festivale Melos-Étos, o festivale súčasnej hudby a akoby písala o kultúre, umení ako takých. Pretože áno, tie by mali byť o slobode, o prelínaní starého s novým, tradičného s novátorským, o kráse, zážitku ale aj o impulzoch na premýšľanie a kultivovanie priestoru medzi nami. A poznámka na okraj: áno, aj to „prekonávanie tradície“ je v umení jednou z hodnôt.

Nepokúšam sa o žiadne definície, len premýšľam, obzerám sa dozadu a snažím sa nazrieť dopredu. Budem sa opakovať, ale opäť sa mi vynárajú tie aktuálne pokusy „zhora“ definovať, čo je a čo nie je (správna, vhodná, slovenská...) kultúra. Tie pokusy, čo nevznikajú v diskusii, a už vôbec nie v odbornej, sebaodhaľujúc svojich „normatívcov“ v nekompetentnosti.

Hlavným hosťom festivalu Melos-Étos bol klavirista Pierre-Laurant Aimard, legendárna postava novej hudby druhej polovice 20. storočia, neustále v špičkovej kondícii aj vďaka svojej programovej a vášnivej otvorenosti voči ustavične sa meniacemu svetu. Klaviristovi Ivanovi Šillerovi venoval krátky no koncentrovaný čas v rozhovore. Melos-Étos sa prvýkrát decentralizoval a prestížny úvodný koncert umiestnil na východ, kde v košickej Kunsthalle náležite experimentoval s priestorom i časom.

Niekedy sa staré nestane tradíciou (aj o tom sú festivaly ako Melos-Étos) a ako dobový experiment prežíva v múzeách (fyzických či metafyzických). Ale kultúra je živý, aj nepredvídateľný proces, občas so zázračnými schopnosťami revitalizácie či priam resuscitácie. O tom je náš rozhovor s českým klaviristom Miroslavom Beinhauerom, ktorý – zdá sa, že ako jediný na svete – sa naučil hrať na jedinom použiteľnom šestinotónovom harmóniu, unikátnom, takmer storočnom komplikovanom nástroji, skonštruovanom na podnet Aloisa Hábu. Nezostalo však len pri výstrednom sólo geste a možnosti komponovať akustickú mikrotonálnu hudbu sa chopili skladatelia z celého sveta. (Hudobné) dejiny hodili výhybku.

Vážení čitatelia, čítate decembrové číslo Hudobného života, a to je samozrejme príležitosť poďakovať sa za vašu priazeň v odchádzajúcom roku a zaželať vám (i nám) dobrý rok ďalší. Nech vaše životy plynú tak, ako si to prajete – či už priamočiaro alebo v pekných výhybkách. Ale vždy kropené živou hudbou...