Editoriál 01-02/2026
Obálka zimného dvojčísla vystihuje atmosféru typickú pre festival novej a experimentálnej hudby NEXT, ktorý má za sebou úctyhodné štvrťstoročie mapovania u nás neprebádaných teritórií kdesi na pomedzí hudby a zvukového umenia. Zodpovedá tomu aj rozsah rubriky Hudba plus. Okrem reportu z festivalu v nej nájdete neraz otvorene kritický rozhovor Fera Királya so skladateľom Danielom Matejom. V jeho živote sa uzavrela celá jedna etapa, skončilo sa jeho päťročné kurátorovanie skvelého brnianskeho festivalu Expozice nové hudby, no tiež koncertného cyklu Hudba dneška v SNG, ktorý to takmer dotiahol na (tiež úctyhodných) 15 rokov existencie, nebyť necitlivých zásahov do personálneho obsadenia inštitúcie, ktorá bola jeho spoluorganizátorom…
Experiment sa už dávno usadil aj v operných domoch, najmä v podobe režijného divadla, a dôkazom môže byť viedenská inscenácia jedinej Beethovenovej opery, ktorú približuje text Viery Polakovičovej. Kde by sme ho očakávali menej, je žáner operety. No aj tu môže byť zmysluplný, ba dokonca esteticky a intelektuálne vzrušujúci. Viac v texte nášho mníchovského kolegu Roberta Bayera o inscenácii Straussovho Netopiera v tamojšej Bavorskej štátnej opere v režijnom stvárnení Barrieho Koskyho.
Rok 2026 bude rokom skladateľských výročí: storočnicu (nedožitú) už „oslávil“ Morton Feldman a v čase tlače nášho časopisu ju oslávi (dúfajme, že v dobrom zdraví) aj György Kurtág. Na Pierra Bouleza, ktorý ju síce oslávil v minulom roku, no v januári uplynulo 10 rokov od jeho úmrtia, si v rubrike Klub spomenieme s Ivanom Buffom, storočnicu dnes takmer úplne opomenutého Jána Zimmera zasa pripomína v rubrike História Ondrej Veselý.
Prelom rokov však bol aj časom odchodov viacerých osobností nášho hudobného života. Navždy nás opustili tenorista František Livora, vokálna pedagogička Vlasta Hudecová, celkom nečakane trombonista Slovenskej filharmónie Michal Jaško, v januári v požehnanom veku aj jeden z nestorov našej muzikológie, profesor Oskár Elschek. Predišiel ich violončelista Juraj Alexander, na ktorého v rubrike Na chate spomínajú Andrea Serečinová a Peter Zagar. Nedalo sa inak ako výsostne osobne; Juraj Alexander bol doslova ikonickou tvárou SKO Bohdana Warchala aj Slovenskej filharmónie – a tiež častým a veľmi vítaným hosťom našej redakcie. Vitalita a priam náruživá láska k hudbe a k životu, v podobe, v akej ich stelesňoval, boli nenapodobiteľné a dnes nevýslovne chýbajú…
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)