Echo času

Poľská skladateľka a klaviristka Hania Rani v novembri vydala a odpremiérovala pozoruhodný album, ktorý je viac než len ďalším v rade ambicióznych diel (na ktoré sme u nej napokon zvyknutí). Počúvanie tohto albumu, nazvaného Non Fiction: Piano Concerto in Four Movements, je hlbokým morálnym počinom – načúvaním subtílnej zvukovej mozaike, ktorá spája minulosť a súčasnosť.

V jadre tohto diela je nenápadný, ale silný materiál: pred pár rokmi objavené kompozície mladej židovskej skladateľky z Varšavského geta Josimy Feldschuhovej – mimoriadne nadanej klaviristky, ktorá zahynula na úteku pred nacistami na tuberkulózu. Rani s materiálom pracuje veľmi opatrne a umne, nevyužíva ho celý, nerearanžuje ho, ani významne nemení orchestráciu. Skôr využíva úryvkovité citácie, ktoré usádza do celku svojho ambientného, orchestrálneho materiálu. Výsledok znie ako snivé potulky medzi spomienkami a súčasnými prežitkami.

Skladateľkin prístup by sa dal nazvať cielenou zdržanlivosťou v prospech morálneho odkazu utrpenia z vojny. Rani sa kompozične rozhodla úplne si nepodmaniť pôvodný materiál a namiesto toho mu len vnuknúť krehkú prítomnosť. Citovaný materiál sa teda v celej kompozícii objaví prakticky len raz, v spojení s dunivými tympanmi, evokujúcimi vzdialený, no intenzívny konflikt. Túto metonymiu vojny strieda konverzovanie klavíra s orchestrom, v rozjímaní o prežití, chaose a túžbe konečne nájsť pokoj.

Dielo vôbec nie je tradičným koncertom v prísnom ponímaní významu formy. Ide o niečo, na čo má angličtina kreatívny termín soundscape. Rani mala ambíciu vytvoriť cyklický dialóg medzi harmóniou a chaosom ako metaforou ľudského ducha konfrontovaného s brutálnym násilím. To je, samozrejme, a, žiaľ, mimoriadne aktuálna téma aj v súčasnom svete a autorka to podčiarkuje dôrazom na spájanie diela so súčasnými krízami, najmä s vojnou na Ukrajine a v Gaze.

V diele možno vnímať špecifické napätie medzi vzdialenosťou a blízkosťou – z perspektívy času, ale aj z perspektívy ľudského prežívania. Hoci hrôzy Varšavského geta sú dnes bolestivými spomienkami, Ukrajina a Gaza predstavujú súčasnosť, ktorá sa odohráva prakticky v našom susedstve. Umelecké spracovanie Feldschuhovej materiálu do autorskej hudby Hanie Raniovej reflektuje minulosť a súčasnosť namiesto toho, aby ich nútene zlučovala, a výsledkom je akési etické načúvanie, ponúkajúce sprítomnené nepohodlie, v ktorom sa spomienka mení na oživený prežitok.

Vo svete, kde je povaha a podstata konfliktov často sprostredkovaná či cenzurovaná, ponúka Non Fiction možnosť udržať samotný fragmentovaný hudobný materiál spolu s jeho kontextom pohromade bez toho, aby sme jedno z nich potlačili. Autorkina zdržanlivosť v použití pôvodného materiálu tu teda nie je o podceňovaní jeho kvality alebo výpovednosti, ale o zodpovednosti voči utrpeniu, ktoré sa odohralo, a voči spomienke, ktorá pretrvala. Citovať Feldschuhovú totiž znamená uznať stratu a rozpoznať posolstvo. A spracovať to v modernom šate znamená trvať na tom, že spomienky stále rezonujú a dokážu podnietiť prekvapivo aktuálnu reflexiu samotnej podstaty spoločenského bytia.