Dvořák, Kodály a Korngold: začiatok sezóny SF

16. 10. 2025

Bratislava, Reduta

Slovenská filharmónia, Joshua Brown, Tomáš Brauner

Copland – Kodály – Korngold – Dvořák 

Dirigent prichádza na pódium, potlesk ešte ani nedoznel a v sále už počuť prvé tóny Fanfare for the Common Man. Otvárací večer 77. sezóny Slovenskej filharmónie mal symbolický rozmer – orchester už túto jeseň síce vystúpil na BHS, no až tento koncert predstavoval oficiálne otvorenie sezóny. Nečakaný začiatok okamžite strhol pozornosť publika. Cením si koncerty, ktoré sú po všetkých stránkach na vysokej úrovni – interpretačne, dramaturgicky aj obsahovo –, a napriek tomu je možné o nich diskutovať, podnecujú k premýšľaniu. Tento večer bol presne taký: ťažko mu niečo objektívne vytknúť, rozhodne však dával priestor na otázky a subjektívne, až rozporuplné pohľady.

Koncert pôsobil skôr česko-americky, nielen pre národnosť sólistu a dirigenta, ale aj programovo. Dvořák, Copland aj Korngold do tohto konceptu dramaturgie prirodzene zapadli. Jedinou výnimkou bol Kodály, ktorý sa so svojimi Tancami z Galanty najviac priblížil k slovenskému prostrediu, hoci aj tie odkazujú skôr na uhorské tradície. Filharmónia s týmto programom po otvorení sezóny pokračuje do Valtíc, kde zaznie aj Dvořákova Novosvetská. Rozumiem logike takto zostaveného programu, no je pre mňa nepredstaviteľné, že by Česká filharmónia vystupovala na Slovensku, hrala slovenských skladateľov, ale ani jedného českého. Aj v tomto programe by sa slovenská skladba určite nestratila.

Coplandova Fanfare for the Common Man, napísaná výlučne pre plechové dychové a bicie nástroje, bola priamočiara, čistá a bez zbytočného pátosu. Len trojminútová skladba pôsobila ako živé a pozitívne otvorenie sezóny. Orchester sa naladil až pred druhou skladbou, čo zdôraznilo dojem, že samotný koncert sa začal až po fanfárach.

Následne sa atmosféra celkom zmenila. Kodályove Tance z Galanty boli srdcervúce, miestami intímne, neskôr temperamentné, s množstvom rytmických kontrastov, ktoré ku koncu vytvárali dojem určitej chaotickosti – nie pre nedostatok istoty, ale z povahy skladby samotnej. Tance sú známe delikátnou inštrumentáciou a skutočne tak pôsobili aj v podaní orchestra. Ide o rytmicky náročné dielo s častými zmenami tempa, ktoré Brauner s istotou ustál. Miestami bolo možné počuť ozveny Lisztových rapsódií či Brahmsových uhorských tancov; Kodály sa netajil, že použité melódie pochádzajú zo zbierok uhorskej hudby. Sám skladbu opisuje ako spomienku na roky detstva prežité v Galante. Záver diela niekoľkokrát gradoval s krátkymi zastaveniami, až sa napokon nemal kam ďalej posúvať. Vyznel skôr ako kóda – striedme, racionálne doznenie po predchádzajúcej energii.

Koncert pre husle a orchester D dur op. 35 Ericha Wolfganga Korngolda je dielo, v ktorom sa prelínajú dva odlišné svety – európska koncertná tradícia prvej polovice 20. storočia a hollywoodska filmová poetika. Sólistom večera bol mladý americký huslista Joshua Brown, laureát viacerých medzinárodných súťaží vrátane Queen Elisabeth Competition, ktorého účinkovanie dodalo otváraciemu koncertu sezóny sympatický medzinárodný rozmer. Ukázal, ako možno tieto dva svety prepojiť tak, aby pôsobili ako jeden celok. Počas skladby dokázal plynulo prejsť od pasáží, ktoré naznačovali rozpad tonálnej harmónie, až po miesta, kde durové akordy zneli „sladko“ aj na pomery hollywoodskeho filmu. Rovnováha v pomere zvuku medzi orchestrom a sólistom kolísala, zvukový pomer sa menil, ale neprekročil hranicu, za ktorou by to pôsobilo rušivo. Hudba prirodzene prechádzala medzi oboma svetmi – akoby sa aj Korngold, podobne ako Kodály, vo svojej hudbe vracal k spomienkam z detstva a pritom si zachoval filmovú obrazotvornosť. O technických schopnostiach sólistu niet pochýb, no moju pozornosť zaujala jeho prirodzenosť, civilnosť a akási interpretačná ľudskosť. To potvrdil aj prídavok Louisiana Blues, neformálne a uvoľnené zakončenie, ktoré na pódiu filharmónie nie je celkom bežné.

Na záver, ako pevný oporný bod celého programu, zaznela Dvořákova Symfónia č. 8 G dur op. 88. Bola to istota, pohladenie na duši. Každý v orchestri presne vedel, čo má robiť; dirigent dielo viedol spamäti, so sebaistotou a v dokonalej jednote s orchestrom. Všetko do seba zapadlo – dynamika, tempá aj celkové vystavanie diela. Nepôsobilo to len ako precízne zvládnuté frázovanie, ale ako vyvážený celok. Je prirodzené, že orchester má s Dvořákovou hudbou bohaté skúsenosti, no zároveň bolo cítiť, že ju hrá s radosťou. Ťažko tu vzniesť akékoľvek námietky – bola to krásna hudba v krásnom podaní.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 11/2025.)